Tri tipy na výlety po Záhorí: Korlátka, veterný mlyn a rozhľadňa v Holíči

Turizmus je momentálne na bode mrazu, ale príde deň, keď sa to tu všetko rozhýbe. Zatiaľ sme pre vás vybrali tri tipy na menšie výlety po Záhorí, pri ktorých sa dá nadýchať čerstvého vzduchu a aj histórie.

22.03.2021 07:00
debata

Prvým je zrúcanina hradu Korlátka, druhým je mlyn holandského typu v Holíči a tretím neďaleko mlyna stojaca, úplne nová, rozhľadňa so zamurovanou časovou schránkou.

Predstavíme vám, čím sú zaujímavé. Pridajte si ich do zoznamu a keď to epidemiologická situácia dovolí, zabaľte „lepeňáky“, sadnite do auta alebo na bicykel a môžete vyraziť.

Korlátka ako zo Šípkovej Ruženky

Nebolo to tak dávno, čo rozvaliny hradu Korlátka (známy je aj pod názvom Korlátko) boli skryté pred zrakmi verejnosti. Rozpadnuté múry, hradby a vysoká veža boli zarastené kríkmi skrz-naskrz ako z príbehu o Šípkovej Ruženke. Zrúcanina pochádzajúca z 13. storočia nad obcou Cerová na úpätí Malých Karpát sa ale postupom rokov mení k lepšiemu.

Hrad Korlátka (známy aj ako Korlátko) vznikol... Foto: Michaela Lacková, Pravda
Hrad Korlatka Hrad Korlátka (známy aj ako Korlátko) vznikol ako súčasť obrannej línie siedmich hradov chrániacich západné hranice Uhorska v 13. storočí.

Za posledných takmer dvadsať rokov sa tu vystriedali mnohí dobrovoľníci a múry hradu postupne získavajú nielen výraznejšie kontúry, ale najmä stabilitu.

Hrad Korlátka dnes patrí k vyhľadávaným turistickým miestam, netreba sa k nemu príliš šplhať – ako napríklad k takému Pajštúnu – a je celoročne voľne prístupný.

Okrem názvu Korlátka sa môžete stretnúť aj s pomenovaním Cerovský zámok, Konrádov kameň, Kunradstayn, Koratowe Kameny, Kunradi Lapide, Karlátkó či Konradstein.

Hrad vznikol ako súčasť obrannej línie siedmich hradov chrániacich západné hranice Uhorska. Začínala sa Devínom, pokračovala Pajštúnom, Plaveckým hradom, Ostrým kameňom až po Korlátku, Dobrú vodu a Čachtice, pripomína Martin Slezák, vedúci záchranných prác na hrade Korlátka.

Zdôrazňuje, že v čase vzniku hradov museli byť tieto veľké kamenné stavby niečím výnimočným, ako pre nás mrakodrapy. „Dnes si nevieme predstaviť, aký to budilo rešpekt u bežných ľudí, keď sa začali stavať z kameňa desať až štrnásť metrov vysoké múry, ktoré boli hrubé dva metre,“ dodáva Slezák.

Jednotlivé hrady boli od seba vzdialené 10 až 15 km a mali medzi sebou zriadenú signalizačnú sústavu. „Boli to buď dymové signály, alebo vyslali posla, ktorý na koni prešiel túto trasu za necelú hodinu a oznámil ďalšiemu hradu, že sa blíži nebezpečenstvo,“ vraví staviteľ, ktorý sa zároveň venuje aj histórii.

Ku každému hradu patrili viaceré obce a ľudia z nich prišli na hrad, aby sa ochránili a pomáhali hrad brániť. „Hrady boli nadimenzované tak, aby sa tam zmestili všetci obyvatelia z priľahlých dedín,“ dopĺňa Martin Slezák.

Počas 13. a 14. storočia bol hrad Korlátka majetkom kráľa, neskôr sa dostal do vlastníctva šľachtických rodov. Jedným z najznámejších bol Stibor zo Stiboríc, ktorému hrad daroval v roku 1394 kráľ Žigmund.

Stibor získal viac hradov na západnom Slovensku, patrili mu aj hrady v Holíči, Skalici, hrad Branč aj Beckov.

Traduje sa, že v tých časoch na Korlátke zachránili kráľovi Žigmundovi život. V roku 1404 mal vážne problémy s trávením a nevedelo sa, či ide o týfus, alebo otravu jedom. Poslali za ním felčiara, ktorý ho mal vyliečiť.

Ten ho dal zavesiť dole hlavou, aby z neho otrava vytiekla, a vraj to pomohlo. „Možno to bola kúra na stredoveký spôsob, keď vraj ľudia nemali také problémy s chrbticou ako dnes, lebo občas ich natiahli na škripec, potom premasírovali palicami, a keď sa spýtali, či je lepšie, každý sa cítil lepšie,“ vtipkuje Martin Slezák.

Vlčia jama proti nepriateľom

Okrem obrannej funkcie mal hrad Korlátka aj ďalšiu významnú úlohu – ochraňovať významnú obchodnú cestu Via Bohemica, teda Českú cestu, ktorá spájala Prahu s Budínom.

„Vznikla oficiálne v roku 1336, keď sa uhorský kráľ Karol Róbert s českým kráľom Jánom Luxemburským dohodli, že cesta pôjde cez Trnavu a vyhne sa Bratislave a Viedni. Lebo tamojší páni už nevedeli, čo by pýtali za mýto,“ upresňuje Martin Slezák.

Obchodníkov bolo z veže hradu vidieť už na diaľku, ako prichádzali po ceste od Trnavy, a mohli ich sledovať a v prípade potreby ochrániť „V Jablonici prechádzali po moste cez rieku Myjavu, kde sa vyberalo mýto, z ktorého potom hrad žil,“ dopĺňa Slezák.

Martin Slezák je vedúci záchranných prác na... Foto: Michaela Lacková, Pravda
Hrad Korlátka Martin Slezak Martin Slezák je vedúci záchranných prác na hrade Korlátka. Na fotografii je najviac zachovaná časť zrúcaniny - hospodársky priestor.

Ako hovorí, okolo roku 1800 všetky hrady stratili svoj vojenský význam, panstvo sa presúvalo do kaštieľov a hrady začali chátrať. Momentálne máme na Slovensku podľa Martina Slezáka zlaté obdobie, čo sa týka záchrany hradov. „Okolo roku 2005 bolo na Slovensku osem projektov, teraz ich je asi 40.“

Najskôr sa do úprav na hrade zahryzli skauti a vyčistili ho od porastov, aby bolo ruiny vôbec vidieť. V roku 2009 začali stavebné zásahy, do ktorých sa pustilo občianske združenie Renova spolu s obcou Cerová.

V súčasnosti sú podľa vedúceho záchranných prác Martina Slezáka najväčšími dobrovoľnými ťahúňmi mládežníci zo zoskupenia SmoTrBí – z obcí Trstín, Smolenice a Bíňovce.

„Našou úlohou je hrad staticky zaistiť, aby sme neohrozili ľudí, ktorých sme sem pritiahli a začali ho vo väčšom počte navštevovať,“ dodáva Martin Slezák.

Práce postupujú pomaly, kameň po kameni spevňujú najlabilnejšie časti múrov a hrad už je vďaka tomu bezpečnejším miestom, ako bol v minulosti. Vybudované zábradlia pri spevnenom chodníku pomáhajú dostať sa k veži, dá sa vyjsť aj na ďalšie miesta, odkiaľ je krásny výhľad.

Pri vstupe do areálu hradu pôvodne stála veža, z ktorej podľa potreby spúšťali mreže, ako odhalili archeologické výskumy. Na rovnakom mieste objavili aj bývalú štvorcovú vlčiu jamu, ktorá bola významným obranným prvkom.

„Most bol na vratkom rahne, a keď ho odistili, dal sa sklopiť,“ hovorí Martin Slezák. V čase napadnutia bol most zdvihnutý a pre nepriateľov tvorila jama pomerne veľkú prekážku.

Vlčie jamy sa na hradoch bežne využívali, a keď stratili význam, boli zasypané. Najzachovalejšia časť celého hradu je hospodársky priestor naľavo od vstupu, ktorý má vysoké múry. Tie už prešli viacerými zásahmi, aby sa zaistila statika.

Ruiny hradu Korlátka sa nachádzajú nad obcou... Foto: Michaela Lacková, Pravda
Korlatka Ruiny hradu Korlátka sa nachádzajú nad obcou Cerová.

„Hospodársky priestor je najviac zachovaný, má najväčšiu perspektívu, aby sa tu vytvorilo nejaké zázemie. Je ale otázne, aká by mala byť budúcnosť týchto hradov. Či z nich robiť niečo na spôsob Bratislavského hradu, alebo ich zachovať a využívať pre tramping,“ premýšľa Martin Slezák.

Pre turistov zo zahraničia je podľa jeho skúseností voľne prístupná pamiatka niečím nezvyčajným. Hrad nikto nestráži, keď zídu z vyznačeného chodníka, nikto ich nehreší. „Keď sem prídu napríklad Holanďania, sú veľmi prekvapení. Pýtajú sa, či môžu vojsť, sadnúť si a urobiť ohnisko bez toho, aby ich niekto kontroloval.“

Ako sa patrí, k hradu sa viaže viacero povestí. Jedna z nich hovorí, že v pivniciach pod hradom je zakopaný zlatý poklad, ktorý ale stráži čert. Keď si hľadač pokladu počká na určitú hodinu, začne kopať, odriekať pritom pospiatky otčenáš, nahlas ale nesmie povedať ani slovo, pod hradom sa otvorí zlatá brána a čert mu neublíži.

Na hrad Korlátka sa možno dostať z obcí Cerová, Rozbehy či Prievaly.

Unikátny veterný mlyn v Holíči

Jediný zachovaný veterný mlyn holandského typu... Foto: Michaela Lacková, Pravda
Veterný mlyn Holíč Jediný zachovaný veterný mlyn holandského typu na Slovensku je nad mestom Holíč

Jediný historický veterný mlyn na Slovensku, ktorý sa podarilo zachovať, sa nachádza v lesíku nad poľami pri meste Holíč, 220 metrov nad morom. Ide o holandský typ veterného mlyna a v strednej Európe sú už len dva takéto – v Holíči a v moravskom Kuželove.

Veterné mlyny holandského typu sa stavali na miestach, kde bol nedostatok vodných zdrojov, no dala sa dobre využiť veterná energia. V Holíči sa jeho vznik spája s menom stolárskeho majstra Františka Slámu.

Kamenný trojpodlažný podpivničený objekt pochádza z osemdesiatych rokov 19. storočia. Jeho základom bola kamenná stavba s kruhovým pôdorysom a pohyblivou strechou, na ktorej bolo upevnené veterné koleso. Strecha sa otáčala podľa toho, z ktorej strany prúdil vietor.

Pohon mlyna zabezpečovali štyri ramená s veľkými lopatkami v tvare lichobežníka, dlhými osem metrov. Otáčali sa proti smeru hodinových ručičiek.

V roku 1926 bola otočná strecha nahradená tehlovou kupolou. Svoju pôvodnú funkciu prestal mlyn plniť po prvej svetovej vojne a odvtedy objekt chátral. V sedemdesiatych rokoch dvadsiateho storočia ho odkúpilo Poľovnícke združenie, ktoré objekt zrekonštruovalo pre svoje potreby.

Technické vybavenie pôvodného mlyna sa nezachovalo, v súčasnosti má mlyn zachované tri podlažia a osadenú vrtuľu vyrobenú z kovu, lopatky sú ale výrazne kratšie. Dnes slúži ako poľovnícka chata, súčasťou areálu je strelnica na asfaltové terče, kde sa konajú tréningy a preteky.

Mlyn čaká rekonštrukcia, vďaka ktorej opäť získa svoju pôvodnú otáčavú strechu aj s lopatkami a vo vnútri by mala byť simulovaná činnosť mlyna.

Nová rozhľadňa s časovou schránkou

Nová rozhľadňa pri veternom mlyne v Holíči... Foto: TASR, Lukáš Grinaj
SR Holíč Mlyn Veterný Turistika Zaujímavosť TTX Nová rozhľadňa pri veternom mlyne v Holíči obsahuje aj časovú schránku.

Len pár desiatok metrov od veterného mlyna sa nadchádza nová rozhľadňa. Jej autorom je sochár a staviteľ Stanislav Mikovčák, ktorý žije na Kysuciach a má za sebou už 15 podobných stavieb. Jednu z prvých rozhľadní vybudoval na Kysuciach – je nad Turzovkou, na jednom z hrebeňov Javorníkov.

Staval ju spolu so svojimi deťmi, brali to ako hru, a v rozhľadni je socha anjela – strážcu.

Sochy z kovu, ktorým sa venuje, bývajú aj súčasťou všetkých rozhľadní Stanislava Mikovčáka. Pod tou kysuckou, ktorá nesie autorovo meno – Mikovčákova rozhľadňa, je zabetónovaný aj odkaz sochárových detí Martina a Viktora.

Časovú schránku obsahuje aj nová holíčska rozhľadňa. Má kruhový pôdorys, jej základ je vymurovaný z kameňa, aby bola stavba prispôsobená prostrediu. Nad ňou je drevená časť a strieška.

Mreže, ktoré sú v rozhľadni zabudované, sú stvárnené umelecky a symbolizujú ročné obdobia a rôzne ďalšie symboly. Časová schránka je zabetónovaná v 110 centimetrov hrubom kamennom múre. „Je to tam zakonzervované na sto rokov,“ hovorí Stanislav Mikovčák.

Časová schránka obsahuje rôzne predmety charakterizujúce dnešnú dobu. "Je v nej rúško, moja prvá skica rozhľadne, nachádzajú sa v nej rôzne odkazy, mince…

„Do rozhľadní zvyknem dávať časové schránky, nechávame za sebou takéto stopy,“ hovorí autor. Mesto Holíč získalo prostriedky na vybudovanie turistickej rozhľadne a na čiastočnú rekonštrukciu veterného mlyna z cezhraničného projektu Visio.

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #Záhorie #Korlátko #Korlátka