Mafiánska väznica na Asinare sa zmenila na raj bielych oslov

Tieto osly, ktoré vďačia za svoju málo obvyklú farbu albinizmu, farebnej odchýlke spôsobenej poruchou tvorby farbiva melanínu, žijú na Asinare divoko v malých skupinách. Okrem tohto ostrovčeka s rozlohou 52 kilometrov štvorcových sa vyskytujú len na niekoľkých malých ostrovoch pri severnej Afriky.

Podľa miestnej legendy zanechal na ostrove niekoľko exemplárov jeden francúzsky kráľ, keď sa vracal z Afriky. „V Taliansku žije sedem druhov oslov, z toho dva na Asinare, ktorá sa ako jediná môže pochváliť bielymi oslami. Je to bohatstvo obrovskej ceny,“ vyhlásil Pierpaolo Congiatu, inžinier, ktorý pracuje pre Národný park Asinara.

O ostrov sa delia dva druhy oslov: šedé, ktorých je 250, žijú v severnej časti, kým biele v počte 150 osídlili južnú časť. V strede ostrova žijú ich zmiešané rodinky. Pozdĺž čistiniek sa návštevníci, ktorých musia sprevádzať sprievodcovia, stretávajú s týmito neobyčajnými zvieratami, oveľa zraniteľnejšími ako ich šedí bratia.

Počet bielych oslov klesá, pretože je medzi nimi nerovnováha v pomere medzi samcami a samicami. Mnoho samcov si nedokáže nájsť partnerku, vysvetľuje Pierpaolo Congiatu. Mnoho oslov má zmrzačené uši. Sú to pamiatky z bojov, do ktorých sa tieto zvieratá mierumilovného vzhľadu niekedy púšťajú, aby si dobyli oslicu.

Veľmi členité pobrežie ostrova ponúka vyprahnutú a divokú krajinu. V zákrutách ciest sa týčia rímske rozvaliny a pokoj narúšajú len kozy a muflóni.

Na Asinare žije jediný obyvateľ, bývalý strážca z väznice, ktorý sa po jej zatvorení rozhodol zostať a venovať sa tu sochárstvu. Umelec, ktorý poznal tajomstvá svojich bývalých väzňov, najmä bývalého najvyššieho šéfa sicílskej mafie Tota Riinu, nerád komunikuje s médiami.

V 80. rokoch 20. storočia sídlili sudcovia Giovanni Falcone a Paolo Borsellino, ktorých v roku 1992 zavraždila mafia, niekoľko mesiacov na ostrove, aby pripravili palermský superproces so stovkou mafiánov v rokoch 1986 – 1987.

Okrem oslov je na Asinare aj centrum rekonvalescencie pre korytnačky. Každoročne ich tu zranené najčastejšie pri rybolove zhromažďuje a lieči biologička Giuliana Azzoriová za asistencie Laury Piredduovej.

„V súčasnosti tu máme štyri chovankyne: Anitu, Annu, Polly a Green, zelenú korytnačku, ktorú sme v tejto oblasti už 20 rokov nevideli,“ raduje sa Giuliana pred nádržou, kde sa čvachtá Green.

Giuliana, Laura a ďalší zamestnanci národného parku prichádzajú denne na ostrov na trajekte, ktorý spája Asinaru s Porto Torres, pod ktorých ostrovček spadá.