Fukušima – nová destinácia katastrofického turizmu. Je hrozba minulosťou?

ČTK | 07.10.2018 07:00
Časť obyvateľov miest evakuovaných po nešťastí v japonskej jadrovej elektrárni Fukušima sa síce ešte stále nevrátila do svojich domovov, no do okolia elektrárne už prúdia turisti.

Úrady ich presviedčajú, že sa všetko vrátilo do normálu, píše francúzsky denník Le Monde.

Počet turistov v Japonsku sa v uplynulom desaťročí strojnásobil a mnoho z nich – ale aj sami Japonci – sa vydáva do nečakaných oblastí: zasiahnutých miest v okolí Fukušimy, ktorú 11. marca 2011 poškodilo zemetrasenie a vlna cunami, čo viedlo k roztaveniu jadra reaktorov.

Fukušima sa teraz nachádza na čestnom mieste na zozname cieľov „katastrofického turizmu“, teda ciest na miesta rôznych nešťastí, kde senzáciechtivosť prevláda nad úctou.

Z obyvateľov sprievodcovia

V roku 2017 navštívilo niekdajšie mestá duchov ako sú Namie alebo Tomioka zhruba 100 000 ľudí. Vláda uisťuje, že tieto sídla prešli dekontamináciou a že sa obyvatelia môžu bezpečne vrátiť.

Na programe turistov sú prehliadky so sprievodcom v autobuse alebo na bicykli, spestrené návštevou miestnych. Voliteľnou súčasťou programu je výlet loďou s cieľom vidieť elektráreň z mora.

Od roku 2013 sa evakuovaní obyvatelia premenili na sprievodcov skupiniek návštevníkov. Neskôr začali prehliadky organizovať profesionáli v spolupráci s miestnymi úradmi, ktoré chceli ukázať, že život sa vrátil do bežných koľají.

Kontaminácia?

To ale nezabránilo kiksom. V nedávnom dokumente o Fukušime odvysielanom na Netflixe v rámci série Dark Tourist sa reportér obedujúci v jednom bistre v Namii zaujímal, či môže byť naservírované jedlo kontaminované.

V ďalšej sekvencii možno vidieť panikáriacich turistov, ktorí ho sprevádzali, lebo jeho detektor ukazoval vyššiu úroveň radiácie, než sa považuje za bezpečnú.

Japonské súostrovie nebolo „čierneho turizmu“ a toho najmorbídnejšieho, čo môže ponúknuť, ušetrené ani predtým. To je aj prípad lesa Aokigahara severozápadne od hory Fudži, ktorý je známy pre svoju krásu, ale tiež pre to, že ho opakovane vyhľadávajú samovrahovia.

Obavy a nedôvera

Príchod turistov do miest v okolí Fukušimy miestnych obyvateľov rozdeľuje. Niektorí dúfajú, že publicita znovu vdýchne ich mestám život a povzbudí evakuovaných k návratu.

Zatiaľ sú ale turisti v Namii v prevahe. Mesto vyhlásili za dekontaminované v marci 2017, z 21 000 obyvateľov z doby pred katastrofou sa ich však vrátilo len 700.

Jedna staršia obyvateľka sa rozhodla ponechať veci na osud. „Vo svojom veku už príliš neriskujem, tak som sa vrátila. Môj život bol tu a tu sa aj skončí,“ povedala. Mladí ale môžu uvažovať inak.

Z pôvodných 160 000 ľudí postihnutých katastrofou ich v provizórnych ubytovniach po celej krajine doteraz žije 70 000. Čelia však ťažkému rozhodovaniu. Dediny tvorené prefabrikovanými obydliami úrady jednu po druhej zatvárajú a evakuovaní tiež stratili nárok na dávky.

Ich mestá sú oficiálne dekontaminované a ak sa títo ľudia nevrátia, dôsledky svojho odmietnutia ponesú sami. Mnoho ľudí ale naspäť nechce ísť. Štátu, ktorý tvrdí, že mestá sú bezpečné, už neveria – myslia si, že ich po nešťastí balamutil, alebo dokonca klamal, keď ich informoval o možných rizikách.

Ide olympiáda, hurá

Podľa ďalších obyvateľov môžu turisti tiež prispieť k osvete. „Keď ľudia sami uvidia, čo sa stalo, možno pochopia, že je potrebné sa takej katastrofe v budúcnosti za každú cenu vyhnúť,“ usudzuje jeden z miestnych sprievodcov Takuto Okamoto.

Všeobecne sa ale operátori cynicky podieľajú na propagácii oficiálneho stanoviska úradov, že všetko je v poriadku a že za incidentom je možné urobiť hrubú čiaru.

Katastrofa sa opisuje ako „minulosť“, aby nenarušila organizovanú eufóriu pred olympijskými hrami v Tokiu v roku 2020.

Vláda tiež plánuje zvýšiť podiel jadrovej energie. Polovica Japoncov je pritom podľa prieskumov proti.

Bagatelizovaná hrozba

O katastrofickom turizme si môžeme síce myslieť čokoľvek, ale v prípade Fukušimy je tu ešte jedna vec: vyzerá to, akoby nešťastie bolo vecou minulosti. Tak to však nie je.

Fukušima nie je Hirošima, nie je to uzavretá časť histórie. Rozobratie elektrárne potrvá roky a nie všetci sa tiež zhodujú, že dekontaminácia bola úspešná. Hrozbu ďalšej katastrofy úrady bagatelizujú.

Matky z okolia svoje deti pravidelne posielajú na prehliadky, či nemajú rakovinu štítnej žľazy. Pre nich je nešťastie stále súčasťou všedného života.