Berlín si žije na veľkej nohe. Aj keď má obrovské dlhy prevyšujúce 60 miliárd eur, nikoho to netrápi. Naďalej sa tu veselo stavia a renovuje. Medzi posledné výkriky megalomanských plánov patrí obnova mestského zámku, ktorý ešte pred 60 rokmi zbúrali komunisti.
Berlínčania sú výnimoční. Hoci je v meste veľká nezamestnanosť, nepriznajú, že sú bez roboty. Radšej povedia, že pracujú „na projekte“. Vyžívajú sa v uvoľnenosti a ležérnej móde. Až sa zdá, že súťažia, kto si oblečie bláznivejšiu kombináciu – klobúk s červenými podkolienkami alebo vojenské čižmy k obleku. Čím originálnejšie, tým lepšie. Ležérni sú aj domovníci. V zime na chodníkoch neodhŕňajú sneh, na jeseň vám vietor vmetie opadané lístie rovno do tváre.
Správnych Berlínčanov to však nerozhádže. Mesto milujú. A nielen oni. „Dvanásť rokov som žil v Mníchove, štyri roky v Berlíne. Cítim sa tu výborne. Keby som do Nemecka prišiel teraz, vybral by som si hneď Berlín,“ tvrdí Husam Chadat, korešpondent arabskej televízie Al Džazíra. Páči sa mu, že si tu každý môže zvoliť, kde chce žiť a ako.
Každá mestská časť má svoj charakter. „Takú zmes rozličných kultúr a ľudí nenájdete nikde inde v Nemecku.“ A naozaj. Z 3,5 milióna obyvateľov mesta je takmer pol milióna cudzincov.
Na bicykli v obleku
Berlín je považovaný za najlacnejšiu európsku metropolu. Dá sa tu pomerne lacno najesť, problém nie je ani s ubytovaním. Až 80 percent ľudí žije v prenajatých bytoch. Kto by však hľadal historické pamiatky ako v Paríži či vo Viedni, zostane sklamaný. Aj to, čo tu bolo, zničila vojna a socializmus.
Prečo potom Berlín tak láka? Množstvom múzeí, galérií, kín a divadiel? Vodnými kanálmi a mostmi, ktorých má viac ako Benátky? Nie. Jednoducho tým, že je to skvelé miesto pre život. Má neopakovateľnú atmosféru a ducha. Ľuďom má čo ponúknuť.
Mesto je plné zelene. Len v uliciach rastie vyše 400-tisíc stromov. A neprejdete ani desať minút, aby človek nenarazil na park. Berlínčania si v nich s obľubou grilujú, robia pikniky, alebo chytajú bronz. Najväčší park Tiergarten, ktorý leží priamo v strede mesta, pripomína les. Neraz ho prirovnávajú k newyorskému Central Parku.
Foto: tripadvisor.com
Aj športovať je kde. Neďaleko centra nájdete obrovskú plochu s päťdesiatimi ihriskami plážového volejbalu. Nemecké hlavné mesto má tiež širokú sieť cyklochodníkov. Deň čo deň sa tadiaľ valia tisíce cyklistov: Starci, tínedžeri v texaskách, ženy v minisukniach i manažéri v oblekoch. Ak im niekto vkročí na chodník, už z diaľky cengajú, aby uhol.
Disco v pivovare
Kto sa chce zabaviť, má tisíc možností. Reštaurácie od výmyslu sveta, štýlové bary, kaviarne, diskotéky, koncerty a kluby. Konajú sa tu napríklad „ilegálne“ diskotéky. Oficiálne o nich nikto nevie. Len tých, čo poznajú heslo, vpustia dnu.
Na skok od Zionskirche na východe mesta stojí zase vináreň, kde sa dá piť, koľko hrdlo ráči. Každý tu pri vstupe zaplatí len jedno euro, aby dostal pohár. Potom si môže nalievať koľko chce z rôznych odrôd vína. Keď odchádza, mal by „oceniť“, čo skonzumoval, ľubovoľným darom, ktorý vhodí do misy. U nás by taký podnik skrachoval už po troch dňoch.
Na rozdiel od Bratislavy si Berlín nezničil staré fabriky, ale naučil sa ich využívať. Príkladom je KulturBrauerei. V obrovskom areáli bývalého pivovaru je dnes kino, galéria, reštaurácie, kaviarne, divadlo, obchody aj pohostinstvá.
Berlín je tiež veľmi tolerantné mesto. Homosexuálne páry sa tu môžu bozkávať bez toho, aby pohoršovali. Napokon, v Tiergartene nedávno postavili aj pamätník venovaný prenasledovaným lesbičkám a gayom. V Berlíne býva asi 200-tisíc Turkov – po Istanbule je teda najväčším tureckým mestom v Európe.
Koniec zlatých čias
Za to, že je Berlín tým, čím je – lákadlom pre mladých ľudí, avantgardu a umelcov, vďačí histórii. Keď sa mesto v roku 1961 rozdelilo múrom, začali do jeho západnej polovice prúdiť nielen tureckí gastarbeitri, ale aj mládež. Utekali sem napríklad tí, čo nechceli narukovať, lebo v západnom Berlíne neplatila branná povinnosť.
Foto: tripadvisor.com
Vznikali tu komunity hippies, squaterov a anarchistov, umelci tu hľadali inšpiráciu. Žil tu napríklad spevák David Bowie či skupina Depeche Mode. Tá raz dokonca vystúpila ina druhej strane Berlínskeho múru. Zahrala tam pionierom z FDJ (Slobodnej nemeckej mládeže).
Strediskom nočného a umeleckého života západného Berlína sa v tom čase stala štvrť Kreuzberg. Po páde múru a zjednotení mesta je Kreuzberg síce stále obľúbený, ale kultúrny život sa presunul na východ – do Prenzlauer Bergu. Najhoršiu povesť má Neukölln, miestny „bronx“ s najväčším počtom Turkov.
Ani Berlínčania neodolajú nostalgii. Východní občas vyronia slzu, ako bolo dobre za Honeckera, západní spomínajú na to, keď bol ešte West-Berlin rajským ostrovom v mori NDR. Keď som sa jedného západoberlínskeho advokáta pýtal, kde bol večer 9. novembra 1989, keď tisíce ľudí z oboch strán oslavovali pád Berlínskeho múru, znudene odvetil: „Doma. Netešil som sa. Bolo mi jasné, že sa zlaté časy skončili.“