Od prvého okamihu, ako som prechádzal ulicami tohto mesta, som sa nemohol ubrániť pocitu, že mi to tu je všetko akési povedomé. Okná, strechy, chodníky, domy a dokonca aj výrazy v tvárach ľudí. To všetko mi nejako pripomínalo Slovensko.
Zrejme nikdy pred tým som nevidel toľko ulíc, podobných tým našim, ako v Irkutsku. Jedna z nich bola takmer identická s bratislavskou Ulicou 29. augusta.
Toto mesto ma však príjemne prekvapilo svojím centrom. To bolo celkom odlišné. Od veľkých domov s dreveným obkladom, pomaľovaných tradičnými vzormi a farbami som nevedel odtrhnúť zrak.
Z tohto mesta je ideálne podniknúť výlety k brehom Bajkalského jazera. To bol aj môj plán. No tu sa práve stala moja chyba.
Po pár hodinách jazdy autom sa dá dostať na ostrov Olchon. Je však na to potrebné vyhradiť si aspoň dva dni, teda jednu noc. V hlave sa mi to nejako poplietlo a myslel som, že v okolí Irkutska mám len tri dni. Vrátane príchodu a odchodu. To znamenalo, že nestihnem ísť spať na spomínaný ostrov. Preto som teda šiel aspoň k jeho brehom a pozrel som si, ako vyzerá okolitý vidiek.
Keď som sa však večer vrátil od jazera do mesta a skontroloval som si presný odchod vlaku do Vladivostoku, zistil som, čo som urobil: mal som ešte jeden deň navyše, lenže toto zistenie prišlo neskoro. S hlavou v smútku som teda premýšľal, čo podniknúť v ten deň „navyše“.
Nuda to určite nebola, no predstava toho, že som na ten ostrov naozaj mohol ísť a vidieť to všetko, čo som chcel, bolo trochu skľučujúca.
Každopádne aj to málo z Bajkalského jazera, čo sa mi podarilo vidieť, bolo krásne. Na takú čistú vodu, ako je táto, sa naozaj radosť pozerať. Napriek tomu, že takmer celý deň bola hustá hmla, som sa rozhodol, že vyšliapem na priľahlý kopec a uvidím, či sa počasie umúdri.
Keď som dorazil hore, akoby zázrakom sa obloha otvorila a mne sa podarilo sledovať zapadajúce slnko nad touto obrovskou vodnou plochou. Bola neskutočná zima a silný vietor tomu nepomáhal. Západ slnka nad hladinou však aspoň vynahradil to, čo som sám spackal.
Určite za zmienenie stojí aj to, že spôsob šoférovania miestnych vodičov ma asi zakaždým dostával do nemého úžasu. Tí tam azda každý deň jazdia svoju rallye. Toľko otlčených áut som asi tiež ešte nevidel.
Smiech ma však prešiel, keď som v jednom z nich sedel aj ja sám. Celú cestu som premýšľal, či som mal väčší strach, keď som sedel v autobuse hopkajúcom po kopcoch v Peru alebo teraz v Rusku.