Voly ťahajú pluhy po poliach a mnohé vidiecke rodiny žijú v drevených domčekoch prikrytých doskami, ktoré sú tradičné pre túto oblasť vzdialenú asi osemsto kilometrov východne od Havany. „Veci sa trochu zmenili, ale nie veľmi,“ hovorí Raúl Torre zo sedla svojho koňa pred cintorínom v La Plata, kde Castro viedol hŕstku povstalcov k ich prvému úspešnému útoku na vojenské kasárne v roku 1957.
Torre, ktorý pestuje juku a zeleninu, rovnako ako predtým jeho rodičia, hovorí, že keď Castrovi fúzatí povstalci zvrhli režim Spojenými štátmi podporovaného Fulgencia Batistu, nechala vláda do oblasti zaviesť elektrinu a spevniť miestne cesty. Ale inak zostalo všetko pri starom.
V Las Mercedes, kam tank typu Sherman zničený spriaznenými revolucionármi Che Guevary priťahuje turistov a milovníkov histórie, cez víkendy kovboji „guajiro“ v slamených klobúkoch organizujú konské dostihy a dávajú do stávky fľaše rumu na víťaza. Veľkí majitelia pôdy sú preč, ich plantáže cukrovej trstiny znárodnil štát a zmenil na družstvá. Vládna komunistická strana rozhoduje o väčšine aspektov každodenného života.
S všeobecne rozšírenou negramotnosťou Castro, syn bohatého španielskeho majiteľa pôdy, po nástupe k moci rýchlo skoncoval. Vo väčšine dedín sú školy a zdravotnícke stanice, ktoré poskytujú lekársku starostlivosť zdarma. A nikde nechýba politika. Vládne heslá lemujú dedinské cesty, sú napísané na kameňoch, múroch i bilbordoch. „Boj pokračuje,“ hlása jeden. „Sme a budeme socialisti,“ sľubuje druhý.
Obyvatelia sa sťažujú na nízke platy a obmedzený prístup k spotrebnému tovaru. Ale i tak ďakujú Castrovi za to málo, čo majú. V Bartolome Maso je hlavnou udalosťou roka letný karneval, keď do mesta príde púť s vŕzgajúcim ruským kolom. Hrá hudba a tancuje sa, pečie sa bravčové a lacné zvetrané pivo tečie prúdom.
Ako všade inde na Kube sú aj tu domy a byty úbohé a zostarnuté. V Niquere, neďaleko od miesta, kde sa Castro a 82 povstalcov brodili močiarom v roku 1956 po katastrofálnom vylodení z jachty Granma, zničil dedinky s domčekmi z dosák hurikán Dennis. „Museli sme utekať o život. Staviame znovu domy z trosiek,“ hovorí Juan Rodrígues, ktorý so susedmi hrá domino pod mangovníkom. Vláde, ktorá má monopol na stavebný materiál, trvalo štyri mesiace, kým mu poskytla plech na novú strechu. Napriek tomu je vďačný, že má od štátu elektrinu, chladničku a televíziu. „Práca a jedlo nám nechýba,“ hovorí.
Rešpekt voči Castrovi je totálny. Miestni vidiečania, unavení biedou a brutálnymi represiami Batistovej diktatúry, poskytli Castrovi životne dôležitú podporu v podobe jedla a zbraní v počiatočných fázach jeho partizánskej vojny.
Quinteto Rebelde, rodinná folková skupina, na ktorej horských pozemkoch si Castro a jeho muži postavili tábor, sa pustila do vojny spevom paródií na Batistu, ktoré kričali do megafónov, aby demoralizovali jeho vojakov. Hitom bola pieseň „Preč s opicou“. „Našimi zbraňami boli hudobné nástroje,“ spomína 67-ročný kapelník Alejandro Medina a ukazuje nálepku s Che Guevarom na gitare.