Dopraviť sa odtiaľto nie je maličkosť. Linka Svetového potravinového fondu OSN sem síce lieta dva razy týždenne, ale nikdy nie je isté, či poletí podľa plánu. Večer pršalo, takže smola – treba počkať, kým dráha bez asfaltu uschne.
Keňan Benedikt v tričku s nápisom Lifeline tu funguje ako „riadiaca veža“. Sleduje oblohu a priebežne testuje „kvalitu“ pristávacej dráhy. Autom po nej prejde sem a tam, znalecky prezrie hĺbku stôp po pneumatikách a keď usúdi, že oranžová zem nápor stroja zvládne, nahlási to letke do krajského mesta Rumbeku. Z Rumbeku mu ešte pripomenú, aby z dráhy odohnal všetky kravy, kozy i ženy a deti, ktoré tadiaľ prechádzajú po vodu. Piloti a pilotky majú pristávania v takýchto podmienkach naozaj už dosť.
Benedikt sa tak z času na čas ďalej premáva po dráhe a odháňa všetko okolité tvorstvo. Sedem cestujúcich vyzerá stroj na obzore z tieňa pod stromom. Obkolesuje ich kŕdeľ zvedavých vychudnutých detí.
Lietajúci stroj síce nie a nie prísť, ale pre cestujúcich to zas nie je až také zlé. Veď aké asi muselo byť čakanie na lietadlo ešte pred takými piatimi rokmi, v čase sudánskej vojny medzi severom a juhom, keď v období dažďov humanitárnu pomoc zhadzovali z výšky? A ktovie, čo bude o pol roka, keď sa má v referende rozhodnúť o potenciálnom osamostatnení sa Južného Sudánu, ktorý má nanešťastie náleziská ropy a nejasne vytýčenú hranicu so severom Sudánu?
Z vojnovej kliniky nemocnica
„Jablko! Ja… ja sa asi rozplačem,“ zalapá po dychu mladá gynekologička Hanka Zewdiová z ostravskej nemocnice. Na tri mesiace sa upísala práci v nemocnici v Marial Lou. Malý darček – obyčajné zelené jablko – si privinie na hruď ako najväčší poklad a so slzami na krajíčku hovorí, že si ho bude šetriť na špeciálnu príležitosť. Napríklad keď bude mať mesiac do odchodu domov a začne si odrátavať dni do návratu.
Tri mesiace v Marial Lou sú pre našinca ako tri mesiace vo vyhnanstve. Aj keď v dobrovoľnom. „Nie, neľutujem. Človeku to zmení pohľad na problémy, ktoré predtým považoval za veľké,“ hovorí Hanka. Do nemocnice v osade uprostred ničoho ju vyslala Vysoká škola sv. Alžbety. Ostravský šéf jej rozhodnutie všetkými desiatimi odobril, sám kedysi pracoval pre Lekárov bez hraníc.
Foto: Daniela Balážová
Nemocnica v Marial Lou je vďaka zbierke slovenských koledníkov Dobrá novina znovu spojazdnenou klinikou, ktorú v čase vojny prevádzkovali zhodou okolností Lekári bez hraníc. „Lekári bez hraníc sú humanitárna organizácia, po vojne sa stiahli. Bola by však škoda nechať chátrať základ, ktorý tu nechali. A keďže je to jediná klinika v širokom-ďalekom okolí, podporili sme jej obnovu, zabezpečenie vody a elektriny pre chod nemocnice,“ dodáva Marián Čaučík, riaditeľ Dobrej noviny.
Práca na takej klinike a vôbec život v Marial Lou je pre lekára skúsenosťou na nezaplatenie. Na to, že v podstate každý miestny človek trpí nejakým štádiom podvýživy, si citlivejšia povaha ťažšie zvyká. Lekár sa musí odosobniť. „Sú však chvíle, keď si aj ja poplačem,“ priznáva sa Hanka. Často sa stáva, že dieťatko sa narodí mŕtve, ďalšie sa zas nepodarí zachrániť.
Tunajší ľudia berú smrť akosi samozrejme. Svojich blízkych ani nepochovávajú na cintorínoch. Zabalia ich do plachty a uložia do zeme. Prach si a na prach sa obrátiš. Doslova.
Nie je tiež nič zvláštne, keď žena do nemocnice musí chodiť peši desiatky kilometrov. Na kliniku idú, keď je naozaj už veľmi zle. Ak je aj pôrod ťažký, na druhý deň, keď sa žena cíti lepšie, aj s dieťatkom sa zoberie a ide domov. Priam rovno na pole. „Nechápem to. Tunajšie ženy musia byť neuveriteľne silné… Trochu mám aj obavy, či po návrate do Európy a týchto skúsenostiach nebudem na naše pacientky priveľmi prísna,“ hovorí Hanka.
Kravy nadovšetko
V Južnom Sudáne to ľudia majú podstatne ťažšie ako v Európe. A ženy obzvlášť. Ich povinnosťou je nielen rodenie detí, ale celá starostlivosť o domácnosť. Nosenie vody zo studne, často niekoľko kilometrov, drvenie prosa na prípravu kaše – jediného jedla denne, práca na poli, ale dokonca aj stavba domčekov – tukulov. Nájsť muža pracovať na poli alebo stavať domček je skôr výnimkou.
Muži sa starajú o kravy. Tie tu považujú za najväčšie bohatstvo. Žena pri vydaji má pritom cenu jedného stáda – asi stovky kráv. Hanku už vraj chceli kúpiť za šesťsto.
Aj za bojmi, ktoré sa v Južnom Sudáne vedú, treba hľadať hlavne kravy. Alebo možno aj „pomoc“ zo severu Sudánu – Chartúmu, ktorý podľa miestnych podnecuje spory vnútri Južného Sudánu v snahe oddialiť januárové referendum o jeho osamostatnení sa. Nejde pritom len o ropu, pre ktorú nebude jednoduché vytýčiť presné hranice medzi severom a juhom. Sudán je najväčším štátom Afriky a osamostatnenie juhu by mohlo povzbudiť aj ďalšie odstredivé tendencie iných regiónov, ako je Darfúr. Hrozba rozpadu Sudánu a la Juhoslávia určite neznie lákavo, ale nanešťastie nie je úplne nereálna…
V Marial Lou je však zatiaľ pokoj. Všetky kravy z okolia – asi tritisíc kusov – ukradol iný kmeň a trestná výprava na ich znovuzískanie sa nechystala. Všetko zlé môže byť na niečo dobré. Možno sa pastieri z tunajšieho kmeňa Dinkov teraz viac zamerajú na obrábanie pôdy a zistia, že úrodná zem pod ich nohami môže mať väčšiu hodnotu ako stáda rohatých prežúvavcov. Zlepšila by sa výživa ľudí a znížila závislosť od dovozu potravín.
Foto: Daniela Balážová
So stravou je to v Marial Lou veľmi biedne. Aj lekári a technický personál z Kene a Ugandy žijú zväčša len na tom, čo im sem nákladne dopravia. Jedlo je vždy rovnaké: na raňajky malé šišky a džem, na obed je na výber ryža alebo cestoviny, šošovica alebo fazuľa a sukuma wiki, čo je zelenina podobná špenátu. Nuž a na večeru to isté čo na obed. „To, či je obed, alebo večera, spoznáš podľa toho, či je vonku svetlo, alebo tma,“ hovorí Hanka.
A čo praženica? Dali by sa tu zohnať vajíčka? „Teraz určite nie. Je obdobie dažďov,“ krúti hlavou Keňan Benedikt. V období dažďov ľudia nechávajú sliepky sedieť na vajciach. Vyliahnuté kuriatka sa môžu ukryť vo vysokej tráve, a tak majú šancu prežiť nálety orlov. Orly a supy, ktoré sa špacírujú po dvore, zjavne patria k tým ojedinelým druhom živočíšnej ríše, ktoré tu prežili aj vyše dvadsať rokov vojny medzi severom a juhom, prípadne nadobro neušli do pokojnejších krajín.
Rokovanie pod stromom
„Ukradli nám kravy a život je čím ďalej ťažší… Chýba nám voda a viac studní. Traja ľudia zomreli po ceste, keď sa snažili dostať k studni… Nemáme jedlo… Chýbajú cesty na dopravu liekov a ostatných vecí. Chýbajú vzdelaní ľudia… Nemocnica je preplnená, bolo by dobré ju rozšíriť, lebo sem chodia ľudia zo širokého okolia…“ Zoznam problémov, ktoré postupne predkladajú staršinovia osady Marial Lou zasadajúci v tieni stromu, je dlhý, nedostatok vody a jedla však spomenie takmer každý.
O pomoc pri obrábaní pôdy však ticho požiada len jediná zástupkyňa žien, ktorej slová tlmočník najskôr zabudne (alebo nepovažuje za potrebné) prekladať. „A veľmi by nám pomohol aj stroj na mletie obilia,“ dodala nesmelo mladá tehotná žena na kraji radu. Slovo dostala ako posledná.
To, aká je tu voda vzácna, vzápätí potvrdzuje hurhaj neďaleko „rokovacieho“ stromu. Pri jednej z fungujúcich studní sa totiž strhla bitka o vodu medzi ženami. Jednu z nich museli potom ošetriť v nemocnici.
Istým riešením problému s vodou pre Marial Lou je oprava a údržba existujúcich, ale nefunkčných studní. Technikov, ktorí by to zvládli, školia v kurze v Rumbeku – tiež v rámci projektu financovaného aj zo Slovenska.
Po malých prijímačkách a pohovore so štyrmi miestnymi adeptmi, ktorí skončili tunajšiu základnú školu, však Jano Rusnák, šéf rumbeckého kurzu pre školenie budúcich technikov, nie je až taký nadšený: „V Rumbeku nemajú nijakých príbuzných, takže sa nemajú kde ubytovať a nebudú mať ani čo jesť. V centre nemáme priestor na ubytovanie a študentom dávame jednoduchý obed – chlieb a ochutenú vodu. Musia hľadať spôsob, ako sa v Rumbeku ubytovať a z čoho žiť.“
Problém s vodou, ktorý sa snažia pomôcť riešiť aj Slováci, je komplikovaný – ako všetko v Južnom Sudáne. Nefunguje tu základná infraštruktúra, chýbajú cesty, nemocnice, školy, kvalifikovaní učitelia, lekári, remeselníci, technici, farmári, štátna a verejná správa sa len vytvára.
Napriek tomu väčšina miestnych ľudí verí, že už čoskoro by tu mohlo byť lepšie. Po vyše dvoch desaťročiach vojny a piatich rokoch od uzavretia mierovej dohody sa v januári chystajú na referendum o potenciálnom osamostatnení sa od severu. „Chartúm nás využíva. Nedáva nám spravodlivý podiel zo ziskov z ťažby ropy,“ hovorí Saladin, zástupca regionálnej správy, pod ktorú patrí Marial Lou. „Posielajú nám sem nepriateľov a robia rozbroje pre kravy medzi našimi kmeňmi. Keď sa rozdelíme, tieto nepokoje prestanú,“ dodáva.
Foto: Daniela Balážová
Pripustil však, že prípadné rozdelenie nebude až také jednoduché. A vylúčený nie je ani nový konflikt: „Máme s tým svoje skúsenosti… Ale sever mal dosť času na to, aby dal najavo, že mu záleží na dobrom fungovaní spoločného štátu. Namiesto toho nás využíval,“ tvrdí Saladin a rada starších pod stromom súhlasne prikyvuje.
Lietadlo na obzore
Po troch dňoch v Marial Lou a takmer dvoch hodinách čakania pod stromom sa napokon na modrom obzore naozaj zjaví biela Cessna s emblémom OSN. Zvíri prach a zaparkuje kúsok od „čakárne“. „Evakuácia“ šiestich Slovákov a jedného Sudánca do krajského mesta Rumbek sa môže začať.
Je však možné „evakuovať“ pred konfliktom túto krajinu? Čo bude o rok s tými vychudnutými deťmi v čakárni spod stromu?
„Možno to nebude také zlé,“ snaží sa byť optimistom sudánsky lekár Benjamin Mach, ktorý z Marial Lou cestuje na medzinárodnú lekársku konferenciu do kenského Nairobi. „Aj pri aprílových voľbách sme sa všetci obávali, že budú nepokoje, a napokon to dobre dopadlo. Možno sa to aj teraz, keď bude referendum, dobre skončí. Ľudia už nechcú vojnu,“ dodáva.
Keď mal Benjamin osem rokov a v Sudáne zúrila vojna medzi severom a juhom, vyslali ho aj s vyše 600 deťmi na Kubu vzdelávať sa. Neskôr sa aj s rodičmi presťahovali do Kanady a Benjamin tam vyštudoval medicínu. Keď sa vojna v Sudáne skončila, s partiou kamarátov s podobným osudom sa vrátil do rodnej krajiny, ktorá ich potrebuje viac Kanada.
Benjamin tak pred štyrmi rokmi „zakotvil“ v nemocnici v Marial Lou. Spočiatku mal problém aj s miestnym jazykom, ale už si zvykol. A ľudia naňho. V nemocnici, ktorú vedie, je svojím spôsobom zjav. Sudánec, ale predsa iný. Príklad aj pre ostatných.
„Benjamin, ty neodchádzaš,“ neisto zahlási jeden z chlapcov v čakárni pod stromom, keď zbadá, že lekár zdvíha tašku a zberá sa k lietadlu. Po dlhých mesiacoch únavnej práce v nemocnici chce mať aj on chvíľu dovolenku. „Vrátiš sa, však?“ nástojčivo sa pýta chlapec, teraz už s obavou v hlase. „Vrátim,“ usmeje sa Benjamin. V Marial Lou je ťažký život, ale ako sám hovorí – už je viac Sudánec ako Kanaďan. A ostatne – z Kanady do Južného Sudánu sa nedávno vrátil aj jeho otec.
Sudán
Rozloha: 2,5 mil. km2 (z toho Južný Sudán 640-tisíc km˛)
Počet obyvateľov: 42,2 mil. (Južný Sudán 7,5–9,7 mil.)
Hlavné mesto: Chartúm (celý Sudán), Juba (Južný Sudán)
Prezident: Omar Bašír (Medzinárodným trestným súdom obvinený z vojnových zločinov)
Priemerná dĺžka života: 58,9 roka (Južný Sudán 42 rokov)