Skvost, ktorý sa nachádza v Holíči, rozdeľuje ľudí na dva tábory. Kým jedni tvrdia, že objav z Holíča prepisuje históriu krajiny, druhí tento názor označujú za hlúposť.
V každom prípade, nech už je to tak či onak, pozrieť sa na miesto, kde sa malo podľa nadšencov v dávnej minulosti nachádzať slovenské Stonehenge a dodnes sa z neho zachovalo 22 menhirov, sa určite oplatí.
Kamene odhalili robotníci
Objav sa podaril náhodou a mohol zaň pracovný zápal etnológa Rudolfa Iršu, ktorý v tom čase pôsobil v Záhorskom múzeu. Keď sa dozvedel, že v Holíči idú stavať v roku 1988 nové sídlisko, nelenil a vybral sa na stavenisko.
„Vtedy som písal monografiu k dejinám mesta a keďže sa tu nikdy nerobil žiadny archeologický výskum, jediná šanca bola ísť do terénu a niečo tam nájsť. Na jeseň, keď sa začínala veľká výstavba sídliska, som sa tam išiel pozrieť. Mesto bolo vtedy úplne rozkopané a ja som obchádzal všetkých robotníkov na stavbách a vravel som im, že ak by našli niečo zaujímavé, nech mi zavolajú. O tri mesiace sa stalo,“ hovorí Irša.
Na ten deň nikdy nezabudne, pretože menhiry mu zmenili život.
„V piatok ráno mi zavolali robotníci, že našli zvláštne kamene, nech sa prídem pozrieť. Zaviedli ma k veľkému kameňu a ukázali mi doň vytesané kladivo. Bolo úplne jasné, že kamene sú obité, opracované, že to nie sú obyčajné skaly. Robotníci boli toho názoru, že tu musel stáť nejaký veľký hrad alebo dom, ale to sa mi nezdalo. Keď som zbadal vytesané kladivo, vedel som, že to bude niečo iné, významnejšie,“ spomína Irša.
Foto: Tatiana Michalková, Pravda
Stavbyvedúci už v tej chvíli zháňal stroj, aby kamene rozbil. Bolo ich niekoľko. Na jednom mieste boli zasypané vrstvou sutiny zo svahu, na druhom boli blízko pod povrchom. Irša hovorí, že bol január a veľká zima.
„Chlapi na stavbe mali viac rozumu ako ich vedúci! Bol som chudý, ale mal som na sebe hrubú zimnú bundu a mám dosť silný hlas, tak som začal kričať na stavbyvedúceho, či si uvedomuje, koľko porušuje zákonov a vyratúvať mu trestné sadzby, ale to som len blafoval, on však povedal dobre, dobre teda. Miesta s kresbami zasypali hlinou, aby ich nebolo vidieť,“ hovorí Irša.
„Nakoniec kamene nerozbili, ale previezli na skládku,“ vracia sa do minulosti Irša.
Nález skúmal francúzsky expert
Na skládke boli kamene uložené niekoľko rokov. Neskôr sa ich podarilo umiestniť na sídlisku, potom ich premiestnili k zámku a od roku 1996 sú za Múzeom fajansy v Holíči. Irša vraví, že hneď na prvý pohľad videl, že ide o obrovský objav.
„Bolo vidieť, že kamene sú opracované, rozhodne nie strojom, ale ručne. To, že ich opracoval bager, môže rozprávať len niekto, kto v živote nevidel bager ani kameň,“ hovorí Irša.
Od začiatku sa snažil dostať na miesto nálezu Archeologický ústav SAV. Neskôr napísal knižku a rozdával ju, až sa dostala na francúzske veľvyslanectvo, ktoré sa o slovenský objav začalo zaujímať. To už sa písal rok 2004.
„Slováci nemali dovtedy záujem a Francúzi prišli na Slovensko. Pozvali aj našich archeológov, ktorí sem nakoniec dorazili, Francúzov sa však snažili presvedčiť, že sú to len bezvýznamné kamene. Francúzi, naopak, boli nadšení,“ hovorí Irša.
Foto: Tatiana Michalková, Pravda
Zo začiatku si na najväčšom kameni všimol iba výrazne vytesané kladivo. Až o desať rokov neskôr však zbadal na najväčšom z menhirov niečo, čo mu vyrazilo dych. Ľudskú tvár aj postavu.
„A to ešte nevieme, čo je na opačných stranách. Vždy, keď sa prenášali, položili sa tou istou stranou na zem. To, čo je na odvrátenej strane, som nikdy nevidel,“ zhodnotil Irša.
Z Francúzska prišla slovenské kamene skúmať obrovská kapacita – Charles-Tanguy Le Roux. Muž, ktorý sa megalitickým stavbám venoval 50 rokov.
Na Slovensko ho vyslalo francúzske národné centrum pre vedu a výskum. Mali na to dobrý dôvod. Ak by sa totiž preukázala pravosť menhirov, stali by sa najvýchodnejším megalitom v Európe. Údajné rytiny a kresby skúmal kúsok po kúsku.
„Všetky megalitické stavby sú prírodné úkazy, ktoré však boli opracované. Na holíčskych kameňoch vidno opracovanie väčším náradím, a to kameňom alebo primitívnejším kladivom silnými údermi. Na viacerých z nich môžeme nájsť aj rytiny viacerých typov,“ zhodnotil odborník.
Vek menhirov datoval do rozpätia období tisíc rokov pred Kristom a tisíc po ňom. Na mieste nálezu tiež podľa neho vidno priekopy, ktoré chránili hradisko na vrchole kopca.
Vyjadril názor, že miesto, kde stála megalitická stavba, bolo strategické, pretože ak by tu nestáli vysoké budovy a paneláky, bolo by krásne vidieť celé okolie do všetkých strán.
Holíč je na menhiry hrdý
Predchádzajúce vedenie mesta nebolo v minulosti teórii o tom, že ide o megalitickú stavbu, príliš naklonené.
Foto: Rudolf Irša
Terajší primátor Zdenko Čambal však hovorí otvorene a jasne. „Aj keď sa kultové kamene nachádzajú v mnohých krajinách, na Slovensku sú doteraz prezentované len v Holíči. Maximálne pozitívne hodnotíme ich nález a následné premiestnenie do priestorov za objektom manufaktúrnej budovy Fajansy, kde sú počas celého roka sprístupnené nielen širokej verejnosti, ale aj domácim. Keďže tieto kamene patria medzi veľmi hodnotné pamiatky nielen na území Holíča, ale celej strednej Európy, mesto Holíč sa v plnej miere snaží o kultivovanie prostredia, v ktorom sa nachádzajú,“ povedal primátor.
Park okolo kameňov sa stal obľúbeným oddychovým miestom Holíčanov. „Holíčania sú hrdí na pamiatky a veľmi bohatú históriu svojho mesta,“ zhodnotil primátor.
Od mája do septembra môžu turisti absolvovať prehliadku menhirov aj s lektorským výkladom v rámci ponúkanej prehliadky mesta.
Megalitom mesto venovalo priestor aj v monografii Holíč – Príbeh nášho mesta. Kapitolu spracoval práve R. Irša.
Primátor uznáva, že v minulosti sa vedenie mesta nevedelo zhodnúť na tom, či ide o menhiry, alebo nie, ale dnes sa plne stotožňuje s tvrdením o slovenskom Stonehenge a s výsledkami bádania francúzskeho archeológa a geológa Charlesa-Tanguy Le Rouxa.
Archeológ je skeptický, podľa neho nejde o menhiry
Podľa archeológa Ivana Chebena zo Slovenského archeologického ústavu v Nitre nie je pravda, že sa v Holíči nerobil archeologický prieskum.
„Na základe podnetu ministerstva kultúry sa na predpokladanom nálezisku v rokoch 1991 – 1993 uskutočnili tri odborné komisie za účasti archeológov a aspoň na jednej z nich bol aj docent Ďurkovič z Geologického ústavu SAV, ktorý sa na mieste vyjadril jednoznačne, že ide o prírodný výskyt pieskovca,“ hovorí Cheben.
Foto: Rudolf Irša
Sám sa bol na holíčske kamene pozrieť v roku 2004. „V tomto prípade nejde o archeologický nález, za ktorý sa kamene vydávajú, teda megality. Ak ide o kamene získané ľudskou činnosťou, pri ich ťažbe za účelom získania stavebného materiálu, potom, samozrejme, nesú stopy po príprave horniny do tvaru blokov,“ pokračuje Cheben.
Myslí si, že ide o pieskovec, ktorý sa v Holíči ťažil a používal na stavebné účely. Opracované kamene z Holíča tak možno nájsť na viacerých stavbách v Bratislave, Holíči, ale aj vo Viedni.
Archeológ však nepopiera, že na prvý pohľad svojimi rozmermi pripomínajú megalitické kamene a niekto na nich môže podľa neho vidieť aj kresby, čo závisí od predstavivosti. On však vidí niečo iné.
„Na kameni je stopa po zube bagra a je jasné, že vznikla pri ich odstraňovaní. Dokazuje to iný druh patinácie povrchu kameňa a ryhy spôsobenej mechanizmom,“ hovorí archeológ.
Nesúhlasí aj s tvrdením, že v priestoroch kalvárie sa v mladšej kamennej dobe alebo staršej bronzovej dobe nachádzal rondel (stavba alebo priestor kruhového pôdorysu).
„Neprijateľná je aj teória Le Rouxa, ktorý považuje stavbu za kultovú. Jednotlivé kamene sa nachádzali v rôznych hĺbkach. Podľa takejto teórie zániku a nálezových okolností je skôr pravdepodobné, že kamene sa dostali do sekundárnych polôh dôsledkom ťažby pieskovca po ukončení získavania pieskovca,“ uzavrel Cheben s tým, že výskyt megalitickej stavby v tomto priestore by bol výnimočný.