V čilskej bani sa turisti hrajú na zavalených baníkov

Aké pocity má baník hlboko pod zemou? Túto otázku si kladie mnoho Čiľanov od vlaňajšieho októbra, keď sledovali záchrannú ságu 33 baníkov uväznených v bani v San José. A v bani pre turistov so strašidelným názvom Diablov dych na ňu mnohí hľadajú odpoveď, píše agentúra AFP.

11.02.2011 10:34
Čile, baňa
Banská oblasť v Čile, kde sa nachádza 33 zavalených baníkov.
debata

Štôlne, ktorými turisti v Diablovom dychu prechádzajú, sú len 50 metrov pod zemou, čo sa nedá porovnávať s hĺbkou okolo 600 metrov, v ktorej bola 90 dní uväznená slávna „tridsaťtrojka“. Ale aj tak pomalý zostup turistov v malých skupinách v kovovej klietke veľmi podobnej tej, s ktorej pomocou boli zázračne zachránení baníci zo San José, vyvoláva veľké emócie.

„Museli sa cítiť nejako takto,“ funí jeden z turistov s prilbou na hlave a s batériou napájajúcou svietidlo za pásom. Výťah pomaly klesá do tmy. Je cítiť charakteristickú vlhkosť. Prišli zo Santiaga, ale tiež napríklad až z Nemecka. V sandáloch a krikľavo farebných košeliach idú títo „baníci na jeden deň“ pomaly za sebou, navzájom sa podopierajú, opierajú sa o lešenia, niekde sa musia veľa skláňať, pretože priechody nie sú vyššie ako meter. A pritom si skúšajú predstaviť riziká, ktoré im môžu hroziť.

Roberto Rojas, niekdajší miestny baník, z ktorého sa stal sprievodca, turistom ukazuje malú starú zhrdzavenú klietku, ktorá visí zavesená pod stropom chodby. „To je klietka pre malého vtáčika, ktorý signalizoval prítomnosť zemného plynu, ktorý necítite, ale ktorý vás môže spoľahlivo zabiť.“ Keď vtáčik z bidielka v klietke spadol mŕtvy, všetci vrieskali ako najhlasnejšie vedeli „plyn“ a utekali k rebríkom, "hovorí turistom Rojas. V ruke zviera metanometer, modernú verziu banských kanárikov.

Na rozdiel od bane San José na severe krajiny, kde sa ťažila meď a zlato, miestna baňa Lota na pobreží asi 500 kilometrov južne od Santiaga je jednou z uhoľných baní, ktoré sa v Čile pomaly zatvárajú. Lota bola zatvorená v roku 1997 po 113 rokoch prevádzky.

S banskými chodbami, ktoré sa tiahnu pod dnom Tichého oceánu až do hĺbky 600 metrov, baňa Diablov dych vďačí za svoje meno silným morským vetrom, ktoré s charakteristickým hvízdavým zvukom prenikajú až ku štolám.

Turisti si prezerajú „denný chlieb“ baníkov – uhoľné žily, usporiadanie stiesneného priestoru, v ktorom je kútik na jedlo, improvizované toalety, nádoby s vodou a tiež pálené vápno, ktoré v bani vstrebáva oxid uhličitý. Vrcholným okamihom návštevy býva výzva sprievodcu k vypnutiu svetiel na dlhú jednu minútu a započúvanie sa do ticha podzemia.

Niektorí čislkí návštevníci si v bani akoby dávali schôdzku s baníckou minulosťou svojich rodín. „Nikdy som si nepredstavoval, že to bolo tak ťažké, keď tu pracoval môj otecko,“ zveruje sa Masiel Soto, ktorého otec z baní odišiel, keď pri úraze prišiel o prsty na ruke.

Pre miestnych baníkov, ako je Roberto Rojas, z ktorých sa stali sprievodcovia turistov alebo predavači suvenírov pri východe z bane, ale Diablov dych nepovedal ešte posledné slovo. Veria totiž, že ťažba by sa sem mohla niekedy ešte vrátiť, že Čile, ktoré sa snaží diverzifikovať svoje zdroje, by mohlo znovu objaviť uhlie na úkor čistejších technológií. A uhlia, toho tu vraj je na 500 rokov.

debata chyba