Dunu, ktorá je široká asi pol kilometra a obsahuje asi 60 miliónov kubických metrov piesku, navštevujú každoročne milióny turistov. Vo Francúzsku ide o druhú najnavštevovanejšiu prírodnú pamätihodnosť po Mont-Saint-Michel v Normandii. Akvitánia na juhozápade Francúzska veru má čo ponúknuť! A kto by sa netúžil vyšplhať na takú úžasnú horu piesku?
Duna, ktorej sa hovorí aj La Grande Dune du Pilat čiže Veľká duna Pilat – hoci žiadna Malá duna Pilat neexistuje – zaberá 135 hektárov čistej piesočnej plochy a okolo na 4 000 hektároch rastie borovicový les. A nie len taký hocijaký – je to Landeský les, najväčší borovicový les v západnej Európe. Nuž, zdá sa, akoby si Akvitánčania potrpeli na superlatívy, ale keď sa je čím chváliť, prečo nie? Keď už človeka omrzí napríklad obkukovanieluxusného letoviska Biarritz (to láka ako muchy surferov na fantastické, aj desaťmetrové vlny) a dostane chuť na divy prírody, je čas vyraziť do kraja Les Landes.
240 km borovíc
Kraj Les Landes zaberá dva departementy: Gironde a Landes, je to oblasť, ktorá sa až do 18. storočia každú zimu premenila na močarinu. Tesne pod povrchom sa totiž nachádzala vrstva tufu, poréznej horniny, ktorá zadržiavala poloslanú vodu z jazier. Stačí si pripomenúť – nenadarmo Rimania pomenovali túto časť Francúzska Akvitániou, čiže Krajinou vôd. Je tu nielen dlhé morské pobrežie, ale aj veľa riek. Cez elegantné hlavné mesto Bordeaux a chýrne vinice tečie rieka Garonna až k širokému ústiu Gironde, odkiaľ sa dlhé piesočné pobrežie tiahne až k rozsiahlym lesom.
Kde sa tu vzalo 240 kilometrov borovicového lesa? Nuž, nenarástli tu samy od seba. Vietor od mora totiž pôvodne rozšíril príbrežné piesočné územie do vnútrozemia, piesok zablokoval toky riek, čím vznikali močariny, kde vidiečania museli chodiť na chodúľoch. Kvôli pohyblivým piesočným dunám bolo osídľovanie a obrábanie pôdy nemožné, napríklad ústie rieky Adour sa presúvalo z Capbretonu k Vieux-Boucau a späť v rozmedzí 32 kilometrov! Bystrí Galovia si však poradili. Už v 16. storočí tok Adouru spevnil kanál pri meste Bayonne. V 19. storočí zasa prišli s ambicióznym projektom využitia piesočných plôch a močiarov. Pobrežné duny spevnili borovice a trávy, do dún vo vnútrozemí obyvatelia vysadili borovice a tŕstie. V roku 1855 bolo celé územie odvodnené a dnes ho pokrýva unikátny borovicový les a podrast, ktorý si zachováva krehkú ekologickú rovnováhu.
Francúzsko je krajina básnikov, a tak nečudo, že má pás atlantického pobrežia svoje poetické meno – Cote d'Argent čiže Strieborné pobrežie. To pri meste Arcachon zrazu preruší Arcachonská zátoka, známa svojimi prírodnými krásami, nádhernými plážami a chutnými ustricami. Okolo zátoky sú roztrúsené rybárske dedinky a rozkošné mestečká. Chránená oblasť láka nielen milovníkov plachtenia a ustríc, ale aj vtáctva. Ornitologický park du Teich poskytuje úkryt raneným vtákom a ohrozeným druhom. A kúsok od Teichu leží aj naša duna!
Duna na Striebornom pobreží
K vzniku duny prispelo more, vietor, prúdy a búrky, ale aj človek. Jej vnútorná štruktúra podľa geológov prezrádza dlhú evolúciu, ktorá zahŕňa až 18 000 rokov. Pred týmto dlhým časom totiž ležala hladina mora 120 metrov pod úrovňou tej dnešnej. Geológovia rozpoznávajú v dune až štyri vrstvy, dokážu zistiť, ako sa v ktorých dobách posúvala a kam. Dnes vietor vraj prenáša piesočnú masu menej, duna preto stráca na výške (nemá už 118 metrov ako v 19. storočí, ale asi 109 m), ale zato príliv a odliv, erózia a vietor spôsobili, že na juhu vzniká nová duna.
Foto: Katarína Sedláková, Pravda
V roku 1994 sa obec La Teste de Buch na severnom konci trojkilometrovej duny rozhodla stabilizovať severnú časť duny. Postavila palisádový plot, vysadila kríky a pínie, čím sa duna spevnila a zastavilo sa jej posúvanie k domom v dedine. Naopak, južná časť duny sa stále posúva. Možno aj preto duna tak fascinuje turistov. V každom ročnom období je iná. Je zážitok sedieť na jar či v lete v piesku, no ani v daždivom septembri návštevníkov neubudne. Piesok je síce na povrchu mokrý, ale kto by sa o to staral. Šplhať sa na horu piesku je výzva pre všetky vekové aj hmotnostné kategórie. Na jednom konci na dunu dokonca vedú schodíky z ľahkého betónu. Väčšina turistov však vyzuje topánky a užíva si zabáranie sa do piesku. Niektorí zoberú aj psy, a tie sa radujú spolu maličkými deťmi, čo sa ledva naučili chodiť, z duny azda najviac. Všetci sa fotia, Číňania aj Francúzi, pozerajú raz na Atlantik, raz na tajomné borovice. Tínedžeri v piesku robia saltá, kým sa nezvalia do piesku.
Keď človek po zostupe z duny sadá do auta, možno sa znova zamyslí nad tým, prečo sú tabuľky pri ceste také mätúce. Raz sa píše o Dune du Pyla, inokedy Dune du Pilat. Správna verzia je Dune du Pilat. Slovo „pilat“ totiž v gaskončine znamená čosi ako „kopa, hromada“. Pyla sur Mer je zasa letovisko pri severnom konci duny, založené v roku 1920. Pre túto bezprostrednú blízkosť sa často dá nájsť výraz Dune du Pyla.
Nič to nemení na tom, že duna je veľkolepá a vyliezť na ňu je zážitok. Veď väčšiu kopu piesku už nikde v Európe nenájdete.