Prečo sa pivnice volajú tatárske?

V dedine Ľuboreč v okrese Lučenec žije len niečo viac ako 330 ľudí, zato majú turistom čo ponúknuť. Najväčšou atrakciou obce sú tzv. tatárske pivnice. O pivniciach sa vie, že ich do pieskovca vysekali ľudia, o dátume ich vzniku aj pomenovaní sa len polemizuje.

Podľa miestneho starostu Marcela Šupicu ich určite využívali ľudia na ochranu počas vpádov Turkov pred štyristo rokmi. Prečo sa potom nevolajú turecké, ale tatárske? Šupica vysvetľuje, že sa traduje aj to, že mohli existovať už počas tatárskych vpádov na dnešné územie okolo Lučenca v roku 1241. Ale mohlo to byť aj tak, že medzi rabujúcimi Turkami boli aj Tatári, a preto pivnice pomenovali po nich. ,,Čo je pravda, to sa asi nikdy nedozvieme. Možno by históriu viac poodhalil archeologický prieskum, ten však nie je vo výhľade," povedal starosta Ľuboreče. Neznámou zostávajú aj tajomné znaky na stene jednej pivnice, ktoré dodnes nik nerozlúštil.

V lese za dedinou boli pôvodne tri pivnice, dnes už existujú len dve. Tretiu a pravdepodobne najväčšiu zlikvidovala munícia pri bombardovaní počas druhej svetovej vojny. Väčšia z dvojice existujúcich má dĺžku asi desať a šírku päť metrov, menšia je veľká šesť krát štyri metre.

Pivnice sa nachádzajú v kopci, a preto sa v ich blízkosti podľa starostu nedá vybudovať posed alebo altánok na oddych. ,,Chceme však pri nich osadiť turistické tabule so všetkými dostupnými informáciami o ich pôvode," povedal starosta. Pivnice sú len niekoľko metrov od turistickej trasy z Lučenca po Synec, ktorá je vyznačená modrou farbou a turistov na ne upozorňuje aj turistická značka. Cestu k pivniciam z Ľuboreče ukazujú štyri smerové tabule.

Dedina ponúka toho oveľa viac. Na opačnej strane dedinského chotára sa zachovali zvyšky bunkrov z čias druhej svetovej vojny. V dedine sa nachádza starý evanjelický kostol so vzácnymi freskami a tiež múzeum pripomínajúce významných rodákov. Turistov po týchto pamätihodnostiach aj s výkladom rada prevedie miestna aktivistka Mária Knisová.

Múzeum miestnych dejín je zároveň aj pamätnou izbou evanjelického farára a štúrovca Daniela Maróthyho a jeho dcéry spisovateľky Daniely Maróthy-Šoltésovej. Obaja spoluvytvárali dejiny obce. K nim treba zarátať aj ďalších Ľuborečanov, ako boli prvá slovenská etnografka, zberateľka povestí, krojov a starých zvykov Ema Goldpergerová, rómskeho spisovateľa Jána Berkyho-Ľuboreckého a viacerých ďalších osobností, ktoré v Ľuboreči pôsobili. V múzeu je mnoho listín a dokumentov z ich obdobia, staré fotky a predmety, medzi nimi aj pôvodný krčah na víno, z ktorého si zlatý mok do pohára nalieval aj samotný Maróthy.

Pýchou obce je vzácny kostol, ktorého najstaršia časť okolo oltára bola vybudovaná ešte v roku 1310. V minulosti sa práve v tejto časti podarilo pod omietkou objaviť vzácne fresky z konca 14. storočia, ktoré na štyroch obrazoch znázorňujú dvanástich apoštolov. Aj keď ich objavili ešte na konci 19. storočia, do súčasnej podoby sa ich podarilo dať až pri rozsiahlej reštaurácii v období rokov 2000 až 2004.

Mária Knisová upozorňuje na ďalšie kostolné vzácnosti. K nim patrí oltár z roku 1722, o vyše polstoročie mladšia kazateľnica a organ z polovice 19. storočia. Kostol však nie je v dobrom stave. Možno korene zo starej a obrovskej lipy v jeho susedstve alebo čas spôsobujú praskanie stien v chráme, preto ho treba staticky zabezpečiť a opraviť. Rozpočet je 153-tisíc eur a tie evanjelická cirkev ako vlastník nemá. Zatiaľ pamiatku môžu obdivovať turisti, dokedy, to je otázka, na ktorú nikto v Ľuboreči nepozná odpoveď.