Pristáli sme na malom nenápadnom letisku v mestečku Brindisi. Pohľad z okienka lietadla nebol vábny, ktosi po slovensky poznamenal, že to vyzerá ako u nás za socializmu. Vykukla som z okna a zbadala som čosi ako cementáreň. Ale – však vieme, do čoho ideme. More je všade krásne.
Objavujeme Apúliu
Všetci cestujúcu letu z Viedne sa nahrnuli do požičovne áut v susedstve letiskovej budovy. Prepravovať sa po Apúlii bez auta by bol asi pre turistov problém, takže táto položka patrí do rozpočtu dovolenky.
Ubytovania sú voľne rozložené na pobreží a výlety do mestečiek s pamiatkami sa najlepšie podnikajú autami. Našu posádku tvoria tri ženy a dve malé deti. Smelo vyrážame.
Neodvážila by som sa v tých končinách šoférovať, hoci pomerne úzke cesty sú domácke a najmä krásne. Lemujú ich namiesto našich jabloní mohutné kríky oleandrov. Vytvárajú okolo ciest mohutné hradby. Cesty sú spletité, plné kruhových objazdov, nadjazdov a podjazdov, až sa mi z nich točí hlava.
Foto: SHUTTERSTOCK
Naša tímová šoférka Veronika však dopravnú situáciu – a aj psychológiu – rýchlo pochopí. Objavujeme teda Apúliu. Najprv „naše“ more, to znamená ten úsek, kde budeme bývať a kde sa budeme chodiť kúpať.
Prenajatý dom má rímske stĺporadie, je oveľa honosnejší, než sme podľa internetových fotiek očakávali. Žije sa najmä na priestrannej terase, ktorú obklopuje záhrada. Pre naše oči nezvyčajná – mohutné staré olivovníky, ktoré majú kmene široké a pokrútené, veľké kríky granátových jabĺk, rozmarín, opuncie a iné exotické rastliny.
More tiež prekvapí. Samozrejme, odtieňmi modrej farby, ale aj členitým okrajom, okrovo sfarbenými útesmi, ktoré vytvárajú malé fjordy, lagúny. Dramatické kamenné zálivy, kde je hneď pri brehu voda hlboká, sa striedajú s intímnymi pohodlnými pieskovými plážičkami. A kto túži po klasike – širokej pláži s nekonečným obzorom, nájde si aj takú.
More je na jednotku, ale patrí nám aj veľký bazén, ktorý je skoro stále prázdny. Paráda. Z bazéna pozorujme palmy. Pre nás je to ešte stále exotický strom. Priestoru dodáva istý pátos a eleganciu.
Niektoré vysoké palmy majú majestátny vzhľad, iné, tie malé tučné, vyzerajú ako malé pivo. Po kameňoch behajú plaché jašteričky, rozvoniavajú trsy oregana, fialovo kvitne čosi ako materina dúška, cestičky od mora k domu vedú cez nízku kosodrevinu. Tu to vyzerá ako v Tatrách a kombinácia je to úžasná.
Čakajú s vankúšikmi
Keď nás more omrzí, vyberieme sa na výlet. Vlastne aj na nákup, lebo – varíme si sami. Na jedálnom lístku budú samé cestoviny, najmä makaróny, ale raňajkám kraľuje mortadella. Tá tu ohromne chutí. Je nakrájaná natenučko vyzerá ako ružová priesvitná dečka s malými mapkami bieleho tuku.
Mortadella je vlastne tiež talianska pamätihodnosť, vraj sa začala vyrábať už v 13. storočí, a to v Bologni. Má veľa miestnych chutí podľa regiónov, korení sa rôzne, niekde do nej pridávajú aj pistácie. Čarovná je však najmä tým, že je taká veľká – priemer má niekedy možno aj dvadsaťpäť centimetrov.
Názov mestečka Ostuni, kam chodíme na nákup, znamená vraj v preklade zráz alebo priepasť, a naozaj má takú dramatickejšiu atmosféru. Je vzdialené od mora asi polhodinku cesty a vypína sa na kopci. V šere vyzerá ako fatamorgána: biele mesto s kostolnou vežou, v ktorej vidno zvony.
Najprv absolvujeme nákup v obchode potravín Famila, ktorý prekrstíme na Famíliu, a potom sa vydáme hľadať vchod do starého mesta. Ide sa do kopca, uličky sú čoraz malebnejšie. Konečne nachádzame parkovisko a potom stúpame pešo do historickej štvrte.
V kaviarničkách a cukrárňach povykladali na priedomie a schodíky vankúše, na ktoré si môžu turisti sadnúť rovno na ulici. Svet z vankúša je vždy pekný. Dobre to vymysleli.
Je to možné, že v každom talianskom mestečku je toľko krásy? Krivolaké uličky vedú k chrámu. Ideme po starých kameňoch, ktorými sú cesty vyložené. Niekde sú to až balvany, a aj keď sa pozerá človek pod nohy, vidí niečo pekné a neopakovateľné. Obdivujeme balkóniky, okienka, celkovú atmosféru.
Vkusne umiestnenú zeleň. Večer vychádzajú do ulíc aj mačky a psy. Hrnú sa turisti. Sadneme si do krčmičky a pýtame si cinzano. Čašník iba krúti hlavou. Akoby také slovo nikdy nepočul. Ani mu ho nedokážeme vysvetliť. Mali sme asi povedať vermút, ale to nám na um neprišlo.
Šašovské strechy
Nasýtení morom podnikáme ďalší celodenný výlet. Ideme si pozrieť tzv. trulli domy, ktoré sú špecialitou tejto oblasti. Od mora sa vzďaľujeme a stúpame do hôr. Cesta trvá vyše hodiny. Stále vyzeráme trulli domy a aj sa čosi čudné začína objavovať. Sú to neveľké stavby, ktoré stoja pri moderných domoch v záhradách, ako u nás stodoly.
Foto: SHUTTERSTOCK
Vyzerajú však ako nové. Ukáže sa, že všetky sú ako nové, vrátane tých starých, lebo kameň nestarne a navyše ich neraz natierajú nabielo. Nadchýname sa už týmito sólokusmi, netušiac, čo nás čaká v cieli našej cesty, v mestečku Alberobello, ktoré je triumfom tejto starej architektúry.
Ide o kužeľovité stavby, pripomínajúce malé rotundy. Niektoré sú celé okrúhle, iné majú hranaté "telo“ a strechu ako šašovská čiapka, kornút.
Tieto domy si stavali miestni občania z kameňa, bez použitia malty alebo iného spojovacieho materiálu. Kamene do seba zapadajú, tvoria súvislú stenu, ktorá pokračuje do strechy, ktorá sa zužuje až do špičky.
Domy sú maličké, okienka minimálne. Mali vraj aj tú výhodu, že neboli nikdy považované za hotové – bol to len naukladaný kameň – a tak sa za ne neplatili dane. Boli tiež mobilné – dali sa zložiť, rozložiť a znova poskladať na novom mieste.
Tu, v mestečku Alberobello, však zostali stáť celé štvrte. Sú komponované do malebných uličiek, ktorých krása vyráža dych.
Foto: SHUTTERSTOCK
Slnko pripaľuje, na chvíľu si sadáme do kaviarničky. Prinášajú nám minerálku s názvom Pellegrino, a ja rýchlo gúglim, čo to slovo znamená. Zisťujem, že pútnik. Všade okolo nás tie šašovské veže – strechy trulli domov.
Strmé uličky nás neskôr zavedú k panorámam, ktoré pohľady ešte umocňujú. Do jedného domu vojdeme. Je dosť priestranný. Vmestila sa tam aj manželská posteľ, aj detská postieľka. A čo človek viac potrebuje ku šťastiu? Ešte ten chládok, ktorý trulli architektúra poskytuje.
Škoda, že už musíme ísť a škoda, že na parkovisku sme trocha oškreli požičané auto. Škrabance menšie ako 15 cm sa však odpúšťajú a my máme oveľa menšie. Takže – pokoj!
Hustá štvrť, hustá káva
Zasa strávime pár dní pri mori. Nos mám už asi tretí raz olúpaný a znova spálený. Musíme to škvarenie prerušiť, a tak ideme na výlet do mestečka Polignano A Mare. Možno tam bude aj bankomat, lebo kapitál sa tenčí, a zatiaľ sme žiaden bankomat nikde nevideli. Samé pamiatky.
Foto: Ľuboš Pilc, Pravda
Myslela som si, že v tomto oproti severu Talianska skromnom kraji ma už nemôže nič prekvapiť, ale Polignano ohuruje. Masívne mestské hradby, tyrkysové more, čajky, biele vlny, skaliská. Mesto je vlastne na brale, ktoré čelí moru. K tomu až kúzelné mestské nábrežie.
Úzke biele uličky – a sú ich desiatky – vedú k moru, križujú sa, vytvárajú krásne scenérie. Domy sú tiež úzke, asi v nich bývali rybári. V kamennom brale je kaviareň – jaskyňa, ale dávame si caffé crema v jednej z tienistých uličiek. Studená káva je v sklenenej guli a dá sa jesť ako zmrzlina lyžičkou.
Taliani sa mali dobre. Mohli si budovať svoj štát v takomto teplučku, nemuseli kúriť, more im otváralo cesty, kontakty. Niet sa čo čudovať, že mali dosť energie aj na krásu. Je to aj naše dedičstvo, lebo umenie je spoločné. Má ho ten, kto ho chápe.
Pomaly sa chystáme domov, a predsa len sa obávame pre škrabance, čo sme urobili na aute. Požičovňa je veľkorysá. Ak lietadlo štartuje skoro ráno, majú turisti auto nechať na dvore a kľúče vhodiť do schránky. Výborne. Odchádzame s pocitom krásy a dôvery.