Domorodci na každom ostrove vám oznámia, že práve ten ich je najkrajší v súostroví, ktoré sa vynorilo z Egejského mora v pomyselnom tvare kruhu okolo posvätného Délosu. Ostatne, názov Kyklady je odvodený od gréckeho slova cyclos (kruh). A Milos, Ios a Mykonos sú v tomto kruhu neprehliadnuteľné.
Milos vari najviac preslávilo to, že sa tu našiel jeden z najchýrnejších príkladov helenistického umenia, 203 cm vysoká mramorová socha Venuše či Afrodity. Jej pôvab ani na okamih neruší to, že nemá ruky, o chýbajúcom podstavci ani nehovoriac. Predpokladá sa však, že v ľavej ruke držala jablko – symbol krásy, ako hovoria grécke legendy. Objavil ju v roku 1820 roľník, ktorý pri obrábaní poľa narazil na jaskyňu, v ktorej ležala Venuša stelesňujúca bohyňu lásky a krásy.
Do mramoru z neďalekého ostrova Paros ju v období medzi 130 a 100 rokmi pred n. l. vytesal Alexander z Antiochie. Z Milosu sa Venuša dostala do parížskeho Louvru, kde si ročne pozrie najväčšiu hviezdu jeho antických zbierok šesť miliónov ľudí. Na Milose ostala iba kamenná doska, upozorňujúca turistov, kde sa Venuša našla. A tiež jej navlas verná kópia v miestnom archeologickom múzeu. Ale ostrov nedal kultúre tejto planéty iba túto legendárnu antickú sochu – celé poschodie Národného múzea v Aténach patrí archeologickým pamiatkam z Milosu.
Milos – paleta farieb
Slávnu históriu Milosu pripomína aj rímsky amfiteáter a na rovnakom úbočí pod úchvatným mestečkom Plaka aj katakomby v Trypiti, ktoré tu kresťania vyhĺbili v prvých piatich storočiach našej éry. Slúžili náboženským obradom a pochovávali sa tam aj mŕtvi. V 200 metrov dlhom labyrinte chodieb je v 291 hroboch pochovaných až 2-tisíc ľudí.
Od týchto pochmúrnych miest leží, iba čo by kameňom dohodil, slnkom a farbami zohriata Klima, pitoreskná rybárska dedinka na samom pobreží mora. Medzi domami pripomínajúcimi maliarske palety a morom je iba vari metrový chodník. Pestrofarebné rybárske domčeky majú syrmaty, akési garáže pre člny, ktoré ich chránia pred vlnobitím. Tieto miesta patria medzi najpríťažlivejšie na ostrove, o ktorom sa hovorí ako o jednom z najkrajších v celom Stredomorí.
Lenže za touto priam rozprávkovou architektúrou Milosanov nezaostáva ani prírodná architektúra na opačnej strane ostrova. Sopečná činnosť, vetry, slnko a dážď „vytesali“ v bieloskvúcich bralách neuveriteľné formácie, jaskyne, tunely, rokle (iba jaskynný komplex Sykia má 2 600 metrov). Táto časť ostrova trochu pripomína chýrne tufové útvary v tureckej Kapadokii. Scenérie v Sarakiniko majú punc mesačnej krajiny a sú lapidárnym dôkazom, že ostrov vymodelovala sopka. Miloský záliv je kotol kráteru. Na geotermálnu činnosť upozorňujú horúce pramene aj sírnaté vývery.
Vulkanický pôvod ostrova priniesol jeho obyvateľom bohatstvo v podobe ťažby pemzy, síry, obsedianu, barytu, kaolínu, perlitu… Je tu najväčší bentonitový lom v Európe. A tak domorodci nikdy netrpeli biedou, obchod s nerastami tu prekvital od nepamäti. Na ostrove sa aj dnes ťaží a baníctvo tu zamestnáva tri štvrtiny dospelých ostrovanov. Nemusia sa preto spoliehať na turistiku, žiadne veľké hotelové komplexy tu nenájdete, ani hlučné diskotéky pre rozmaznanú mládež Európy.
Bujarý Mykonos
Pravým opakom je ostrov Mykonos, pre ktorý sa divoké párty, diskokluby a bujarý nočný život stali hlavnou komoditou turistického priemyslu. Mykonos navštívia ročne dva milióny hostí z celého sveta (je osobitne vyhľadávanou destináciou pre homosexuálov), ktorí sa sem väčšinou prídu odviazať v akustickom a vizuálnom smogu techno a svetelných efektov, v prostredí plnom alkoholu, drog, tanca, sexu.
Vychýrená párty na pláži Super Paradise ma však sklamala, mal som pocit, že sa sem zišla spoločnosť, ktorá celé leto azda ani neopúšťa tieto miesta trasúce sa od megadecibelov hudby. Je to odvar iných diskoték v Stredomorí, poznamenal za mnou jeden Poliak a pobral sa k východu. Pre Mykonos je to však v kríze výdatný finančný zdroj a ostrov by zaručene uvítal aj to, keby sa sem prišli zabávať aj všetci praví čerti-diabli, priznal grécky sprievodca. Len aby sa turistické mlyny krútili, keď už tie veterné, zoradené nad mestom Mykonos, stoja.
Hoci Mykonos neoplýva zeleňou, je holý, kamenistý, veterný (volajú ho aj ostrov vetra), priťahuje stále viac návštevníkov. Na obdiv je toho dosť – oslnivo biela pôvabná typická kykladská architektúra, reťaz piesčitých pláží, staré veterné mlyny, stovky kostolíkov a kaplniek, neďaleký ostrov Délos so slávnou terasou mramorových levov a ďalšími pamiatkami antiky v rozsiahlom archeologickom múzeu pod šírym nebom.
Ostrov je najkozmopolitnejším miestom v Grécku. Tu sa stretávajú celebrity zo všetkých končín planéty, hviezdy zo sveta filmu, módy, hudby, športu, významní politici. Pravá križovatka medzinárodného jet-setu. Skvelé miesto pre jachting, surfovanie aj miesto na postavenie honosnej vily. Domáca smotánka a tradične bohatá klientela spoza hraníc to už dávno dobre vie.
Homér zatiaľ bez sochy
Ostrov Ios je rovnako ozdobou Kyklád. To, že tu údajne zomrel Homér, sa v miestnom turistickom marketingu takmer nevyužíva. Koná sa tu síce kultúrny Homérov festival, je tu aj menší hotel nesúci meno po slávnom básnikovi a to je všetko. Žiadna socha, ba ani na jeho hrobe nie je doska, vraj ju ukradli…
Raz ma po večeri do hotela viezol sám starosta ioského hlavného mesta Chora a ja som sa ho opýtal, prečo tu nemajú aspoň malú sochu slávneho autora eposov Ilias a Odysea. Usilujem sa o to, poslanci už majú v rukách návrh monumentálnej sochy, ktorá by v prístave vítala návštevníkov ostrova. Pár rokov však bude trvať, kým ju osadíme, dodal s odvolaním na krízu. O tom, akú podobu dostane, tu nikto nepremýšľa. Veď ako vyzeral slepý Homér, nevie nikto a všetky jeho sochy, busty, portréty sú vymyslené. Vlastne každý z nás si môže vymodelovať či nakresliť svoj „zaručene pravý“ portrét Homéra.
Osud pravdepodobného autora najstaršej písomnej pamiatky starogréckej mytológie je zahalený tajomstvom. O jeho živote sa nezachovalo nič určitého. O rodisko Homéra sa škriepi niekoľko miest a aj tvrdenie, že zomrel na ostrove Ios – tu sa narodila jeho matka – nie je isté. Už tri storočia sa pochybuje o tom, či Homér vôbec žil.
Stál som pri jeho hrobe na severnej strane Iosu, ležiacom na vyvýšenine zvanej Plakatos. Na kamennom kopci tu leží hromada skál, ale mramorová doska s nápisom „Tu odpočíva božský Homér“, ktorá tu podľa bedekrov mala byť, na mohyle chýbala. Pohľad na Egejské more a vzdialené ostrovy však božský bol. Miesto posledného odpočinku jednej z najväčších postáv gréckych dejín, ktorej dielami sa začali európske kultúrne a duchovné dejiny, by bolo vskutku dôstojné aj pre hrob ktoréhokoľvek boha z gréckej mytológie. Podľa čoho ho vlastne toto miesto vybrali? Iba kvôli úžasnému výhľadu? V každom prípade to bol zvláštny pocit – stáť pri údajnom hrobe geniálneho Homéra, ktorý možno ani nežil…