Šarišskému hradu pomôže aj desať minút

Keď si Martin Sárossy zaumienil, že zachráni Šarišský hrad, demonštratívne sa do neho na mesiac nasťahoval. V týchto dňoch pred jeho bránami oslovuje návštevníkov a prosí ich, aby hradu venovali desať minút svojho života. Pri osem storočí starom hrade sa to síce môže zdať ako kvapka v mori, v skutočnosti sa však Šarišský hrad vďaka aktivitám dobrovoľníkov pomaly prebúdza.

08.07.2009 15:19
šarišský hrad Foto: ,
Šarišský hrad.
debata

Na Slovensku v posledných rokoch vo všeobecnosti stúpol záujem o hrady. A nielen o tie, ktoré sú už roky sprístupnené. Ľudia sa zaujímajú aj o zrúcaniny. Najmä vďaka občianskym združeniam sa na viacerých rozbehli aspoň základné záchranné práce. Nasadením a finančnou podporou sa síce nemôžu vyrovnať stredovekým staviteľom, no výsledkom je okrem iného aj väčší záujem verejnosti.

Hľadáme najkrajšie miesta Slovenska.
Hľadáme najkrajšie miesta Slovenska Hľadáme najkrajšie miesta Slovenska.

Pozitívnym príkladom je aj dianie na Šarišskom hrade. Zrúcanina bola ešte pred pár rokmi zarastená krovím, dnes je väčšia časť od zelene vyčistená a ponúka pohľad na veľké hradné nádvorie. Hrad Šariš je od Prešova čoby kameňom dohodil, z „veľkej hradnej päťky“ Devín, Trenčín, Orava, Spiš a Šariš je najviac ohrozený a zatiaľ aj najmenej známy. Pritom hradný areál má rozlohu štyri a pol hektára a najrozsiahlejšie rovinaté nádvorie. Dôležitejšie však je, že po stáročiach má hrad opäť gazdu. Dobrovoľníci začali s aktivitami na hrade v roku 2006 a odvtedy už za nimi vidno kus práce.

Robinson na hrade

„Som z Veľkého Šariša, vyrastal som v tomto meste a tu aj žijem. Na hrad som chodieval už od detstva, mám k nemu vzťah. Preto mi jeho osud nie je ľahostajný,“ hovorí Martin Sárossy, šéf dobrovoľníkov, ktorí chcú hrad zachrániť. Na mesiac sa do neho nasťahoval pred niekoľkými rokmi, teraz tvorí spolu s ďalšími štyrmi kamarátmi železné jadro skupiny dobrovoľníkov, ďalších desať ľudí chodí pomáhať, keď treba.

„Mnohé obce majú obavy zo záchrany hradu. Panuje tam predstava, že si to vyžaduje obrovské finančné prostriedky. V skutočnosti sa na Slovensku opravujú len tie hrady, kde sú dobrovoľnícke skupiny. Ak sa v niektorej obci nájdu, treba ich podporiť. Nezachránia naraz celý hrad, ale môžu uchrániť jeho najcennejšie časti. Stačí iba malta, vápno a ochota pracovať,“ prezrádza recept na záchranu hradu šéf dobrovoľníkov z Veľkého Šariša.

Dodal že stačí nájsť partiu ľudí, ktorí sú ochotní venovať svoj voľný čas práci na zachovaní kamenných svedkov slovenskej histórie. Vďaka originálnemu nápadu pomohli hradu aj desiatky anonymných ľudí. „Návštevníkov, ktorí prídu, oslovíme, či by venovali 10 minút práce v prospech hradu. Vo väčšine prípadov sme sa stretli s pozitívnym ohlasom. Viacero ľudí ochotne pomáhalo aj viac,“ hovorí o netradičnej myšlienke Sárossy.

Pôvab hradu obnovujú zahraniční študenti. Jeho... Foto: Boris Macko
šarišský hrad Pôvab hradu obnovujú zahraniční študenti. Jeho steny čistia aj Kanaďanka Colette Mainvilleová a Nemec Nicolas Reingeling. Autor: Boris Macko, Pravda

Odmenou je nielen dobrý pocit, ale aj výhľad. Ak je dobré počasie, zo Šarišského hradu vidieť Kamenický, Kapušiansky, Hanigovský a Zbojnícky hrad. „Je tu mnoho cenných artefaktov, ktoré sa oplatí zachrániť. Navyše je zaujímavé pozorovať, ako sú poukladané jednotlivé kamene. Naši predkovia v tom mali systém, vďaka ktorému sú niektoré časti hradu zachované dodnes,“ dodal šéf dobrovoľníkov.

Pomáha aj mládež zo zahraničia

V týchto dňoch už na hrade zarezáva aj pätica zahraničných študentov. Dva týždne budú okrem iného pomáhať pri škárovaní odkrytých častí hradieb. Pre niekoho otrava, pre nich možnosť vyskúšať si niečo nové. Navyše v krajine, o ktorej vedeli iba z počutia. Na hrad sa dostali výmenným pobytom mládežníckej organizácie Inex.

„Hrad sa nám veľmi páči, je dosť veľký. O Slovensku som počula, že je to pekná krajina, ale to bolo všetko. Našla som si zopár informácií o krajine. Som rada, že môžem pomôcť svojou prácou na hrade,“ vysvetľuje Kanaďanka Colette Mainvilleová.
„Na Slovensku som nikdy predtým nebol. Videl som zopár obrázkov, a to ma presvedčilo, aby som sem prišiel a spoznal krajinu. Keď som sa dozvedel, že pôjdem na hrad, potešil som sa, našiel som si na internete mapy a fotky,“ hovorí študent z Nemecka Nicolas Reingeling.

„Tento tábor organizujeme druhý rok, máme s ním dobré skúsenosti. Mladí ľudia sem prídu pracovať na dva týždne bez nároku na akúkoľvek odmenu. Majú akurát stravu a strechu nad hlavou. Pre nich je hodnotné byť v atraktívnom prostredí o to viac, že na Slovensku nikdy neboli. Budú pracovať na škárovaní hradieb,“ povedal o projekte Sárossy.

Mladí ľudia dokážu urobiť na hrade kus práce. Podľa Sárossyho je to dôkaz, že hradné zrúcaniny sa dajú zachrániť aj bez obrovských finančných prostriedkov. Momentálne na hrade hľadajú dobrovoľníka na prácu pastiera. Na hrade sa totiž pasie stádo kôz, ktoré systematicky likviduje kroviny. Kto sníva o práci pastiera, môže si to prísť na Šarišský hrad vyskúšať. Pastierska kapsa a píšťalky sú k dispozícii.

Menovca sťali pred tristo rokmi

Martina Sárossyho predurčuje na záchranu hradu aj jeho meno. Pri preklade priezviska z maďarčiny je jasné, že pochádza práve zo Šariša. Navyše zistil, že jeho predkovia niekoľko generácií dozadu sa z Veľkého Šariša takpovediac nepohli.
„Aj maďarskí turisti sa ma pýtajú na moje pekné maďarské meno, no ja im odpovedám, že je šarišské. Že sa píše po maďarsky, mi neprekáža. Môj menovec Martin Sárossy bol sťatý na prešovských jatkách pred tristo rokmi a bol z Veľkého Šariša. V našom rodokmeni chýba jedna generácia na to, aby sme mali presnú líniu. Je však možné, že Martin Sárossy, ktorého popravili, je môj prapredok,“ myslí si šéf dobrovoľníkov na Šarišskom hrade.

Šarišský hrad sa pod menom Sarus spomína v roku 1245, no doklady o osídlení kopca sú už z paleolitu. Hrad postavili na ochranu dôležitej obchodnej Toryskej cesty. Už od začiatku svojej existencie bol kráľovským hradom. Bol sídlom panovníkov v čase, keď sa zdržiavali v Šarišskej stolici.

Hrad postupne vlastnili rody Abovcov, Soósovcov, Perényiovcov, istý čas bol „štátny“, posledným rodom, ktorý ho vlastnil boli Rákócziovci. V roku 1660 vyletela nešťastnou náhodou časť hradu do povetria. Nastal jeho postupný úpadok. Poslednou ranou bolo rozhodnutie vtedajšieho hradného kapitána, ktorý dal v roku 1687 podpáliť poškodené hradné budovy.

debata chyba