„Cudzinci sa nás stále pýtajú, "ako môžete vyžiť? ˙ No jednoducho žijeme. Robíme, čo môžeme,“ hovorí študent tretieho ročníka medicíny Renaldo. A čo iné? Tu sa cena základného jedla blíži k 40 dolárom a nájomné v centre mesta môže byť až 15 000, zatiaľ čo 70 percent Angolčanov žije za dva doláre na deň.
Luanda, postavená pre 500 000 ľudí a obývaná dnes piatimi miliónmi, je podľa Forbesu najdrahšie mesto na svete pre zahraničných pracovníkov.
Súvisí to s angolským ropným mamonom. Po skončení občianskej vojny v roku 2002 sem zahraničné spoločnosti „priviedli masy svojich zamestnancov a ignorovali výdavky“, hovorí údržbár Marco, ktorý sa vrátil do svojej vlasti po piatich rokoch v zahraničí. „Od tej doby ceny neprestali stúpať,“ sťažuje sa. V skratke tak prezentuje prekliatie, ktoré čierne zlato znamenalo pre niektoré krajiny, vrátane Nigérie. Minimálna mzda, ktorá robí v prepočte asi 200 dolárov, sa podobným spôsobom nezvýšila.
Vzhľadom k rastu cien majú ľudia len jednu cestu: tiesniť sa v barákových kolónach, ktoré vyrástli skoro všade, od morského pobrežia až po okolité pahorky cez stred mesta, ktorému dominuje obrovský pamätník prvého prezidenta Agostinho Neta. „V slumoch sa aspoň dajú kúpiť potraviny za dostupnú cenu. Ale nie je tam ani elektrina ani voda,“ hovorí Mário.
Ušetrená nie je ani stredná vrstva. Pri barákových kolóniách ráno „pokojne môžete vidieť ľudí v oblekoch, ako idú do práce. Ale ich platy nestačia,“ hovorí nezávislý ekonomický poradca Olivier de Quelen.
A pracovné miesta nie sú. Tí najväčší dobrodruhovia sa v obrovských zápchach odvážia medzi automobily a snažia sa vodičom predať všetko možné. „Táto krajina je katastrofa. To nie je život,“ hovorí dvadsaťosemročný elektrikár a otec troch detí Cunha, ktorý trpezlivo čaká niekoľko hodín v rade na benzín do svojho generátora elektriny.
Ale bieda nie je v Luande všade. Tu a tam stoja impozantné, nepoškvrnené biele domy av jednom obchodnom stredisku sa usadili luxusné butiky. Vo štvrti Talatona, prezývanej „nová Luanda“, bol práve otvorený majestátny hotel s mramorovými podlahami a nádhernými lustrami.
V krajine, kde tlač je slobodná a ohováranie je národný šport, nezostávajú tieto nerovnosti nepovšimnuté a z každých úst znie obviňovanie z korupcie. „Krajina sa pozvoľna pozdvihne,“ sľubuje Norberto Garcia, člen vládnej strany MPLA. Poukazuje pritom na súčasný program výstavby sociálnych bytov.
Angolčania, zdrvení rokmi občianskej vojny (1975–2002), sa teraz zdajú rezignovaní a nejaký sociálny výbuch zrejme nehrozí. „Ľudia si mysleli, že vojna nikdy neskončí. Tak teraz si užívajú mier,“ zhŕňa Olivier de Quelen.
Ako dlho ešte? „Ekonomika založená na rope prináša doláre, ale nie pracovné miesta. Vláda vie, že sa musia vytvárať, aby v dlhodobom horizonte zabezpečila svoju vlastnú politickú stabilitu,“ povedal expert Organizácie pre hospodársku spoluprácu a rozvoj (OECD) Thomas Dickinson.