Senj leží asi 60 km juhovýchodne od kozmopolitnej Rijeky, tretieho najväčšieho chorvátskeho mesta. Dnes v Senji žije len čosi vyše sedemtisíc obyvateľov, no je to mesto s bohatou a zaujímavou históriou. Dlho patrilo k najvýznamnejším prístavom na severnom Jadrane. Založili ho ešte v 5. storočí pred Kristom Kelti, presnejšie kmeň Senonov, neskôr sa z neho stal rímsky prístav Senia. Domáci o ňom radi hovoria ako o meste bóry a hlaholického písma, centre chorvátskej kníhtlače a pozoruhodného národa Uskokov.
V čase veľkého sťahovania národov bola Senia zničená a na jej ruinách si starí Chorváti postavili nové mesto Senj. V roku 1185 sa slobodné kráľovské mesto Senj dostalo do vlastníctva templárov, v 1217. už mu vládli grófi z rodu Frankopanov. To už nastali časy najväčšieho obchodného a námorného rozmachu Senja.
Pozrite si tipy na výlet v Kvarnerskom zálive
V 15. a 16. storočí, keď mesto ohrozovali Turci a Benátčania, sa začalo opevňovať a do štvorcovej pevnosti Nehaj na kopci Trbušnjak sa nasťahovali Uskoci. Pevnosť, ktorú Chorváti volajú krásnym slovom tvrdžava, postavili v roku 1558 pod dohľadom kapitána Ivana Lenkoviča. Do 18 metrov vysokej a 23 metrov širokej stavby sa dalo dostať po schodíkoch cez drevený most spustený medzi dve úzke brány. Zubaté steny boli hrubé dva až tri metre, bolo v nich vyše sto strieľní, aby útočníkov mohol zasypať dážď striel, a pevnosť mala päť menších veží. V časoch najväčšej slávy tam bolo až jedenásť diel.
Tam, kde je dnes krásna vyhliadka na more, ostrovy Rab, Goli, Prvič, Cres aj Krk i samotné mesto Senj obklopené pohorím Gorski Kotar, sa kedysi prechádzala hliadka. Stráže sledovali, či sa z mora alebo z pevniny neblíži nepriateľ a vymieňali si dymové i svetelné signály s neďalekými ostrovmi i susedmi na pobreží.
Uskok nie je poskok
Neváhajte a vyberte sa úzkymi schodíkmi dovnútra pevnosti. Vnútri sa nachádza reštaurácia, na ďalších poschodiach si možno prezrieť zbierku zbraní, erbov miestnych rodov (sú medzi nimi aj Miletičovci) a dozvedieť sa čosi o tunajších Uskokoch. Tí boli predkami horalov z Hercegoviny a rebelských bojovníkov z Dalmácie, ktorí v 16. storočí začali proti osmanským dobyvateľom partizánsku vojnu.
Meno Uskoci naznačuje, že niekam „odskočili“, a v tomto prípade uskočili Turkom. Pôvodne sídlili aj v pevnosti Klis pri Splite. Keď Klis v roku 1537 padol do rúk Otomanom, mnohí Uskoci sa presunuli do Senja, kde sa usadili s požehnaním rakúskych úradov. Monarchia totiž chcela naprieč chorvátskou a bosnianskou krajinou vytvoriť hrádzu žoldnierov, ktorí by vzdorovali Turkom. Uskoci napádali Turkov aj Benátčanov a spôsobovali im obrovské straty.
Boli to vraj statoční bojovníci, ktorí ohrozovali benátsku ekonomiku na Jadrane svojimi malými rýchlymi loďami. Rakúsko ako konkurent Benátok sa tvárilo, že sa nič nedeje. Výzor Uskokov bol desivý, a tak vzniklo príslovie: „Vystríhajte sa ruky Senja.“ Niektorí Uskoci dokonca slúžili v bitke pri Lepante (1571), kde otomanská flotila utrpela výraznú porážku. Uskoci nikdy nepadli na kolená a bojovali do posledného dychu.
Ako kresťania katolíci dodržiavali vieru a svoje tradície, rešpektovali kódex cti a bránili svoju slobodu a rodinu. Mali veliteľov, vojvodcov a vlajkonosičov, ktorí patrili k najdôležitejším a najstatočnejším uskockým rodinám. Nosilibohato zdobené kostýmy s ilýrskymi vzormi – aj tie sú vystavené na figurínach v pevnosti. Miestni hrdo pripomínajú, že aj v časoch, keď celé jadranské pobrežie s výnimkou Dubrovníka bolo pod benátskou nadvládou, oblasť Senja obývaná Uskokmi bola slobodná.
Nakoniec sa však statočným Uskokom ich neustále útoky na benátske plavidlá nevyplatili. Považovali ich za pirátov, vyprovokovali otvorenú vojnu medzi Rakúskom a Benátkami a ich osud spečatila mierová zmluva uzavretá v roku 1617 v Madride. Tá žiadala, aby Uskoci odišli zo Senja aj z pobrežia a ich lode boli spálené. V rovnakom roku vtrhli do Senja nemeckí námorníci, veliteľov Uskokov popravili a zvyšok pirátov vyhnali do exilu ďaleko do vnútrozemia.
Chorváti však stále hrdo spomínajú, ako kráľ Matej volal Uskokov múrom Dalmácie a Rudolf II. ich považoval za jedinečnú pevnosť v štáte. Uskoci žili v ťažkých časoch, bojovali za svoje životy a svojich ľudí. Nebáli sa mora ani búrky, boli majstrami mora a vĺn. Sú vraj malou, no statočnou súčasťou histórie Chorvátov, ktorí bránili svoju krajinu pred rôznymi nepriateľmi. Po rozprášení Uskokov začalo mesto upadať a počas 2. svetovej vojny utrpelo značné škody pri bombardovaní. Dnes v meste nájdete katedrálu z 11. storočia, niekoľko renesančných palácov aj maličké múzeum s amforami, hlaholickými nápismi či 500-ročným senjským tlačiarenským lisom.
Markov brlog
Kto hľadá útočisko pred letnou horúčavou, mal by zamieriť do národného parku Risnjak. Oproti Rijeke je tam až o desať stupňov menej. Nachádza sa na severe veľkého horského oblúka zvaného Gorski Kotar, ktorý sa tiahne dole od slovinských hraníc až k Senju a ďalej do vnútrozemia. Ide o lesnaté územie, ktoré poskytuje útočisko mnohým zvieratám. Veď aj samotný Risnjak dostal meno podľa rysa ostrovida (chorvátsky je to ris). Toho na Balkáne toľko lovili, až ho takmer vylovili, no postupne sa zasa objavuje.
Na jednej z náučných tabúľ na okruhu Leska sa dočítate, že dnešná rysia populácia v Risnjaku pochádza z roku 1973, keď doviezli šesť zvierat zo Slovenska do Slovinska. Ich potomkovia sa rozšírili až do Chorvátska, kde rysa nevideli už 70 rokov. Lenže aj dnes je šanca, že rysa uvidíte, malá – v celom Chorvátsku vraj žije len 40 až 60 jedincov. Zvieratá žijúce osamelo lovia hlavne kopytníky ako srny, jelene či kamzíky, no na človeka neútočia. Naopak, ľudská činnosť, a to nielen pytliactvo, ohrozuje rysiu populáciu. V parku majú žiť aj medvede, vlky, ale aj srnky, plchy, množstvo vtákov a hmyzu.
V Risnjaku si nájdu vhodné trasy turisti všetkých úrovní zdatnosti. K najľahším, no veľmi príjemným, patrí práve okruh Leska, kde sa dozviete množstvo zaujímavostí na vyše dvadsiatich tabuliach. Hneď prvá síce rozosmeje informáciou, že „les je komplexná živá komunita, kde dominujú stromy“. Dočítate sa však, že lesy tvoria 92 percent územia parku, siahajú od prameňa rieky Kupa až po vrchy Risnjak (1¤528 m n. m.) a Snežnik (1¤505 m n. m.). Časť územia je krasová, takže sú tam rôzne prepadliny, v močiarnych oblastiach rastú okrem papradí aj orchidey…
Stojí za to prejsť si okruh a čítať si o zvieratách i rastlinách, o tom, ako v lese pracovali miliari a starou metódou z drevenej kopy produkovali uhlie a potaš. Hneď vedľa kopy zvanej aj žežnica si títo miliari postavili prístrešok, ktorý dnes vyzerá ako rozprávková chalúpka. Z okruhu Leska možno vystúpiť až na vrchol Risnjak cez bod zvaný Medveda Vrata.
My sme skončili ešte predtým v Markovom brlogu – tak sa volá miesto, kam sa po smrti svojej ženy utiahol Marko Turk, chlapík z dediny Hrib pri Gerove. Roky žil ako pustovník sám, lovil zvieratá, zbieral lesné plody, dokonca si vraj skrotil medveďa, ktorého zachránil pred poľovníkom. Len párkrát do roka doniesol časť úlovku svojej rodine (mal päť detí) a vrátil sa späť do lesa. Zomrel až v roku 1943 vo vojenskom tábore v Taliansku ako 94-ročný.
Nuž a keď sme na ďalší deň zostúpili k priezračnému tyrkysovému prameňu rieky Kupa, nečudovala som sa, že pustovník Marko sa z lesa už nikdy nechcel vrátiť. Súčasník tam môže stráviť aspoň niekoľko krásnych dní. Nabudúce sa môže vybrať napríklad po trase zvanej Horvatova staza, ktorú pomenovali po chorvátskom botanikovi Ivovi Horvatovi. Už len pre tie rozkošné názvy – napríklad závrat Vučja jama – Vlčia jama. Alebo že by sme nabudúce predsa len došli v Markových stopách až po Medvedie vráta? V každom prípade, všade tu platí: Dobro došli