Foto: Jana Čavojská
Keď teroristi spustili 18. marca paľbu v múzeu, obľúbenom pre zachovalé mozaiky a sochy z rímskeho obdobia, bolo v budove a jej okolí približne dvesto ľudí. Koľko návštevníkov narátame dnes? Dvadsať?
Ani najrozsiahlejšia zbierka mozaík z rímskych čias, ktorou múzeum disponuje, nepritiahla viacerých. Hovorí sa, že blesk nikdy neudrie na to isté miesto. Ale čo ak predsa?
„Doteraz sa každý deň bojím ísť do práce,“ priznáva jeden zo zamestnancov, ktorý zažil hrozné vyčíňanie na vlastnej koži. Vo vitrínach múzea sú stále diery po guľkách. Krásne, vzácne doklady histórie trónia opustené v presvetlených výstavných halách.
Bezprostredne po útokoch sa ulice Tunisu zaplnili demonštrantmi proti terorizmu. „Tunisko je slobodné, prečo s terorizmom,“ skandovali. Ako irónia osudu vyznieva fakt, že teroristi zaútočili na múzeum práve v čase, keď parlament vo vedľajšej budove rokoval o protiteroristickom zákone.
Prezidenti
„Medzi arabskými krajinami nie sme obľúbení,“ priznáva riaditeľ Národnej organizácie pre cestovný ruch Abdellatif Hamam. „Sme iní. Dorábame a pijeme kvalitné červené víno, ženy sa bežne zúčastňujú na verejnom živote.“
Foto: Jana Čavojská
Tuniské ženy získali volebné právo ešte v roku 1956. Skôr než v niektorých krajinách Európy. Habib Bourguiba, prvý prezident nezávislého Tuniska, ktorého si doteraz vážia ako Lincolna v USA, presadil aj zákaz polygamie, právo žien na rozvod a súhlas oboch snúbencov s uzavretím manželstva.
Mnohé moslimské krajiny na to vtedy zareagovali zatvorením svojich veľvyslanectiev v Tunisku.
Vážený prezident zaviedol aj dôležité ekonomické reformy a v medzinárodných vzťahoch sa snažil o neutralitu Tuniska.
Neskôr však podľahol kultu osobnosti a z Tuniska na dvadsať rokov urobil štát ovládaný jednou politickou stranou. Pochovaný je v honosnom mauzóleu v meste Monastir, ktoré si sám pre seba nechal postaviť.
Mierumilovní Tunisania síce odštartovali arabskú jar, so svojím diktátorom sa však nevyrovnali.
Ben Ali sa k moci dostal ešte v roku 1987. Bol vtedy Bourguibovým premiérom a šikovne ho odstavil, vraj je už na funkciu príliš starý. A vládol až do roku 2011.
Foto: Jana Čavojská
Keď vypukli nepokoje, Tunisania ho nechali odletieť z krajiny aj s rodinou a nakradnutým zlatom. Doteraz pokojne žije v Saudskej Arábii.
„Jeho druhá manželka Lejla ho veľmi ovplyvnila. Peniaze zo štátnej pokladnice pravidelne míňala na svoje nákupné výlety. My v Tunisku veríme na čiernu mágiu. Ona si pozývala mágov až z Indie, aby rodine pomáhali udržať moc!“
Jej manželovi v tom pomáhala aj viera. Imámi v mešitách po celej krajine mali prikázané, o čom majú počas modlitieb hovoriť. Povinne ospevovali činy veľkého prezidenta. Niet divu, že dôvera voči islamským duchovným značne klesla.
Za diktátora navštívilo Tunisko ročne desať miliónov dovolenkárov. Po revolúcii približne štyri milióny. Koľko to bude toto leto, nikto netuší.
„Moja rodina má obchod v medíne v Tunise. Mne sa to veľmi nepáčilo, robíš od rána do noci šesť alebo sedem dní v týždni. Tak som sa stal šoférom,“ rozpráva vodič autobusu Salim.
„Turistov je však čoraz menej. Zákaziek mám málo. Čo urobím? Po dvadsiatich šiestich rokoch zmením povolanie? A čím budem? Rybárom?“ Trpko sa usmeje nad silným čiernym čajom s mätou.
Povinnosti najstaršieho syna
„Teroristu nerozoznáš. Nemusí to byť človek s bradou. Pokojne to môže byť mladý muž v rifliach, ktorý chodí na pivo,“ krčí plecami Abdellatif Hamam. „Po revolúcii prišli zmeny, nežije sa ľahko, zo zlej situácie sa rodí frustrácia, nespokojnosť a radikalizmus.“
Foto: Jana Čavojská
Podľa odhadov bojuje za Islamský štát až tritisíc Tunisanov. Tvoria tak najpočetnejšiu zahraničnú posilu armády moslimských radikálov.
„Sprísnili sme kontroly na najvyššiu možnú mieru a preverujeme, kam mladí muži z Tuniska odchádzajú a prečo. Keď si nimi nie sme istí, nepustíme ich z krajiny. Otočíme ich na letisku späť domov.“
Život v Tunisku má však veľa príjemnejších stránok. Napríklad liter benzínu stojí šesťdesiat centov. A usmievaví predavači v medínach, obchodných štvrtiach tuniských miest, si nenechajú kaziť náladu politikou.
Iste, aj na ňu príde reč pri silnom čaji. Našťastie – a možno práve preto, že sa tu pije čaj a nie pálenka – nekončia ostrou výmenou názorov. Muži si radšej vychutnajú pokoj pri vodnej fajke.
Medína mesta Tunis je rozľahlá a tvoria ju úzke kryté aj otvorené uličky, v ktorých sa združujú predavači rôznych komodít. Jedna ulička patrí kobercom, iná nádobám, ďalšia zlatu, štvrtá oblečeniu, piata vonným olejom a tak ďalej.
Výrobcovia kovových nádob pracujú priamo na ulici, do vravy sa ozývajú rytmické údery kladivom. Ani ďalší remeselníci sa neskrývajú.
Foto: Jana Čavojská
Najzvláštnejší pohľad je na výrobcov tradičných červených vlnených čiapok. Od intenzívnej farby majú červené celé dlane.
„Začína sa sezóna svadieb, obdobie, ktorého sa každý slobodný tuniský muž najviac obáva,“ zažartuje Mohamed, keď v jednom z obchodíkov ukazuje tradičný svadobný odev nevesty, ťažkú farebnú vestu vyšívanú striebornými niťami.
„U nás celú svadbu platí ženích. A svadby trvajú aj sedem dní! Musí na nich byť veľa jedla.“
Mohamed je stále slobodný. Ako od najstaršieho syna od neho rodičia očakávajú, že si pristaví poschodie na ich prízemný dom a postará sa o nich. Tak kážu tuniské tradície.
Moderná doba však so sebou prináša nové výzvy. Mohamed zatiaľ dáva prednosť práci v Európe.
Modrobiela dedina
Okrem pláží chodia turisti, ale aj miestni najradšej do dedinky Sidi Bou Said. Toto miesto, vzdialené od mesta Tunis asi dvadsať kilometrov, už dávno očarilo umelcov. Bielo-modrá architektúra na útese nad morom sem láka bohémov z celého sveta.
Foto: Jana Čavojská
Podľa legendy aj dvaja pútnici pri návrate z Mekky zostali Sidi Bou Said takí ohúrení, až sa zmenili na kameň, ktorý dnes tvorí dva vrcholky hory Bou Kornine.
Kedysi to bolo pútnické miesto. Pochovali tu súfijského svätca z 13. storočia, po ktorom osada získala svoje meno. Voda, ktorá vyteká pri hrobke z kohútika a možno tam kdesi v hĺbke pramení, je vraj liečivá.
Každý, kto chce bývať v Sidi Bou Said, sa musí zaviazať, že dom bude udržiavať v predpísanom štýle: múry žiarivo biele, okenice a brány zas výrazne modré. Majitelia na vlastné náklady maľujú hádam každý rok, aby bol jednotný ráz dediny zachovaný.
Foto: Jana Čavojská
Tradičné domy majú pôdorys štvorcov a okná do vnútorného dvora, ostatne, ako vo všetkých historických jadrách tuniských miest a dedín. Tak si to vyžadoval moslimský zvyk, aby ženu muž, ktorý nepatrí k jej príbuzným, nevidel nezahalenú.
Brány mali dve klopadlá. Každé vydávalo iný zvuk. Jedno bolo určené pre mužské návštevy, ktorým prišiel otvoriť pán domu. Druhé zas pre návštevy ženské, ktorým otvárala pani domu.
Strážené ulice
Pôvabné miesto s úzkymi uličkami, galériami a kaviarňami si na prelome 19. a 20. storočia obľúbili hlavne maliari a spisovatelia z Európy.
Foto: Jana Čavojská
Písali tu napríklad Colette, Simone de Beauvoir a André Gide. August Macke práve tu namaľoval obraz Café des Nattes. Paul Klee tu začal používať farby.
„Stal som sa tu nimi posadnutý,“ uviedol vo svojich pamätiach umelec, ktorého dovtedy charakterizovali čierne a hnedé grafiky.
Istý čas tu žili aj Henry Matisse či Michel Foucault. Tunis vtedy prezývali aj malým Parížom a Sidi Bou Said jeho Montmartrom. Bolo to v období, keď Tunisko bolo francúzskou kolóniou, hovorilo sa tu po francúzsky a Európania si ho obľúbili ako stredomorskú dovolenkovú destináciu.
Foto: Jana Čavojská
Dnes strážia kľukaté uličky Sidi Bou Said vojaci. Nikto si ich nevšimne. Hliadkujú na vyvýšených miestach, snažia sa postrehnúť každý nezvyčajný pohyb a šum.
Len aby teroristi opäť tragicky nezasiahli do života krajiny, ktorá má za sebou ťažké časy, a napriek tomu sa usmieva.
