„V pôvodnom návrhu bola tá budova o niekoľko metrov vyššia, mala 45 metrov a na stranách boli zvonku dva kruhovité otvory. Hneď sa preto objavila tá prezývka „práčka“, ktorá jej zostala dodnes, i keď je nakoniec nižšia a po stranách má len polkruhy,“ vysvetlil urbanista Christan Hajer pôvod nezvyčajnej prezývky.
Osemposchodová stavba na brehu rieky Sprévy, za ktorej stenami padajú rozhodnutia ovplyvňujúce vývoj v celej Európskej únii, vo finále vyrástla do výšky 36 metrov a 36 centimetrov. Dve dlhé postranné krídla sú presne polovičné. Svojou veľkosťou sa radia medzi najväčšie vládne centrály na svete.
V budove pracuje päťsto ľudí. Okrem tristo kancelárii úradníkov sa v útrobách skrýva veľká konferenčná sála, osem zimných záhrad, kuchyňa s osobným kuchárom kancelárky, sála pre bankety, zasadacia miestnosť vlády a samozrejme pracovňa jej šéfa – v súčasnosti teda šéfky Angely Merkelovej.
Kancelár Kohl mal veľký vplyv na konečnú podobu budovy
Zlé jazyky tvrdia, že berlínske kancelárstvo je tak veľké preto, aby sa do neho vošiel mohutný Helmut Kohl, za ktorého éry sa začalo stavať. „S jeho telesnými rozmermi nemá veľkosť tejto budovy nič spoločné, i keď pán Kohl v čase, keď stál na čele vlády, uplatňoval veľký vplyv na to, ako bude stavba vyzerať, hlavne čo sa týka výšky,“ vyvracia túto poveru Hajer.
Kohl podľa neho presadzoval, aby kancelárstvo bolo vyššie ako ostatné úradné budovy v okolí. „Hovoril, že každý, kto sem príde, musí hneď spoznať, že sú tu dve dôležité inštitúcie: nemecký Spolkový snem s kupolou a tým druhým musí byť spolkové kancelárstvo. Nikto nemal hádať, ktorá z týchto budov je kancelárstvo. Chcel, aby to bolo na prvý pohľad jasné,“ uviedol Hajer.
Foto: Reuters
To projekt architektov Axela Schultesa a Charlotte Frankovej za 480 miliónov mariek splnil, i keď „kancelár zjednotiteľ“ sa do nej už nestihol nasťahovať a úradovať v ňom v roku 2001 začal až jeho nástupca Gerhard Schröder. Budova kancelárstva sa od tej doby stala takmer povinnou zastávkou turistov pri spoznávaní Berlína a pred jej priečelím sa každý deň fotia stovky návštevníkov rovnako ako pred neďalekým historickým Ríšskym snemom, kde sídli dolná komora parlamentu.
Turisti môžu vstúpiť aj tam, kde to majú zamestnanci zakázané
Nie každého však táto moderná stavba oslovuje, čoho dôkazom je aj stále trvajúca prezývka „práčka“. „Väčšine návštevníkov sa páči, aj keď skôr vo vnútri. Pre mnohých ľudí je zvonku príliš hranatá a monštrózna, zato vo vnútri je podľa nich pekná so všetkými tými zaguľatenými rohmi, veľkými schodiskami a vystaveným umením,“ priblížila názory návštevníkov sprievodkyňa Sabine Slaninaová.
Do Merkelovej pracovne však turistov nevodí – sama tam vraj bola len raz. Inak sa však účastníci prehliadok môžu pozrieť do väčšiny reprezentačných priestorov i na miesta, kam nemajú prístup ani niektorí zamestnanci úradu, napríklad do rokovacej sály vlády alebo na terasu v blízkosti kancelárie šéfky kabinetu s výhľadom na centrum Berlína a záplavu strešných solárnych panelov, ktoré zásobujú tento kolos elektrinou.
„Máme tu 1 400 metrov štvorcových solárnych plôch a každý meter štvorcový dáva 117 kilowattov prúdu,“ je Slaninaová pripravená aj na tie najzvedavejšie otázky návštevníkov. Oveľa radšej však rozpráva o zbierkach moderného umenia v budove, ktoré začal systematicky budovať v 70. rokoch vtedy ešte západonemecký kancelár Helmut Schmidt v Bonne.
Z jeho podnetu tiež vznikla tzv. galéria kancelárov – séria portrétov všetkých vládnych šéfov Spolkovej republiky vystavená na prvom poschodí. Úradujúci kancelár tam však svoj obraz mať nemôže, zaradia ho vždy až po odchode z funkcie. Merkelová si tak na vlastný portrét musí ešte počkať.
Vo všedný deň si môžu kancelárstvo prísť pozrieť vopred objednané skupiny, v sobotu i jednotlivci. Najväčší nával je vždy cez víkend otvorených dverí, keď si príležitosť pozrieť sa do miest, kde sa robí najvyššia európska politika, nenechá ujsť 30-tisíc ľudí. „Celkom tu tak za rok máme 90-tisíc návštevníkov,“ tvrdí hovorca kancelárstva Karl Schlich.