Môže parížsky syndróm dohnať k samovražde? A je vôbec skutočný?

„Parížsky syndróm“ je označenie, ktoré dostala psychická porucha. Väčšinou postihuje japonských turistov vo francúzskom hlavnom meste. V extrémnych prípadoch môžu symptómy zahŕňať halucinácie, záchvaty paniky a kŕče. Tí, ktorých tento syndróm skolí, môžu skončiť v nemocnici alebo musia urýchlene odísť domov.

Každoročne posiela japonské veľvyslanectvo domov najmenej tucet turistov, aby sa zotavili z extrémneho kultúrneho šoku. A tiež prevádzkuje nepretržitú telefónnu linku, ktorá má postihnutým pomôcť vysporiadať sa s touto chorobou.

Romantika na zjedenie

Avšak je parížsky syndróm skutočný? A prečo ním trpia len niektorí ľudia?

Nie je náhoda, že Paríž je známy ako jedno z najromantic­kejších miest na svete. Ulice lemujú nádherné riečne kanály, sýto zelené parky, obrovské stredoveké katedrály a vidiecke kaviarničky preplnené zamilovanými pármi.

Pestrofarebné makronky veľké ako päsť sa usmievajú z výkladov malých cukrárničiek a akoby sexy francúzskym prízvukom kričali „zjedz ma!“.

Muži jazdia na bicykloch v oblekoch šitých na mieru a ženy voňajúce Chanelom číslo 5 chodia spôsobom ako keby si boli v každom okamihu vedomé všetkých aspektov svojho šik vzhľadu.

Eiffelova veža bude už naveky na špičke zoznamu najgýčovejších miest, kde sa zamilované páry zasnubujú – najmä vďaka úchvatnému výhľadu.

Všetky tieto veci sú stredobodom filmov. Ale akonáhle sa vlak zastaví v Paríži, stretnete sa s realitou.

Krádeže, drzosť a žobráci

Veľkým sociálnym problémom ostáva bezdomovectvo. Počas desaťročia, od roku 2001, stúplo podľa francúzskych štatistík o 50 percent. Muži stredného veku spia na studených lavičkách a na tvrdej podlahe železničných staníc, ktoré páchnu močom.

Na rohoch veľkých ulíc postávajú celé rodiny v špinavých šatách s nápismi na kartónových ceduľkách a s prázdnymi téglikmi od kávy prosia o pár drobných. Niektorí patria medzi nezamestnateľných, čo je v meste každý desiaty dospelý.

Niektorí sú závislí od drog. Iní môžu byť utečenci alebo východoeurópski migranti, ktorí sa za migrantov len vydávajú.

Niektorí čašníci a zamestnanci hotelov môžu byť nedotkliví a úseční, najmä pokiaľ ich nútite hovoriť anglicky. Vyhýbať sa pohľadu z očí do očí s cudzincami je pre nich bežná prax.

Prakticky každý hollywoodský film, ktorého dej sa odohráva v Paríži, obsahuje scénu na balkóne s výhľadom na Eiffelovu vežu. V skutočnosti sa musíte pripraviť na to, že zaplatíte stovky eur za staromódnu izbu veľkosti škatuľky od zápaliek, ktorá – pokiaľ budete mať šťastie – bude maž výhľad na desiatky rovnakých balkónov.

Samozrejme, k Eiffelovej veži sa môžete prejsť, len si dávajte okolo vchodu pozor na veľké skupiny mužov, ktorí sa vás budú snažiť podviesť lacnými náramkami alebo vlákať do podvodných pouličných hier.

Ozaj, a pevne si držte všetky svoje veci, pretože Paríž patrí medzi svetové metropoly s najväčšou mierou vreckových krádeží.

Prečo práve Paríž a prečo práve Japonci?

Je teda parížsky syndróm skutočný alebo rovnako strelený ako znie jeho názov? Odborníčka na medzikultúrnu komunikáciu Deborah Swallowová tvrdí, že kultúrny šok, ktorý vedie až k chorobe, je v Paríži skutočný.

Tento trend sa jej podarilo vystopovať už u manželiek japonských diplomatov v 70. rokoch minulého storočia. „Tieto ženy vtedy neboli obvykle príliš vzdelané. Prichádzali do Paríža a vedeli len to, čo videli vo filmoch,“ hovorí.

„V tom čase býval Paríž jedným z najdrsnejších miest na svete a ony zažívali obrovský kultúrny šok.“ A to do tej miery, že výnimkou neboli ani depresie a samovraždy.

Ale prečo práve Paríž? A prečo sú najviac postihnutí práve Japonci? Podľa Swalowovej je to tým, že Francúzsko a Japonsko sú od seba tak kultúrne vzdialené, že viac sa to ani nedá. A turisti tu prichádzajú z jedného extrému do druhého…