Na jednej strane obľúbená krajina s rýchlo rastúcou ekonomikou a unikátnym prírodným bohatstvom, ktorá o pár rokov usporiada dva najväčšie športové sviatky na svete – olympijské hry aj futbalový šampionát. Na druhej strane druhý najchudobnejší štát v Južnej Amerike zastrčený uprostred kontinentu bez prístupu k moru, v ktorom si revolver kúpite rovnako jednoducho ako balíček cukríkov.
Dva rozdielne svety. To, do ktorého z nich sa narodíte, ovplyvní celý váš život. Oddeľuje ich len kúsok, 550 metrov. Toľko meria Most priateľstva.
Postavili ho v roku 1965. Chvíľami pôsobí majestátne, najmä vďaka oblúku zahryznutému do brehov rieky. Pravdupovediac – veľmi priateľský nie je. Už len preto, že na jednom konci je priechod voľný, kým na druhom sú zátarasy, ploty a prísne kontroly. Na jednom konci chudobní, na druhom trochu bohatší.
Indiánsku lásku preťal zlostný had vodopádmi
Naľavo, na brazílskom brehu rieky Paraná, leží mesto Foz do Iguaçu. Pred sto rokmi tu stála iba malá vojenská pevnosť, teraz sa mesto s vyše 300-tisíc obyvateľmi pýši luxusnými hotelmi, rušným centrom i pulzujúcimi tanečnými podnikmi. Žije v ňom početná čínska, moslimská či európska komunita.
Dôležitosť a výnimočnosť mu dodáva – voda. V dvoch podobách. Len pár kilometrov od mesta je ohromujúca hrádza priehrady Itaipu, jednej z najväčších vodných elektrární na svete. A o kúsok ďalej hučia úchvatné vodopády Iguazú. V preklade z jazyka guaraní – Veľká voda.
Keď si Iguazú prezerala bývalá prvá dáma USA Eleanor Rooseveltová, povedala: "Úbohá Niagara.“ Ani trochu nepreháňala. Obrázky, ktoré ponúkajú Iguazú, vyrážajú dych. Dokonalé. Omračujúce. Na tú padajúcu vodu sa dá pozerať celé hodiny a neomrzí vás to.
Foto: Marián Szűcs
Podľa legendy kedysi dávno obetovali miestni indiáni každý rok dievča zo svojho kmeňa obrovitému hadovi menom Mbói, ktorý žil v rieke Iguazú Keď prišla na rad krásavica Naipí, jej milenec Tarobá sa s tým nechcel zmieriť. V noci pred obetou svoju lásku uniesol, nasadli spolu do kanoe a plavili sa preč. Lenže rozhnevaný Mbói rieku rozsekol vodopádmi, v ktorých zaľúbenci zomreli. Naipí sa premenila na skalu a Tarobá na strom, obaja odsúdení na to, že nikdy nebudú spolu. Počas slnečných dní sa však vo vlhkom vzduchu vytvára dúha, ktorá ich spája – na znak toho, že ich láska stále žije.
Priezračné ticho uprostred hučiacej vody
Obávaný Mbói vraj všetko sleduje z útrob Diablovho hrdla, ako sa volá najväčší z 275 vodopádov tvoriacich Iguazú Má tvar písmena U, voda sa z výšky 82 metrov valí dolu z troch strán.
Podľa prietoku vody sú Iguazú druhými najväčšími vodopádmi na svete po Viktóriiných, ktoré ležia medzi Zambiou a Zimbabwe. Tie sú však skryté v rokline. Naopak, prechádzka popri Iguazú ponúka desiatky nádherných obrázkov.
Najlepší spôsob, ako precítiť pôvaby a energiu vodopádov, je však priamo z vody. Plavba gumeným motorovým člnom proti prúdu rieky je jedinečným zážitkom. Hladina je najskôr pokojná, neskôr prichádzajú prvé kaskády, v diaľke sa črtajú prvé vodopády.
Keď zastanete uprostred Iguazú, voda padá všade naokolo, rozbúrená rieka si pohadzuje čln sem a tam, vzduch je presýtený drobnými kvapôčkami vody, takže chvíľami sa nemôžete poriadne nadýchnuť. Voda šialene hučí, ale v hlave je priezračné ticho. Pokoj. Pokora. Úžas. Ďalej sa už ísť nedá, inak by ste sa pridali k Naipí a Tarobovi.
Kráľovstvo pašerákov strážia samopaly
Vodopády Iguazú patrili pôvodne Paraguaju, kým sa táto krajina nepustila do nezmyselnej vojny proti takmer všetkým svojim susedom. Po krutej prehre pripadol v roku 1870 tento prírodný skvost Brazílii a Argentíne (hranica medzi nimi dodnes vedie stredom vodopádov). V Paraguaji vojnu prežila necelá polovica obyvateľov, z toho iba 28-tisíc mužov. Okrem Iguazú stratila krajina ďalšie rozsiahle územia. Pre Paraguajčanov to však bol iba začiatok utrpenia. Zažili desiatky prezidentov, občiansku vojnu, prevraty, diktátorov, nestabilitu. To všetko uvrhlo krajinu na ekonomické dno kontinentu. Vitajte na druhej strane Mosta.
Na pravom brehu rieky Paraná leží Ciudad del Este. V preklade Mesto východu, ale ešte pred dvadsiatimi rokmi sa volalo Prístav prezidenta Stroessnera – podľa diktátora, ktorý krajinu ovládal 35 rokov. Na paraguajské pomery eldorádo. Mesto je totiž obchodnou zónou oslobodenou od daní.
Foto: Marián Szűcs
Keď prichádzate, ani nepostrehnete, kde sa končí Most priateľstva a začína sa mesto. Nijaká colnica, nijaká pasová kontrola. Vhupnete rovno na obrovský trh. Pirátske filmy a hudba, zaručene pravé rolexky za pár drobných, lacné odevy z Číny. Ale v kamenných obchodoch, na ktoré dozerajú strážnici so samopalmi, kúpite aj kvalitnú elektroniku, parfumy, whisky alebo aj zbrane za veľmi priateľské ceny. So zbrojným pasom si nikto starosti nerobí.
Jedno mesto uživí Paraguaj aj teroristov
Nijaká hranica medzi legálnym a čiernym trhom tu nejestvuje. Podľa oficiálnych zdrojov toto jediné mesto s 320-tisíc obyvateľmi produkuje šesťdesiat percent HDP celej krajiny. Neoficiálne zarobí táto pašerácka ekonomika osemkrát viac. Kam smerujú jej čierne peniaze? Na účty kšeftárov, ale napríklad aj teroristických organizácií. Nie však do rozvoja krajiny. Obyčajným ľuďom zostanú len drobné.
Lacný tovar je pre Brazílčanov veľkým lákadlom. Podľa odhadov denne prekročí most až 40-tisíc ľudí. Pri nákupoch sa musia zmestiť do sumy tristo dolárov. Ak minú viac, musia pri návrate zaplatiť až 60-percentnú daň. Na brazílskej strane mosta totiž colnica nechýba.
Je to bizarné spolužitie. Ľudia z chudobného a utrápeného Paraguaja vítajú každý deň kúpychtivých zákazníkov z krajiny veľkého brata, ktorý ich v minulosti viackrát potupil. Každý deň vidia panorámu pyšných výškových budov stojacich na druhej strane rieky.
Dva svety. A medzi nimi ošarpaný most s hrdzavým zábradlím.