Kedy sa začala vaša vášeň pre divokú prírodu?
Stať sa dobrodruhom bol môj detský sen. Keď som bol chlapec, „plával“ som v ponorke Nautilus ako kapitán Nemo. Televízia vtedy takmer nič nevysielala, a tak som čítal Julesa Verna. Po rokoch, keď som sa vrátil z vojenčiny a padol režim, môj sen sa mohol stať skutočnosťou. S prvými zarobenými peniazmi som vyrazil do Juhoslávie, potom sa mi podarilo dostať do Karibiku.
Hneď po prvom potápaní do 5-metrovej hĺbky som oceánu úplne podľahol. Kúpil som si fotoaparát za tri doláre, s ktorým som spravil pod vodou prvých 36 snímok. Myslel som si, že som jediný fotograf na svete, ktorý fotí zvieratá v mori a svojimi rozmazanými obrázkami „ničoho“ som bol fascinovaný.
Mnohí majú ako deti veľké sny, no len máloktorí ich dokážu uskutočniť…
Aby sa mi podarilo koníček premeniť na zamestnanie a vypracovať sa na jedného z desiatich najlepších fotografov žralokov na planéte, chcelo to cieľavedomosť. Aj keď sa mi mnohokrát stáva, že z džípu pozorujem dve hodiny leva, striehnem s pripraveným objektívom, kým nezívne a vravím si, aká je to nuda. Alebo nadávam, keď sedím na lodi, čakám na žraloky, a nič. Ale potom si vždy uvedomím, že nie je nič krajšie, ako pracovať so zvieratami v otvorenej prírode…
Dnes je milión fotografov divočiny, pretože robiť dobré snímky už nie je vďaka modernej technike a pomerne lacným letenkám vôbec náročné. Ten rozdiel je však v akomsi šiestom zmysle, ktorým vnímam prírodu. Zviera musí vycítiť, že som pokojný a nechcem mu ublížiť. Musí ma chcieť pustiť bližšie k sebe a zoznámiť sa so mnou. Pritom nezáleží, či je to slon, lev alebo žralok.
S ktorými zvieratami sa najjednoduchšie komunikuje?
Najrýchlejšie nadviažeme kontakt s cicavcami, pretože sú človeku najbližšie. Ale napodiv veľmi zvedavé zviera je žralok, čo však pre ľudí predstavuje riziko. Dnes by som dokonca povedal, že mám viac kontaktov a zážitkov so žralokmi ako napríklad s levmi. Často sa v mori so žralokmi maznám, dotýkam sa ich, otváram im tlamu…
Žralok je neuveriteľný! Táto paryba je na Zemi 400 miliónov rokov, je to najnebezpečnejšie zviera – evolučne sa vyvinulo na dokonalého zabijaka – a ono ma nechá, aby som ho škrabkal okolo papule, v ktorej má osemdesiat zubov ostrých ako motorová píla.
V budúcnosti sa však asi viac zameriam na suchozemskú prírodu – tá podvodná je totiž strašne zdevastovaná. Na prvý pohľad tú skazu nevidno, ale dokumenty o žralokoch, ktoré sme robili pred desiatimi, pätnástimi rokmi, by sme dnes už nenatočili. Ľudia tak masívne zabíjajú všetko živé pod vodou, že zvieratá jednoducho miznú.
Pred rokmi sme počas jedného ponoru stretli 50 žralokov, z toho aj 10 štvormetrových tigrích obrov, ale dnes narazíme na jedného za týždeň. Takže v súčasnosti spraviť čo i len záber je veľmi ťažké a uvedomujem si, že teraz už lepšie fotky ako kedysi nespravím.
Zaoberáte sa okrem dokumentovania aj výskumom prírody?
S naším českým tímom sme sa v Afrike venovali viacerým výskumným projektom. Ako prví na svete sme prišli na to, že žraloky veľké lovia vo svorkách. Pritom ešte pred 15 rokmi sa dogmaticky tvrdilo, že žraloky sú samotári a vyhýbajú sa jeden druhému, aby sa chránili. My sme však tento mýtus zbúrali a dokázali sme, že majú dômyselnú taktiku – kým jeden upútava pozornosť, druhý útočí zozadu.
Dokázali sme tiež, že žralok dokáže cúvať. Dovtedy sa odborníci zhodovali, že technicky nie je možné, aby ryba plávala pospiatky. No aj ja sám som veľakrát zažil, že sa žralok do niečoho zahryzol, potom ustúpil a znova sa vrhol vpred.
Asi rok sme monitorovali aj manty, veľrybie a tigrie žraloky, ktoré sa dajú rozoznať podľa ich jedinečnej pigmentovej mapky na prsnej plutve. Paradoxne, práve keď sme všetky tamojšie žraloky zdokumentovali, do troch mesiacov ich miestni obyvatelia vyhubili.
Ako vyzerá vaša príprava na fotenie alebo natáčanie dokumentu?
Základom je poznať správanie rýb, ich migračné zvyklosti. Ani tá najlepšia technika a moderne vybavené lode vám nepomôžu, keď neviete, kade ryby tiahnu. Napríklad teraz okolo Afriky migrujú sardinky a pred mesiacom sa začala sezóna veľkých bielych žralokov. Najhoršie je, že zvieratá, s ktorými pracujem, majú rady studené prostredie, napríklad veľké biele žraloky milujú chladnejšie more do 16 C.
Kvôli natáčaniu trávim polovicu roka v Afrike – mesiac som tam, mesiac doma. Moje cestovanie je vždy náročné, keďže so sebou ťahám 20 objektívov. V lietadle zo mňa majú radosť, pretože v príručnej batožine, ktorá by mala vážiť 4 kilá, mám 25-kilovú techniku. Vždy si hovorím, aká škoda, že pod vodou nemôžeme fotiť na iPady a iPhony…
A keď už mám všetko prichystané a práve prichádzajú žraloky, nastúpi Murphyho zákon – napríklad prestane fungovať technika, lebo nezvládne rýchly prechod zo 40-stupňového vzduchu do 10-stupňovej vody, alebo sa pokazí motor lode. Alebo inokedy všetko funguje, no žraloky to po chvíli z nejakého dôvodu prestane baviť a odplávajú…
Dokumentovanie prírody je preto skutočne náročné a nevyspytateľné. Niekedy sa teším, ak po hodinách čakania a príprav natočím aspoň 10 minút. Raz sa mi dokonca stalo, že som strávil na lodi 42 dní, a za celý čas som nezbadal ani jedinú plutvu… Moje snímky sú skutočne „vytrpené“ a každá má svoje pozadie.
Máte nejaký scenár alebo len zachytávate, čo príde?
Asi 95 % je scenár, zvyšok vytvára náhoda. Pred niekoľkými rokmi sme točili film Interactions, ktorý mal dokázať, že žraloky bežne nehryzú a nejedia ľudí. Deň pred odletom sme dokrúcali posledné zábery a hodinu pred koncom žralok uhryzol nášho hlavného protagonistu do ruky. Nebolo to vážne a ranu na prste mu hneď zašili, ale útok sme sa rozhodli dať do filmu, a tak sme celý scenár museli kvôli tomu prekopať.
Ten dokument sme nakrúcali dva roky, mali sme nahratých tisíc hodín záznamu a celý čas bolo naším cieľom vyvrátiť mýtus krvilačného žraloka. Ukazovali sme, ako sa ho človek môže dotknúť, pomaznať sa s ním, že je to vlastne taký miláčik. A potom tá beštia prišla, cvakla kamaráta do prstov a takmer mu urvala ruku.
Keď totiž so zvieratami trávime priveľa času, zabúdame na pôvod žraloka, že je to predátor, ktorý je nastavený na zabíjanie. To, že nežerie ľudí, je len súčasť náhody, pretože my žijeme na súši a on pláva v mori. Keď mu vlezieme „do obývačky“, nemôžeme sa čudovať, že si svoje teritórium bráni.
Predchádza skočeniu medzi žraloky nejaké školenie na brehu?
Skúsenosti sme získavali postupne a na pravidlá sme prichádzali prostredníctvom vlastných zážitkov. Turisti ma často žiadajú, aby som ich vzal medzi žraloky, túžia po adrenalínových zážitkoch. Najprv im teda vysvetlím, ako má vyzerať výstroj, že ho musia zbaviť všetkého, čo by im mohlo zavadzať alebo zbytočne pútať pozornosť žraloka. Potápači by mali pôsobiť nenápadne, byť v tmavom alebo maskáčovom oblečení. Musia odstrániť lesklé a žlté časti. Žltá farba totiž nie je vo vode bežná, takže žraloka hneď upúta a irituje ho. Je veľmi zvedavý a zaujíma ho všetko, čo je nové, hneď sa na to príde pozrieť.
Ďalším krokom je naučiť sa vo vode správať. Vždy potápačom zdôrazňujem, aby zabudli na strach. Musia si uvedomiť, že žralok je predátor a má geneticky zakódované, aby vnímal vibrácie tvorov v tiesni. Keď budú vedľa seba dvaja ľudia, jeden pokojný, ale z druhého pôjde strach – bude nervózny, spotený a srdce mu bude divoko biť – žralok si vyberie jeho. Potápači pred ponorením vždy podpíšu, že inštrukciám rozumeli. Skočia do vody, zbadajú prvého žraloka a hneď ho nasledujú a fotia si ho. V momente zabudnú na moje upozornenia a keď sa im spoza chrbta vynorí druhý dravec zo svorky, zľaknú sa a problém je tu.
Žraločie zmysly vraj dodnes nie sú úplne preskúmané…
Ešte pred desiatimi rokmi sa verilo, že žralok zle vidí a počuje. Dnes je to už vyvrátené a vieme, že má skvelý zrak, sluch aj čuch. Naviac má postrannú radarovú čiaru, ktorá vysiela do okolia vlny, a tak žralok dokáže nájsť napríklad raju zahrabanú v piesku bez toho, aby ju bolo vôbec vidno.
Špecifickými žraločími receptormi sú lorenziniho ampuly umiestnené v okolí papule, pomocou ktorých vníma elektromagnetické impulzy. Sú to maličké čierne dierky, z ktorých vedú kanáliky priamo do miechového moku, a pripomínajú oholené strnisko chlapa. Keby sme žralokovi zaviazali oči, on o nás stále bude vedieť, pretože registruje naše vlny. Ľudia tú auru nevnímajú, v nás ten zmysel už zakrpatel, ale žraloky ho využívajú.
Pomocou týchto receptorov vie predátor tiež zaznamenať obsah krvi vo vode a dokáže presne rozoznať, čo a kde krváca a či je to jeho potrava alebo nie. Skúmaním žraločích ampúl sa vyvrátil aj mýtus, že sa hneď vrhajú za každým krvácajúcim tvorom. Žralokom sa za milióny rokov života na zemi vytvorila v hlave akási databanka všetkých krví zvierat, ktoré kedy zabili. Tieto dravce teda veľmi dobre rozoznajú, že päť kilometrov od nich krváca veľryba alebo tuniak, ktorý je ich potravou. Keď však zacítia neznámu ľudskú krv, jednoducho sa v nich ozve zvedavosť. Ako vrcholní predátori sa možno do človeka zahryznú, ale nebudú na neho, ako na neznámu vec, bezhlavo útočiť.
Ja sám som v mori videl mnoho pohryznutí človeka, dalo by sa povedať, že potrasenie ruky v žraločom podaní vyzerá tak, že sa vám do nej zahryzne. Najcitlivejšie bunky má totiž v papuli. Keď zistí, že mu ľudská končatina nechutí, vypľuje ju a odpláva, aj keď pre človeka to môže mať fatálne následky.
Vďaka lorenziniho ampuliam vie žralok tiež určiť obsah tuku v tele živočícha, a preto, samozrejme, zaútočí na najtučnejšiu korisť, z ktorej bude mať viac úžitku a energie. Preto potápačom radím, aby chodili do vody s tučnejším človekom (úsmev).
Ako žralok reaguje na ľudský dotyk?
Sú žraloky, ktoré sa nechcú nechať chytiť a vždy, keď natiahnem ruku, ustúpia a len krúžia dookola v bezpečnej vzdialenosti. Niekedy však vznikne akési súznenie a predátor je ochotný kontaktovať sa s človekom, začne skúšať, čo si môže dovoliť, obtiera sa oňho a búcha čumákom alebo plutvičkou.
Prvýkrát sme sa skúsili priblížiť k veľký bielym žralokom a potom k tigrím v roku 1999. Zistili sme, že keď sa dotkneme žraloka v oblasti lorenziniho ampúl, zviera zrazu stuhne. Dodnes vedci ešte nezistili, čo mu vtedy „prebehne hlavou“, ale je fascinujúce, ako len prstami dokážeme zastaviť tonu vážiaceho predátora. Stačí ho jemne chytiť a pokojne sa nechá prevrátiť na chrbát, poškrabkať na brušku a potom zasa vrátiť späť do pôvodnej polohy. Niektorým žralokom sa to dokonca tak páči, že spravia okruh a vrátia sa.
Raz sme stretli žraločicu – neskôr sme ju pomenovali Ruženka, podľa tvaru pigmentovej škvrny na boku tela – ktorá sa s nami spriatelila. Zakaždým, keď sme sa ponorili, priplávala rovno ku mne a ja som sa s ňou hral. Jej to neprekážalo.
Zažili ste na vlastnej koži aj útok žraloka?
Nedávno som si povedal, že už nikdy nebudem hovoriť, čo sa mi ešte nestalo. Raz som sa kamarátom chválil, že som nikdy neutopil vo vode fotoaparát, a hneď na druhý deň sa mi to podarilo. Inokedy som zasa spomínal, že za 15 rokov profesionálnej práce ma ešte nikdy neuhryzol žralok, a počas ďalšieho týždňa ma napadol hneď trikrát.
Samozrejme, že to, čo robím, je často o prekračovaní hraníc a prekonávaní samého seba, skúšam, kam ešte môžem zájsť. Rátam s tým, že keď skočím medzi žraloky, je šanca vždy 50 na 50, že ma žralok zabije, alebo nechá tak. Buď sa zachová ako opatrné zviera, zľakne sa a odpláva, alebo zaútočí.
Ja som raz napríklad skúšal, koľko času prejde, kým sa žralok rozhodne zabiť ma. Pri bežných ponoroch som v mori trištvrte hodinu, kým sa mi neminie kyslík z fľaše. Približne vtedy začína byť žralok aktívnejší a agresívnejší a je asi na 75 % rozhodnutý, že sa na mňa vrhne. Tentoraz som ostal pod hladinou dlhšie. Tri hodiny lenivo plávalo dookola sedem tigrích žralokov, asi štyri metre dlhých a približne tonu ťažkých. Tých drzejších som občas odtlačil rukou alebo fotoaparátom za čumák a oni ustúpili, lebo si uvedomili, že o nich viem a prišli o moment prekvapenia.
Zrazu sa ku mne priblížili všetky naraz a plávali okolo na jednej úrovni v asi 5-metrovej vzdialenosti. Vedel som, že sedem žralokov súčasne nedokážem odraziť. Inštinktívne som sa pozrel dole a zbadal som najväčšiu samicu, ako sa zospodu chystá na mňa zaútočiť. To je totiž ich typický spôsob lovu – rozbehnú sa a zdola sa s otvorenou čeľusťou vrhnú na korisť. V tom momente som stihol len uhnúť nohami a samici som strčil foťák s objektívom do tlamy. Ona sa doňho zahryzla, ale hneď ho vypľula a naraz všetkých sedem žralokov zmizlo.
To však stále nebolo nič oproti tomu, čo ma čakalo. O päť minút priplávali späť a celá situácia zopakovala. Bol som už pripravený a žraločicin útok zospodu som suverénne odrazil. Po desiatich minútach sa zasa vrátili a dookola mňa uzavreli kruh. Tentoraz však žiaden útok zospodu neprichádzal… Zdvihol som hlavu a uvidel som tú obrovskú samicu blížiť sa priamo spredu. Ťažký foťák som už nestihol zodvihnúť na obranu, tak som ju len vystretou rukou chytil za nos. Obaja sme sa tým posunuli asi pol metra vzad a to mi nakoniec zachránilo život. Kým som sa totiž sústredil na predný útok, zospodu sa na mňa práve rútil ďalší žralok, ktorý ma chcel chytiť za nohy. Keďže ma samica odtisla, tento žralok cvakol zubami presne medzi mnou a ňou.
Vedel som, že môj test je na konci. Kým sa rozpŕchli, aby sa pripravili na ďalší útok, okamžite som vyplával. Na ďalší raz by ma už dostali. Žraloky sú veľmi učenlivé zvieratá a po niekoľkých pokusoch menia taktiku lovu. Svorku tvorí zvyčajne 6 až 12 žralokov, ktoré navzájom komunikujú.
Môžeme stretnúť žraloka aj v Chorvátsku či Taliansku?
Je pravda, že Stredozemné more bolo odjakživa domovom veľkých bielych žralokov a žijú tam stále. Dnes ich tam možno bude päť alebo iba jeden. Priplávajú zväčša za veľkými loďami cez kanál. Pre zaujímavosť spomeniem, že vôbec najväčšie veľké biele žraloky chytili na Malte. Bola to samica, ktorá mala 3,3 tony a merala 6,7 metra, a počas dvoch ďalších rokov ulovili ďalšie dva podobné kusy.
V lete sa ma ľudia často pýtajú, čo robiť, keď v Chorvátsku stretnú žraloka. Alebo mi volajú novinári, ktorí ma presviedčajú, že majú záber veľkého bieleho žraloka z Jadranu. Chápem strach ľudí, pretože sú naočkovaní tými hlúpymi americkými filmami, kde predátori žerú celé lode. Žraloky v skutočnosti na nás kašlú. Nejaký možno bude plávať sto metrov od vás, bude vás pozorovať, ale vy o ňom nebudete ani len tušiť.
Preto dovolenkárom vždy odpovedám, že ak uvidia žraloka, môžu byť najšťastnejšími ľuďmi na svete. Bez cieleného lákania a vnadenia by to bola obrovská vzácnosť. Stretnúť v Chorvátsku žraloka máte šancu jedna k miliarde. Skôr naňho môžete natrafiť na Tahiti či Bahamách. A na dovolenkových fotografiách z Jadranu je na 90 % nejaký zatúlaný veľrybí žralok, ktorý sa živí planktónom. Zo známych 358 druhov žralokov je pre človeka nebezpečných len 12, ostatné sú neškodné.
Ak by ste ale čisto hypoteticky tohto predátora skutočne stretli, nikdy sa k nemu neotáčajte chrbtom a neplávajte preč. Vtedy sa v jeho očiach premeníte na nemohúceho umierajúceho tvora, ktorého musí doraziť. Žralok je totiž geneticky nastavený, aby zabíjal všetko zranené, choré, unavené, či na pokraji smrti. Tým čistí moria od slabých jedincov, prežiť má právo len silný. Ostaňte preto stáť a pozerajte sa priamo na neho, v 99,9 % stačí očný kontakt. Žralok príde o moment prekvapenia, ustúpi a odíde.
V akom stave je svetová žraločia populácia?
Od roku 1950 ľudia vyhubili 95 % žralokov. Posledných 5 rokov sa tieto zvieratá likvidujú ešte masovejšie, ročne ich umrie 100 miliónov – znamená to, že každú sekundu zabijeme troch žralokov. A už vôbec nejde o tie obrie 5-metrové kusy. Posledne, keď som bol na Barme, videl som veľrybársku loď, ktorá vysypala tony žralokov, z ktorých najväčší mal 80 centimetrov. Sú to bábätká, nestačia už ani dorastať do dospelého veku.
Donedávna boli žraloky odpadové ryby, keď ich rybári omylom vylovili, hádzali ich späť do vody. Dnes ich ľudia zabíjajú zo strachu, ale aj pre ich plutvy či mäso. Čeľusť z veľkého bieleho žraloka má na čiernom trhu hodnotu okolo 17-tisíc eur. Tuniaky a makrely žijú v sádkach, ale keďže stále chceme jesť zdravé produkty priamo z mora, prešlo sa aj na lov žralokov.
Okolo celého afrického kontinentu je dnes okolo dva a pol tisíca veľkých bielych žralokov, čo je veľmi nízke číslo. Z nich ešte pytliaci a rybári zabijú 10 % každý rok. Veľký biely žralok čaká mladé 13 mesiacov a porodí len jedno mláďa, takže dnes vieme predpovedať, že do 10 až 15 rokov tento druh zanikne. Žraloky sú na planéte 400 miliónov rokov v nezmenenej podobe, prežili niekoľko dôb ľadových, pamätajú si tyranosaura rexa, ale neprežijú vyčíňanie ľudí za posledných 50 rokov. A nezachránia ich ani akváriá – nedokážu totiž žiť v zajatí.
Je to veľká škoda, žralok je totiž unikát. Jeho vývoj sa ukončil pred 8 miliónmi rokov, odvtedy je v podstate dokonalý. Nikdy napríklad nedostane rakovinu, má bunky, ktoré nádor zlikvidujú. Žralok si tiež dokáže zregenerovať zuby, vylomené a poškodené mu znova dorastú. Veľkým druhom sa obnovia do 6 mesiacov, u menších to dokonca trvá len 12 dní. Za svoj život si takto vymenia 5 až 8-tisíc zubov. Všetky tieto schopnosti sa ľudia mohli od žraloka naučiť, ale už to nestihneme…
Situácia je však tragická čo sa týka všetkých druhov. Životnosť oceánov je zhruba 100 rokov, príčinou je znečisťovanie a masový výlov. V roku 2050 umrie posledná ryba. Potom zanikne aj civilizácia.
Môžeme ešte niečo spraviť, aby sa táto prognóza nenaplnila?
Jeden príklad za všetky: v 80. rokoch sa Juhoafrická republika, Austrália a Amerika dohodli, že zachránia veľkého bieleho žraloka pre ďalšie generácie, práve kvôli jeho regeneračným schopnostiam, ktoré možno poslúžia o sto rokov medicíne, aby sa ľudstvo dokázalo zbaviť rakoviny. V decembri 2013 predátor pri Austrálii trikrát pohrýzol ľudí, na čo tamojšia vláda vyhlásila boj proti veľkým bielym žralokom. Ako teda môžeme učiť rozvojové krajiny, aby nelovili ohrozené druhy, keď ani kultúrne a civilizované štáty to nechápu a nerešpektujú?
Pred piatimi rokmi sme v JAR pracovali s 80 tigrími žralokmi. Potom sa v krajine zmenilo vedenie, rozhodlo sa oživiť turizmus, a tak sa ujala myšlienka „mŕtvy žralok – dobrý žralok“. V priebehu polroka vláda vyhubila celú svorku „našich“ žralokov. Dnes ich ostalo asi len 10 až 5 %. Predtým sme ich stretli 5 denne, dnes zbadáme jedného za týždeň. Aj keď žijeme v 21. storočí, myslenie ľudí nie je ekologické. Pre peniaze sú ochotní vyzabíjať všetky žraloky.
Vždy sa na konci rozhovorov pre médiá snažím nájsť nejakú optimistickú bodku, ale nenachádzam ju… Aby sa niečo zmenilo, musia začať konať vlády. Ale ako môžete chcieť od Nórska, Fínska, Anglicka či Austrálie, ktorých 70–80 % produkcie tvorí rybolov, aby s ním prestali?
Takže kým na svete bude posledný človek, ktorý bude chcieť jesť rybu, a kým tu bude posledný štát, ktorý bude chcieť takto vytvárať zisk, bude sa loviť, pokiaľ bude čo zabíjať.
Richard Jaroněk (1969), žralokár, fotograf, potápač, spisovateľ, novinár a cestovateľ
Pôvodne vyštudoval kožiarsku priemyslovku a k foteniu ho priviedlo potápanie. Dokumentuje podmorský svet – najmä veľké biele a tigrie žraloky a je jedným z 10 najlepších fotografov žralokov na svete. S dravcami dokáže nadviazať kontakt a ony mu dovoľujú dotýkať sa ich. Na konte má niekoľko kníh, filmov, výstav a množstvo ocenení. Prostredníctvom svojich skúseností a fotografií sa snaží poukázať na vymieranie niektorých živočíšnych druhov, šíri osvetu, robí prednášky a teší sa, ak zmení prístup k prírode aspoň jedného žiačika v škole. So svojimi zážitkami a skúsenosťami sa podelil aj na nedávnej konferencii TEDxBratislava 2015. Viac o jeho práci si prečítajte na jeho webe www.uniquenature.cz.