Z nadšenia do depresie a späť: Cestovateľ so 100 krajinami na konte opisuje kultúrny šok
Foto: Ondřej Havelka
Pri dlhších cestách do výrazne odlišných kultúr cestovateľa neminie jav, ktorému sa hovorí „kultúrny šok“. Prebieha v niekoľkých fázach a pútnik s ním zažije eufóriu, ale aj dezorientáciu a odpor ku všetkému okolo seba.
Zvládnutie kultúrneho šoku je pritom jedným z nevyhnutných predpokladov, ako si cestu užiť a nechať sa poznávanou kultúrou obohatiť alebo priamo „prepodstatniť“.
Kultúrnych šokov som zažil mnoho a nie všetky som zvládol dokonca. Ten najťažší ma čakal pri návrate do Čiech po dvoch rokoch pobytu v afrických a arabských kultúrach. Býva označovaný ako spätný kultúrny šok.
Nadšenie, frustrácia a únik alebo prispôsobenie
Kultúrni antropológovia popisujú štyri základné fázy kultúrneho šoku: nadšenie, frustráciu, obrat a prispôsobenie, avšak každý prežíva kultúrny šok inak a jednotlivé fázy sa môžu významne líšiť.
Väčšinou sa vystriedajú tri elementárne fázy, pričom tretia má dve rozdielne podoby: 1. nadšenie, 2. odpor a 3. únik alebo naopak prispôsobenie.
Nie každý si vychutná kultúrny šok do konca a mnoho ľudí jednoducho vo fáze odporu voči inej kultúre volí čo najrýchlejší návrat domov.
Je to ale škoda, pretože až po prejdení všetkých krokov kultúrneho šoku začne cestovateľ naozaj poznávať odlišnú kultúru a učiť sa.
Stretol som sa aj s cestovateľmi, ktorí cítili najprv odpor, potom sa čiastočne prispôsobili a až po niekoľkých mesiacoch sa objavilo opojné nadšenie.
Iným sa zase viackrát za sebou vystriedalo nadšenie s odporom bez toho, aby sa dostavilo prijatie cudzej kultúry.
Inými slovami, stále s kultúrou vnútorne bojovali a to tak neúnavne, že nedošlo k premene cestovateľa cudzou kultúrou.
Prvá fáza, teda fáza nadšenia, obvykle prichádza bezprostredne po kontakte s cudzou kultúrou. Čím je nová kultúra odlišnejšia, tým výraznejšie býva vyvolané nadšenie.
Cestovateľ býva v tejto fáze nadšený (z jeho pohľadu) zvláštnymi zvykmi, správaním ľudí, otvorenými náboženskými prejavmi, neznámym jazykom alebo veľmi odlišnou hudbou.
Intenzitu prvej fázy prehlbuje aj odlišné podnebie, často veľmi rozdielna teplota vzduchu a aj iná strava.
Po niekoľkých týždňoch, maximálne niekoľkých mesiacoch sú to však tie isté skutočnosti, ktoré cestovateľov privedú k frustrácii.
Tie isté javy, ktoré pôvodne vyvolali nadšenie, v druhej fáze spôsobia silný odpor k novej kultúre, postoj odmietnutia a niekedy dokonca odsúdenie inej kultúry posudzovanej obvykle merítkami našej domácej kultúry, ktorú automaticky považujeme za smerodajnú alebo „tú správnu“.
Prvá fáza na Madagaskare
Svoj prvý kultúrny šok som zažil pri svojej prvej ceste mimo Európy. Vtedy som cestoval na Madagaskar. Mal som osemnásť rokov a nemal som absolútne žiadne skúsenosti.
Foto: Ondřej Havelka
Na Madagaskare som však pobudol iba mesiac, takže som zakúsil len omamnú prvú fázu, teda štyri krásne týždne úplného nadšenia z odlišnej kultúry. Pripadalo mi skvelé, že na cestách neexistujú žiadne pravidlá cestnej premávky, že ľudia spia v roztrhaných handrách na zemi, že na výpadovke za mestom stojí partia vojakov s lekármi a núti každého prechádzajúceho prehltnúť hrsť liekov kvôli epidémii cholery, že cestou na pobrežie vodič päťkrát opravoval bicykel značky J 14 6 a trikrát menil sviečky, že bosí černosi ťahajú rikše naložené obutými černochmi, že sa na nás rúti cyklón, že nikomu nerozumiem a mám hnačku z polievky, ktorej obsah nikdy neprezradím. Z Madagaskaru som odletel skôr, ako som stihol zakúsiť druhú fázu kultúrneho šoku.
Druhá fáza v Indii
To sa mi pošťastilo hneď na ďalšej ceste, keď sme s kamarátom cestovali stopom cez biblické kraje Stredného východu do Indie.
Fáza nadšenia nám vydržala celé dva mesiace. Cesta po zemi do Indie a India samotná nás úplne očarila. Milovali sme stopovanie pestrofarebných, nákladom naložených nákladiakov v Iráne a v Pakistane, jazdiacich len o málo rýchlejšie ako je rýchlosť chôdze storočného Inda v snehovo bielom habite, kráčajúcom na svoj obľúbený presladený čaj s mliekom.
Milovali sme hlučné arabské trhovisko prekrikujúce sa s muezínmi vo vysokých minaretoch mešít. Milovali sme neopísateľne pálivé pouličné jedlo (aj osolený melón s chilli alebo osolený čaj s mliekom a chilli), po ktorom sme obvykle okamžite sťahovali nohavice, pretože pomsta je v Ázii nezvyčajne rýchla, často sprevádzaná krátkodobou horúčkou.
O niečo menej sme ale milovali absenciu toaliet v Indii, a keď sme sa postavili do radu roztomilo sa tváriacich vylučujúcich, neradi sme prijímali fakt, že na Indov sa pri tom nikto nepozeral, ale na nás áno a ešte to mnohí zaujato komentovali. Pritom výsledok nášho počínania bol, nezávisle na farbe pleti, totožný.
Foto: Ondřej Havelka
Milovali sme ukričanú hudbu, ktorá útočila zo všetkých strán a výškou hlasu speváčok prenikala až do kostí. Milovali sme všadeprítomné farby, chudých vodičov rikší a hrubé bráhmany, svätých mužov (hinduistické sádhu) fajčiacich veľmi silné konope a prekrásne ženy vo farebných sárach. Milovali sme Áziu a najmä Indiu v jej odlišnosti.
Lenže po dvoch mesiacoch nadšenia sa všetko obrátilo. Dlhodobé hnačky nás fyzicky vyčerpali. Začalo nám vadiť, že jedlo tak páli.
Začalo nám vadiť, že nemôžeme v súkromí ísť na záchod. Ukričaná hudba nám začala byť neznesiteľná, pomaly idúce nákladiaky nudné, náboženské prejavy ľudí nepochopiteľné, žobráci neznesiteľní, horúco úmorné a do toho všetkého sme skončili v nemocnici s akúsi infekciou, ktorá nás dostala až na samé dno.
Navyše nás z nemocnice nechceli pustiť, pretože ako sme čoskoro zistili, získavali za každý deň našej hospitalizácie zaujímavé peniaze a chceli pochopiteľne čo najviac. Nakoniec sme si po desiatich dňoch museli vytrhnúť infúzie zo žíl a v noci z nemocnice utiecť ako zločinci.
Celá India na nás pomyselne padla a začala nám pripadať odporná, nepochopiteľná, prefarbená. Hľadali sme umenie, mystiku, krásu a našli sme blikajúci gýč, ktorý vzhliada k euro-americkej kultúre a svojím pokusom o jej napodobňovanie ju skôr veľmi výstižne karikuje.
Foto: Ondřej Havelka
Zrazu sme si začali uvedomovať skutočnú podobu toho, čo sa nám zdalo očarujúce, a akoby sme vytriezveli prebudení do ťažkej opici. Neznesiteľná ťarcha prefarbenej, prevoňanej, prekričanej, prekorenenej Indie.
Druhá fáza kultúrneho šoku sa dostavila v plnej sile. Po dvoch týždňoch boja s druhou fázou sme totálne vyčerpaní zvolili únik, teda návrat domov. Lenže hneď niekoľko dní po návrate sme to ľutovali.
Tretia fáza, zlom a hlbší zmysel
Na svojej ďalšej Ceste stopom po Indii (tentokrát som cestoval sám) sa mi podarilo druhú fázu prekonať a až potom som sa konečne nechával pozvoľna meniť.
Nasýtil som sa Indiou a nechával sa pomaly, triezvo, v pokoji a dobrovoľne „prepodstatňovať“. Až vtedy som sa začal naozaj učiť, odkrývať hlbšie roviny inej kultúry, ktoré na prvý pohľad nevidieť pod paľbou povrchných prefarbených vnemov.
India sa konečne dostala do môjho vnútra a otvorila mi úplne nový horizont vnímania sveta. Zrazu som poznal dve odlišné kultúry, a bol tak schopný pozerať sa na svet z rôznych kultúrne podmienených uhlov. Bol to oslobodzujúci pocit.
Keď teda cestovateľ prekoná druhú fázu, dostaví sa odmena a cesta dostane nový (hlbší) zmysel. Cesta začne odhaľovať život. Cestovateľ zakúša to isté, čo doteraz, ale už z toho nie je ani euforicky nadšený, ani k tomu necíti odpor a nechuť. Jednoducho všetko prijme tak, ako to v skutočnosti je a začne pomaly vnímať okolitý svet cez program danej kultúry.
To, čo mu predtým pripadalo nechutné (napríklad, že krásne dievča obedujúce vedľa vás si veľmi objemne odpľuje hneď vedľa vášho taniera), zrazu pôsobí normálne. A naopak to, čo bolo normálne (vysmrkať sa do vreckovky a dať si ju do vrecka), je zrazu nechutné. Obsah predsa patrí kamkoľvek (na zem, na stôl, na lavičku, na sedačku v autobuse), len nie do vrecka.
Nie všetky odlišnosti ale spôsobujú frustráciu. Napríklad ženská nahota, bežná u niektorých afrických etník, vo mne budila iba príjemné pocity. Ani po mnohých mesiacoch vizuálneho štúdia čiernych pŕs sa nedostavila žiadna frustrácia a už vôbec nie odpor.
Pravdou ale je, že mužská nahota, ktorá síce nie je taká bežná ako tá ženská, ale cestovateľ sa s ňou v Afrike neraz stretne, vo mne frustráciu zobudila. To však nebol kultúrny šok, ale skôr prekvapenie, po ktorom som cítil istú nedostatočnosť.
Až vo vietnamskej saune na ďalšej Ceste som znovu získal stratené sebavedomie. Normálna dĺžka je zavádzajúci pojem. Svet je farebný a rôzny.
Všetky fázy šoku v Afrike
Ako som už spomenul, celou procedúrou kultúrneho šoku som hneď dvakrát prešiel v Afrike. Prvým kultúrnym šokom sme s priateľkou (dnes manželkou) prešli v subsaharskej Afrike, kde sme sa zdržiavali rok.
Stopom a pešo sme pomaly cestovali okolo celého čierneho kontinentu a postupne sa stretávali s mnohými (z nášho pohľadu) nepochopiteľnými kultúrami.
Zo začiatku sme odlišné kultúry merali tou našou domáckou, ktorú sme považovali za smerodajnú. Sociológovia tento prístup označujú ako etnocentrizmus.
Foto: Ondřej Havelka
Postupne sme ale prestali považovať svoju rodnú kultúru za smerodajnú a pochopili sme, že každá kultúra je iná, a každá má nescudziteľné právo na svojbytnosť. Žiadna kultúra nie je „tá správna“. Tomuto postoju sociológovia hovoria kultúrny relativizmus.
Po prejdení všetkých fáz kultúrneho šoku v čiernej Afrike sme si ďalšie a ďalšie kultúry užívali v plnej miere. Žiadnu z týchto kultúr sme však nestihli poriadne prijať, pretože sme pomaly putovali.
Preto nám všeličo stále pripadalo divné. Nechápali sme rytmus v hudbe, sandále na hlave, voodoo v hlave, muchy v očiach, prekračovanie umierajúcich chudákov, silu konope, násilie medzi etnikmi alebo to, že na urasteného černocha nefunguje elektrický paralyzér.
K plnému prijatiu inej kultúry a dokonalému „prepodstatneniu“ u nás došlo až v Egypte. Po roku strávenom v čiernej Afrike sme zo Sudánu priplávali po Níle do Egypta a okamžite sme pocítili zásadnú zmenu kultúry.
Chceli sme sa zdržať mesiac, ale nakoniec to bol ďalší rok, počas ktorého sme v Egypte pracovali, cestovali, naučili sa hovorenú arabčinu a prešli všetkými fázami kultúrneho šoku.
Po pol roku došlo k plnému prijatiu kultúry. Pripadalo nám úplne normálne sypať odpadky z okna. Niečo zožerú ťavy, niečo kozy a zvyšok rozfúka vietor.
Pripadalo nám normálne, že pracovná schôdzka sa uskutoční asi hodinku až tri po dohodnutom čase stretnutia alebo že predavač v obchode spí (prípadne tam jednoducho vôbec nie je), a tak mu na stole necháme peniaze a odchádzame s nákupom.
Dokonca nás už nešokovali skutočnosti, ktoré nás v súčasnosti už opäť šokujú, ako bola napríklad vražda zo cti, keď otec zabil dcéru (našu susedku) za to, že sa stretávala s Beduínom.
Postupne sme vrástli do inej kultúry a prijali iný program, ktorým človek číta okolitý dej. To, čo sa európskym turistom zdalo exotické, nám pripadalo normálne a naopak.
Spätný kultúrny šok v plnej sile
Po dvoch rokoch v afrických a arabských kultúrach sme sa cez krajiny Stredného východu a Balkánu vrátili domov. Po niekoľkých dňoch prišiel silný spätný (návratový) kultúrny otras.
Ľudia tu v obchode nezjednávajú, čo nám pripadalo divné až nezdvorilé, veď kúpiť za prvú cenu je (z arabského pohľadu) vrcholná ukážka pohŕdaním druhou osobou.
Týždeň sme nestihli jediný dopravný prostriedok, pretože všetky išli (nepochopiteľne, až zákerne) na čas.
Na pracovnom pohovore sa okamžite hovorilo o práci, čo je v polovici sveta nemožné, veď najskôr sa musíme spoznať, pohovoriť o rodine a náboženstve, potom o športe a autách a až potom o práci.
Foto: Ondřej Havelka
Ľuďom pripadalo zvláštne, že ryžu s omáčkou jeme rukami a nikdy neberieme do ľavej ruky jedlo. Mimochodom mokrý fľak na zadnej strane nohavíc v Egypte oveľa rýchlejšie schne a nevyvoláva pohoršenie.
Šokovala nás rýchlosť života, ktorú sme arabským tempom vôbec nestíhali, ale nezdalo sa, že by tí zrýchlení ľudia okolo nás boli nejako „ďalej“.
Český život nám pripadal až nemecky sterilný. Vlastne sme v ňom život márne hľadali. Bolela nás hlava z neustále sa valiacich správ, ktoré dookola opakujú to isté a kĺžu len po povrchu, ale o to rýchlejšie a krvavejšie.
Nezostalo nám iné, než prejsť všetky fázy kultúrneho šoku a znovu sa zaradiť do našej rodnej kultúry.
Dnes už žijeme plne v programe českej kultúry, ale mnohé skutočnosti, ktoré sú nám v médiách prezentované ako zvláštne, hlúpe alebo nesprávne, stále dokážeme pochopiť pohľadom cez iný kultúrny program.
Porekadlo, koľko jazykov poznáš, toľkokrát si človekom, môžem potvrdiť v prípade, že k inému jazyku si človek osvojí aj inú kultúru, čím odlišnejší, tým lepší.
Dr. Ondřej Havelka – cestovateľ, religionista, teológ, podnikateľ
Vyštudoval humanitné vedy na Univerzite Hradec Králové, teológiu na Univerzite Karlovej v Prahe, manažment na CBS v Prahe a aplikovanú etiku na Univerzite Karlovej v Prahe.
Foto: Ondřej Havelka
Rigorózne konanie absolvoval na Katolíckej teologickej fakulte Univerzity Karlovej v Prahe, kde je v súčasnej dobe doktorandom. Nezávisle precestoval viac ako stovku krajín po celom svete.
Okrem mnohých ďalších uskutočnil dvojročnú cestu stopom a pešo naprieč celou Afrikou so zameraním na unikátnu domorodá etnika, ich kultúru a najmä religiozitu.
Všetky veľké svetové náboženstvá študoval v ich pôvodných domovinách na piatich kontinentoch sveta v priebehu mnohých rokov a to nielen na popredných univerzitách, ale aj medzi bežnými veriacimi v miestach považovaných za kolísky daných náboženstiev.
Publikuje reportáže a odborné články, napísal niekoľko cestopisov zameraných na domorodá etnika, rozprávkovú trilógiu s presahom do geografie a filozofie a niekoľko teologických kníh vystavaných pohľadom pútnika. Svoje blogy publikuje aj na Pravda.sk.
Žije s manželkou a tromi deťmi v Jizerských horách v tesnom susedstve megalitického dolmenu.
© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ