Potulky židovskou Prahou: Chlapčeka obrežú na ôsmy deň

Židovské anekdoty možno považovať za ľudovú poéziu. Sú poetickým výrazom rasy, ktorá prežila veky v opovrhnutí, útrapách a ponížení. Vtipné je napríklad vysvetlenie, čo je to vlastne Talmud: Máme talmudistický problém. Dvaja chlapi padnú do komína. Jeden sa zašpiní sadzou, druhý ostane čistý. Ktorý sa umyje? Veruže nie špinavý. Špinavý vidí čistého a myslí si, že aj on je čistý. Zato čistý vidí špinavého a nazdáva sa, že aj on je špinavý. Umyje sa teda.

Obidvaja ešte raz padnú do komína. Kto sa bude umývať teraz? Žeby ten čistý? Chyba. Ten čistý pri umývaní zistil, že je čistý. Zato špinavý pochopil, prečo sa asi ten čistý umýval. Teraz sa teda umyje špinavý.

Obidvaja padnú do komína do tretice. Kto sa umyje? Zas ten špinavý? Alebo čistý? A už ste niekedy videli, aby dvaja padli do toho istého komína, jeden sa zašpinil a druhý ostal čistý? A o tomto je Talmud.

Židovská Praha

Fotogaléria 11 fotiek

+8

Zatiaľ čo Tóra je niečo ako hebrejská Biblia, sväté písmo, ktoré v kresťanskom poňatí vlastne tvorí Starý zákon, Talmud je ústna Tóra. „Je to ústna tradícia, akési dovysvetlenie zákazov a príkazov Tóry, ktoré neskôr židovskí rabíni takisto začali zapisovať a trvalo to niekoľko storočí. Tých zákazov a príkazov je v Tóre spolu 613, ale nie všetky sú dnes aktívne. Aktívnych ostalo 270.“

Tridsaťdeväť konkrétnych zákazov sa napríklad týka sabatu. Sabat je siedmy deň v týždni, keď Boh odpočíval a praktizujúci Židia takisto nepracujú. V deň sabatu (začína sa v piatok večer a končí sa v sobotu večer) nesmiete variť, ohrievať, rozsvecovať, zhasínať, presádzať, nesmiete prenášať veci z domu na ulicu. Nesmú sa dokonca ani rozväzovať uzlíky, to znamená rozbaliť si napríklad darček. Dodržať to môže byť celkom náročné. Nesmie sa cestovať, nie je však zakázané cestovať po vode, zákazy sa totiž väčšinou týkajú situácií na púšti. Niektorí praktizujúci Židia to teda riešia tým, že počas cesty vlakom či autom sedia na vankúšiku naplnenom vodou.

Golem je človek s prázdnou hlavou

Nachádzame sa v pražskej Staronovej synagóge, čo je najstaršia aktívna synagóga na svete. Už vyše 700 rokov slúži ako hlavná synagóga pražskej židovskej obce. „Žena napríklad nesmie do ortodoxnej synagógy, ako je táto, priniesť dieťa, ale nesmie ani tlačiť kočiar, prísť teda môžu len deti po vlastných,“ vysvetľuje Eva Kuželová.

Foto: Bianka Stuppacherová, Pravda

Židovská Praha, Židia, Golemovia z 21. storočia v Meisnerovej synagóge.

„Muži ani ženy si nesmú priniesť modlitebné knihy, môžu si ich však požičať. Tí, ktorí sem chodia pravidelne a majú tu rezerváciu, zamykajú si modlitebnú knižku do skrinky.“ Mužská a ženská časť je v Staronovej synagóge oddelená.

„Jediná nábožensko-právna situácia, keď tu môžu byť ženy spoločne s mužmi, je svadba. Mimochodom, slovo synagóga znamená zhromaždenie, Dom na modlitbu nie je nevyhnutne potrebný. Na modlitebné zhromaždenie stačí, aby sa zišlo desať dospelých mužov, čiže od veku trinástich rokov, keď sa chlapec podľa židovskej tradície považuje za dospelého muža.“

V Staronovej synagóge sa dodnes zachovalo pôvodné rozmiestnenie sedadiel po obvode hlavnej sály, ktoré bolo pôvodne obvyklé aj v ostatných synagógach. Podľa jednej povesti sú na jej pôjde uložené pozostatky slávneho Golema, umelej bytosti, ktorú na ochranu pražskej obce vytvoril a oživil známy rabín Löwe.

„Viete, čo znamená slovo Golem? V hebrejčine to značí obal bez obsahu, čiže hlúpy človek s prázdnou hlavou. Označovali sa tak tí, čo sa učili hebrejské texty naspamäť, ale vôbec im nerozumeli,“ vysvetľuje sprievodkyňa Eva Kuželová.

„Slovo šém, vo filme známa guľôčka, ktorá Golema oživila, v hebrejčine znamená meno. Je to jedno zo zástupných Božích mien, pretože židovská náboženská prax nedovoľuje Božie meno vysloviť. Musí sa nahrádzať inými výrazmi, preto doma či na ulici ľudia povedia: Ha šem, čo znamená To meno.“ Golema teda vlastne oživilo Božie meno. Traduje sa, že kto si sadne v Staronovej synagóge na sedadlo rabína Löweho, do roka zomrie. Niekedy v roku 1941 tak mal urobiť ríšsky protektor Reinhard Heidrich a do roka naňho spáchali úspešný atentát.

Kto je Žid a kto nie

„Nikto nevie, koľko Židov vlastne v Čechách žije,“ zamýšľa sa Eva Kuželová, ktorej otec bol deportovaný do Osvienčimu, židovstvo však nepraktizoval. „Tvrdil, že kto to tam zažil, nemá dôvod byť veriacim Židom. Iných však k náboženskej praxi priviedla práve táto skúsenosť. Príslušnosť dieťaťa k židovstvu však určuje matka a podľa toho Židovka nie som,“ konštatuje.

„Podľa norimberských zákonov v Protektoráte, ak by som sa narodila po roku 1935 zo zmiešaného manželstva, považovali by ma za Židovku. Takisto v prípade, ak boli moji dvaja židovskí prarodičia registrovaní v židovskej obci. Samozrejme, ak bol človek členom židovskej obce, posudzovali ho ako plného Žida.“

Mnohí ľudia ani nevedia, že sú Židia. To je spoločné pre všetky postkomunistické krajiny. Po roku 1948 si navyše Židia hromadne menili svoje židovské mená na české. Nedávno Eva Kuželová stretla dámu, ktorá jej vraví: Tri roky viem, že som Židovka. Mala asi sedemdesiat. Prarodičia chodili každé ráno akože na prechádzku, a pritom navštevovali bohoslužby v Staronovej synagóge.

Židovská prítomnosť v Čechách siaha do 10. storočia. Židia však dlho žili vo svojej komunite oddelene od systému, vyplývalo to z ich náboženských predpisov – a neskôr tak žiť aj museli. V pražskom Starom Meste tvorili hranicu medzi židovským a kresťanským mestom domy so slepými oknami na kresťanskú stranu.

Na území ČR je 145 synagóg a desať židovských obcí. Synagógy, samozrejme, môžu slúžiť aj ako múzeá. Je ním napríklad Meislerova synagóga, kde možno okrem iného v sklenej vitríne vidieť úžasný nález. Je ním zlatý pečatný prsteň z pražského Námestia republiky, ktorý sa našiel pri záchrannom archeologickom výskume v roku 2004. Ani nebol hlboko pod zemou, zjavne ho niekto stratil. Musel to byť významný člen miestnej židovskej komunity alebo obchodník s luxusným tovarom. Doplatil na zvyk nosiť pečatný prsteň na šnúrke okolo krku. Pochádza z 12. až 13. storočia.

Strieborný set na obriezku

Muzeálne exponáty možno nájsť aj v Klausovej synagóge. Vo vitríne na poschodí možno nájsť napríklad strieborný set určený na obriezku. "Obriezka sa robí na ôsmy deň po narodení, ak je chlapček zdravý. Samozrejme, ak je v rodine ochorenie ako napríklad hemofília, nemusí sa uskutočniť. Podľa Talmudu môže matka obriezku syna odmietnuť, ak jej zomreli už tri deti po sebe.

Foto: Bianka Stuppacherová, Pravda

Židovská Praha, Židia, Obriezkový nôž zo striebra a achátu z počiatku 19. storočia.

Zmluvou obrezania vstupuje židovský chlapec do posvätného vzťahu s Bohom. Vykonáva ju mohel, zbožný muž s príslušnými lekárskymi a rituálnymi znalosťami, špeciálnym guľatým nožom s dvoma ostriami a chlapček po nej dostane hebrejské meno. Napríklad Meir ben Abrahám. Meir, syn Abraháma.

Ak chcete, aby sa vám splnilo nejaké želanie, položte kamienok na náhrobok rabína Löweho na pražskom Starom židovskom cintoríne. Možno si na tento židovský zvyk spomínate zo záveru filmu Schindlerov zoznam. „Tento zvyk pramení pravdepodobne z toho, že po pochovaní tela do piesku púšte sa v mieste hlavy nasypali na hrob kamienky na ochranu pred zverou,“ zamýšľa sa Eva Kuželová. „Sama mám rodičov na Novom židovskom cintoríne, ktorý je najväčší v Českej republike. Ak nezabudnem, nosím si tam kamienky so sebou. Najcennejšie sú tie z návštevy Svätej zeme.“