Pearson takmer zomrel, keď sa mu pred desiatimi rokmi zahryzol do paže žralok belavý pri surfovaní pri východnom pobreží Austrálie.
Odo dňa, keď ho priatelia vytiahli na breh – preč od trojmetrového predátora, ktorý ho vláčil po dne oceánu, kým o neho stratil záujem – pomáha ostatným prekonať psychické následky a nočné mory.
„Žijem teraz žraločími útokmi,“ hovorí vetrom a vlnami ošľahaný Austrálčan, ktorý ďalej chodí surfovať na vlny pri pláži, kde ho žralok napadol. „Keď niekde na svete niekoho napadne žralok, dozviem sa to.“
Pearson je zakladateľom Klubu pohryzených (Bite Club); táto pôvodne malá skupinka ľudí, ktorí prežili stretnutie so žralokom, teraz zahŕňa tiež obete pohryzené psom, aligátorom a dokonca aj hrochom.
Členovia klubu, ktorých je takmer 400, sa obvykle osobne schádzajú raz ročne, ale niektorí z nich sa vídajú omnoho častejšie pri surfovaní a ďalší udržujú kontakt prostredníctvom sociálnych sietí.
Sila rozhovoru
Klub funguje ako podporná sieť pre členov vo chvíli, keď najviac potrebujú pomoc. A Pearson uvádza, že trávi väčšinu nocí telefonickým rozprávaním sa najmenej s jedným členom.
Silu obyčajného rozhovoru s človekom, ktorý za sebou má rovnakú skúsenosť, si uvedomil, ešte skôr než opustil nemocnicu. Náhodou sa v tom istom zdravotníckom zariadení zotavovala aj Lisa Mondyová, ktorú žralok pohrýzol o niekoľko dní skôr.
„Všetci mi tam chodili priať veľa šťastia, ale kým som nemal možnosť sa porozprávať s Lisou, hovoril som si: ‚Oni vôbec nechápu, čo sa mi preháňa v hlave‘,“ povedal Pearson.
Brutalita útokov spoločne s následnou pozornosťou médií môže na celé roky otriasť tými, ktorí útok prežili, ich rodinami, príbuznými obetí aj tými, ktorí sa podieľali na záchrane. V niektorých prípadoch môže viesť k vzniku posttraumatickej stresovej poruchy.
Otec, čo stratil syna
Keď v roku 2013 zabil žralok 19-ročného Zaka, mal jeho otec Kevin Young pocit, akoby ho pohltilo oko hurikánu. „Ocitol som sa vo vnútri tej búrky a mám pocit, ako by som ju odvtedy neopustil,“ povedal Young.
Žralok tigrí pri útoku Zakovi skoro úplne odhryzol nohy. Ale mladík napriek tomu dokázal dopádlovat k trom kamarátom, s ktorými sa bol surfovať, aby im povedal, že ich má rád a modlí sa, aby boli chránení pred zabijáckym žralokom, ktorý číha v hlbinách.
Trojica chlapcov, ktorí mali v tej dobe 14, 15 a 19 rokov, potom vo vode červenej od Zakovej krvi odviezli Zaka na ramenách na breh. Trvalo im to skoro pol hodiny a v čase, keď sa dostali k pláži, už nebolo možné ho napriek ich úsiliu zachrániť.
„Z tých troch chalanov sa v ten deň stali muži,“ dodal Young. „Som im na zvyšok života zaviazaný za to, čo sa pokúsili urobiť pre môjho syna.“
Rovnako ako Pearson, aj Young hovorí najprv o bolesti ostatných, až potom o tej svojej. Každý zo záchrancov jeho syna zaplatil psychologickými následkami. A Young vníma ako privilégium, že môže prostredníctvom klubu pomáhať ľuďom, ktorí by sa inak so svojim zážitkom museli boriť sami.
Vlani žraloky útočili
Patrí medzi ne napríklad Ray Short, ktorý mal v roku 1966 13 rokov, keď sa mu pri plávaní neďaleko Wollongongu zahryzol žralok do nohy. „Keď som bol mladý, nič podobné ako tento klub neexistovalo,“ povedal Short.
„Keď sa potom môžete stretnúť s jedným alebo dvoma ďalšími obeťami útoku žraloka, je to úžasné. A teraz máme celú skupinu, ktorá ostatných chápe a súcití s nimi.“
Aj keď je skupina pevne prepojená, jej členovia majú odlišný prístup ku žralokom, uviedol Pearson. Niektorí presadzujú ich vyzabíjanie, zatiaľ čo z iných sa stali ochrancovia mora a všetkých jeho tvorov.
Útoky žralokov sú stále nesmierne vzácne, ale minulý rok bol pre klub obzvlášť náročný; pri 22 nevyprovokovaných útokoch žraloka okolo Austrálie zahynulo sedem ľudí.
„Vlani som sa stretol so štyrmi rodinami, ktoré niekoho stratili, a je to ťažké,“ povedal Pearson. „Je to veľmi ťažké, pretože každý ďalší útok vám znovu oživí spomienky na ten váš,“ dodal.