Príbeh Dunaja je predovšetkým príbehom ľudí žijúcich na jeho brehoch. Druhá najdlhšia európska rieka spája tisícky rozdielnych svetov a ľudských príbehov. Neuveriteľné, aké blízke nám zrazu sú. Tu na Slovensku máme občas pocit, že v Nemecku všetci na minútu presne štikajú karty v sterilných fabrikách. Kdesi v Bulharsku alebo v Moldavsku zasa iste žijú biedne a nevedia, čo je to divadlo a akákoľvek kultúra.
Nezmysel. Hneď na začiatku máme príbeh nemeckého farmára Hansjörga Heinzmanna z rodinnej biofarmy. Hospodári na tom istom mieste ako jeho predkovia už viac ako päťsto rokov. Sedliacky dom, solídnu stavbu s hrubými múrmi, postavili kedysi priamo na prameni jednej zo zdrojníc Dunaja, riečky Brigach. Hansjörg so ženou vstávajú deň čo deň o šiestej ráno. Podoja tridsať kráv a až potom raňajkujú oni. Celý deň robia rutinné práce na farme. Dovolenka? Nemôžu odísť. Kto by sa postaral o kravy a hydinu? Ekofarmár pritom sníva o dlhej a dobrodružnej ceste Európou popri Dunaji až k Čiernemu moru. Nikto z jeho predkov ju ešte neuskutočnil. Možno raz…
Aj sa pobijú
Heinzmannovci sa aspoň nedohadujú o prameň Dunaja. V Čiernom lese sa totiž vedú spory, kde sa rieka naozaj začína. Lebo Dunaj má až štyri začiatky. Oficiálne nepramení, ale vzniká zdrojnicou, sútokom dvoch horských bystrín, Bregu a Brigachu, pri meste Donaueschingen. Hansjörg nebojuje za svoj Brigach ako za prameň Dunaja. Len jednoducho ukáže prstom: „Pozri sa a povedz sama, ktorý z potokov je výdatnejší. Či Breg alebo môj Brigach.“
Pri prameni Bregu je to inak. Franz Dold, potomok rodiny, ktorá okolité pozemky vlastní odnepamäti, nosí vykrútené fúzy a celý svoj život zasvätil boju za právo na skutočný dunajský prameň. Potôčik vyvierajúci medzi skalami je hrdo označený ako prameň Dunaja. Vrchol kopca, ktorý zároveň tvorí rozvodie Dunaja a Rýna, je od neho vzdialený iba sto metrov. Doldovci boli kedysi sedliaci ako ostatní v tomto hornatom kraji. V lete hospodárili na poliach a pásli dobytok, v zime, ak ich sneh neodrezal od okolitých usadlostí, schádzali sa po večeroch u niektorého zo susedov a vyrezávali kukučkové hodiny. Neskôr prerobili farmu na penzión s reštauráciou.
Foto: DANUBESTORY
A Franz Dold sa neváha aj pobiť za svoj prameň. Hlavne stretnutia s predstaviteľmi mesta Donaueschingen bývajú ostré. Pretože ďalšie miesto, ktoré si nárokuje byť prameňom európskeho veľtoku, je vyvieračka v krásne vyzdobenej nádrži v zámockom parku v Donaueschingene. Kedysi sídlo vojvodu patrí dnes lokálnemu pivovaru. A vraj v 19. storočí tento prameň opeknel, keď sa naň podíval sám rakúsky cisár pán! Za takto odobrený začiatok Dunaja sa miestni dokážu hádať do krvi.
Foto: DANUBESTORY
Klobučník z krajiny zázrakov
Nemeckom a Rakúskom tečie Dunaj rozprávkovou krajinou malebných údolí a pôvabných zámkov. Všetko je usporiadané. Spomínam si, ako vlani na sociálnej sieti komentoval Slovák fotografiu protipovodňového múru v rakúskom údolí Wachau, ktorému voda siahala až po okraj: U nich ešte aj tie povodne vyzerajú efektne! A mal pravdu.
Foto: DANUBESTORY
V Regensburgu sme našli príbeh klobučníka. Voláme ho klobučník z krajiny zázrakov. Aj preto, že nemecký úsek Dunaja na nás pôsobil rozprávkovo, ale aj preto, že Andreas Nuslan vyrobil klobúk pre Johnyho Deppa vo filme Alica v krajine zázrakov. Ďalší honosný klobúk z jeho dielne dostal bývalý pápež Benedikt k 80. narodeninám.
Nuslanovci sú vlastne dvaja bratia: Andreas vyrába klobúky, všetko je to ručná práca, a Robert ich predáva. Obaja nosia klobúky a obom nenormálne seknú. Hoci klobučnícky priemysel skrachoval pred päťdesiatimi rokmi, keď ľudia prestali nosiť klobúky, oni majú objednávky z celého sveta.
„Vezmeme vás do našej vínnej pivnice,“ povedal nám Andreas a odviedol nás z dielne nadol po schodoch. Boli tam dve miestnosti s regálmi od zeme až po strop, plné základov klobúkov. Materiál ešte po starom otcovi a skúpený zo skrachovaných fabrík. „Toto je naše bohatstvo. Dnes už takéto kvalitné materiály nikto nevyrába. Čínske produkty nie sú také dobré. Našťastie Regensburg nebol za druhej svetovej vojny zbombardovaný a všetko sa nám zachovalo. Bez problémov môžeme vyrábať klobúky ďalších dvadsať rokov.“
Romantika?
Dunaj má takmer tritisíc kilometrov a pri nakrúcaní sme ho precestovali niekoľkokrát: autom po celej dĺžke tam aj naspäť minimálne tri razy, osobnou loďou sme plávali z Viedne až k Čiernemu moru a späť, na nákladnej lodi sme bývali celý mesiac, cestovali sme aj malou motorovou loďkou, veslovým člnom, autobusom a stopom. A do Linzu a naspäť sme sa plavili na tlačnom remorkéri Slovenskej plavby a prístavov. Tento mohutný stroj utlačí v nákladných člnoch bez vlastného pohonu, ktoré lodníci volajú „krabice“, stovky ton nákladu.
Lodnícky život možno vyzerá dobrodružne. Chlap vidí kus sveta, v každom prístave má inú frajerku… Dnes rozhoduje rýchlosť a flexibilita. Pláva sa nonstop alebo takmer nonstop. Prístavy na prekládku tovaru sú od miest väčšinou ďaleko. Keď sa posádka dostane na breh, uteká nakúpiť do najbližšieho supermarketu. Žiadna veľká romantika. Kapitáni nám hovorili, že vlastne ani poriadne nevedia, čo sa deje na brehoch.
Foto: DANUBESTORY
„Bratislava si nezaslúži takúto rieku,“ povedal mi nedávno istý bývalý lodník. Má pravdu. Všade inde ľudia s Dunajom žijú viac. Aj na západe, aj na východe. Všade sú maríny, výletné lode, pláže, promenády, kaviarničky. Z reštaurácií voňajú ryby. Na ryblju čorbu v Srbsku, kde ju pripravujú s červeným vínom a paradajkami, kolega Vlado Kampf s nostalgiou spomína dodnes. Ja zas nostalgicky spomínam na Srba Miloša Vinceho, kompára, ktorý na svojej ošúchanej kompe Jole preváža ľudí a autá medzi dvoma dedinami. Dunaju hovorí aj Amazonka Európy. „Dunaj je fenomén. Nepochopíte, čo znamená, kým s ním nežijete,“ povedal nám.
Príbeh z domu bez okien
Nájsť dvadsať ľudských príbehov, dva z každej podunajskej krajiny, bola fuška. Chceli sme, aby boli medzi nimi muži aj ženy, starší aj mladší, ľudia rozličných profesií, sociálnych pomerov a životných osudov. Finálnu dvadsiatku sme zostavovali niekoľko týždňov, keď sme autom cestovali okolo Dunaja a v mestách a dedinách sme sa pýtali každého od starostu, regionálnych novinárov až po krčmárov, koho tam majú zaujímavého.
Chceli sme, aby vybrané príbehy nejakým spôsobom charakterizovali život vo svojom regióne. Napríklad v Budapešti sme našli mostmajstra, človeka, ktorý sa stará o Reťazový most. Aj jeho otec, starý otec a ujo boli mostmajstri. János Fazekaš nám tvrdil, že svojho mostmajstra má v Maďarsku každý jeden most. Kanceláriu mal, paradoxne, v tuneli. Rozprával o tom, že nikdy nechcel byť mostmajstrom, mal úplne iné záujmy. Ale bolo to posledné želanie jeho umierajúceho otca. Tak po ňom prevzal miesto mostmajstra na Reťazovom moste a teraz jeho dcéra tvrdí, že bude mostmajsterka. Dodatočne sme sa od maďarského kamaráta dozvedeli, že náš mostmajster mal predtým populárnu kapelu a k tomu animoval rozprávky pre deti…
Foto: DANUBESTORY
Srbský letný príbeh sme hľadali dlho. V regionálnej televízii v Smedereve nám povedali o zdravičovi Lukičovi, sedliakovi, ktorý chová veľa kráv a organizuje lokálny festival mlieka. Zdravičov je v Srbsku vraj deväť a sú to ľudia, ktorí na slávnostiach, festivaloch, svadbách a iných rodinných oslavách hovoria zdravice, veršované želania, ktoré sami vymysleli. Znelo to veľmi vtipne. Ale na kameru to zaujímavé nebolo.
Nakoniec sme získali kontakt na zberateľa moderného umenia Vladimira Macuru. V dedine neďaleko Belehradu postavil galériu. Miestni ju volajú „dom bez okien“, lebo je to kocka, na ktorej na prvý pohľad okná naozaj nevidno. V skutočnosti je to presvetlená budova s terasou, záhradou a množstvom zaujímavých vecičiek. Jej majiteľ zbiera napríklad aj mlynčeky a stoličky, teda úžitkové umenie. Skvelé je aj miesto, na ktorom galéria stojí. Na kopci priamo nad Dunajom. „Ja tu cítim prúdiť dobrú energiu a moji hostia to hovoria tiež,“ tvrdil nám Vladimir Macura. Miesto pre galériu hľadal dlho. Práve sa viezol na bicykli zo Slankamenu do Zemunu, keď pocítil niečo zvláštne. Pohľad na Dunaj ho úplne presvedčil, aby kúpil práve tento pozemok.
Foto: DANUBESTORY
Rozstrieľané mesto
Nie všetky dunajské príbehy sú veselé a bezstarostné. Chorváti a Srbi si ešte pamätajú vojnu. Ale málokto vám o nej niečo povie. Vždy veselý Zeko, majiteľ konoby a prenajímateľ troch izieb v chorvátskej dedinke Aljmáš, sa pri spomienke na tie časy iba zachmúri. Odkrúcal si práve základnú vojenskú službu a musel bojovať. Aljmáš nakoniec obsadili Srbi. Jeho obyvateľov naložili na lode a poslali do Osijeku. Každý si so sebou mohol vziať jedno vrece osobných vecí. Až po siedmich rokoch dohodli politici vrátenie dediny Chorvátsku. V domoch Aljmášanov medzitým bývali srbské rodiny. „Nechali nám všetko nepoškodené a vyupratované,“ spomína Zeko na návrat domov.
Foto: DANUBESTORY
Vukovar je rozstrieľaný dodnes. Tam sme nakrúcali príbeh Steva Gaunta, Brita, ktorý kedysi prišiel do Chorvátska ako turistický sprievodca, a keď vypukla vojna so Srbmi, poslal turistov domov a pridal sa k chorvátskej armáde. Bojoval o Vukovar aj v ďalších bojoch, tri mesiace prežil v srbskom zajatí, neskôr stúpil na mínu a prišiel o časť nohy. Nemohol už bojovať. Tak začal fotografovať zábery z vojny. Dnes žije v Chorvátsku a hľadá artefakty pre múzeá s detektorom kovov.
„Vukovar je rozdelené mesto,“ povedal nám. „Vďaka mierovému plánu OSN tu žijú vedľa seba Chorváti aj Srbi. Srbské vojenské jednotky integrovali do chorvátskej polície. Ľudia doteraz jeden na druhého pozerajú podozrievavo: Čo asi robil ten a ten cez vojnu? Veľa vojnových zločinov dodnes nebolo vyšetrených.“
Svadba, pálenka aj zemetrasenie
Najchudobnejšia oblasť Európskej únie je sever Bulharska. Málo práce, málo peňazí. Iba námestia a promenády sú mohutné, tak ich vybudovali ešte za socializmu a teraz opravili z peňazí Európskej únie. Ľudia okolo Dunaja boli milí všade (až na obyvateľov hausbótov na Jarovskom ramene pod Bratislavou). Bulhari sú však extra milí, srdeční a priateľskí.
Foto: DANUBESTORY
Predstavte si nakrúcanie v dedinskej pálenici! Tamojšia slivovica bola naozaj len pre silné nátury… Páleničiar Mitku Lamberdžiev mal pred kamerou obrovskú trému. Ledva zo seba súkal vety. Navyše dobroprajní susedia, ktorí si v kotloch práve pálili alkohol, stáli okolo a snažili sa mu našepkávať. Až na Slovensku sme zistili, že pre akúsi technickú zradu máme nepoužiteľný zvuk. Museli sme sa vrátiť do Tutrakanu. 1 300 kilometrov tam a toľko aj naspäť. Bol koniec septembra. Ochladilo sa na nulu (samozrejme, v penzióne sa nekúrilo) a v noci prišlo zemetrasenie so silou 5,4 stupňa Richterovej stupnice. Stačilo však pár minút medzi tými milými ľuďmi a cítila som sa ako doma. A Mitku Lamberdžiev sa pred kamerou nezvyčajne rozhovoril.
Foto: DANUBESTORY
V dedine Džurdžulešť v Moldavsku, ktorá má len necelých 500 metrov ľavého brehu Dunaja, a ľudia sú od neho odrezaní „slobodným“ prístavom, sme natrafili na šéfa domu kultúry a dedinského muzikanta Petreho Neculseanu. „Zajtra je tu svadba a v nedeľu tancuje celá dedina na námestí náš typický tanec, horu džurdžulešť,“ prekvapil nás. Ani sme tomu nechceli veriť. Ale oni skutočne každú nedeľu tancujú. Starí, mladí aj tínedžeri. Pekne spolu v kruhu.
„Áno, tancovať, to vedia,“ povedali o svojich susedoch ukrajinskí colníci. Podľa nich sú Moldavci trochu leniví. Je pravda, že si dávali záležať na oddychu. V krajine s hrozivou nezamestnanosťou sme boli na deň svätého Iľju. Muži posedávali vonku, jedli melóny a pili vodku.
„Je deň svätého Iľju, tak oddychujeme,“ smiali sa. Povedal si to aj pravoslávny kňaz, ktorý mal práve v ten deň sobášiť. Svadobčania darmo búchali na dvere. Do telefónu povedal, že je deň svätého Iľju, tak odišiel na výlet do Rumunska. Nikoho to však nevyviedlo z miery. Zábava pokračovala až do rána. Veď sa zosobášia neskôr. Vraj to nie je nič nezvyčajné, kňaz to už párkrát urobil, o pár dní potom zavolal snúbencov do chrámu na sobáš.
Foto: DANUBESTORY
Ako rastie Európa
Asi najexotickejšie pôsobí príbeh lovca žiab v dunajskej delte. Deväťdesiatročný pán, ako vystrihnutý z rozprávky, sa volá Arťom Haralambie a sám žaby neje. Patrí k Lipovancom, etnickým Rusom, ktorí do delty Dunaja kedysi ušli pre cárom Ivanom Hrozným a jeho náboženskými reformami. Lipovanci sú staroverci a žaby vraj nesmú jesť. Napriek svojmu veku je Arťom Haralambie stále vrtký. Na svojej drevenej loďke nemá motor, nemá naň peniaze. Poháňa ju silou vlastných ramien. Jeho žena už zomrela. Zaujímavé. Väčšinou ženy žijú dlhšie, v dedinách stretávate vdovy, ktoré pochovali manželov. V Mile 23 je to naopak. Vyššieho veku sa dožívajú muži.
Foto: DANUBESTORY
Delta Dunaja je krásny a zvláštny vodný svet kanálov, ramien a obrovských jazier. Autá sú tu zbytočné. Koľajnice končia v rumunskom meste Tulcea a cesty o pár kilometrov ďalej. Potom sa dá iba po vode. S pasažiermi šialene pomalých rumunských pravidelných liniek do Suliny a Sfantu Gheorge tak cestujú chladničky, plastové okná, ohromné balenie toaletného papiera, kartóny pív, vrecia zemiakov, kolesá, čerstvý chlieb a všetko, čo sme my zvyknutí kúpiť v najbližšom obchode, ale na koniec Európy to dopravíte len na lodi. Delta priťahuje turistov. Penzióny tu vyrástli ako huby po daždi, väčšinou po Rumunsku, teda rýchlo, vratko a v žiarivých farbách: oranžovej, ružovej, zelenej a modrej.
Foto: DANUBESTORY
Nájde sa tu však aj vkusné ubytovanie. V tých už všetko stojí pekné peniaze. Biele budovy s veľkými oblúkmi a rákosovými strechami, reštaurácie s bazénom v Sfantu Gheorghe nie sú pre bežného turistu. Ten dá prednosť kempingu s jednoduchými chatkami a spoločnými sprchami naproti. My sme sa dali zlákať ešte inde. Právnička Kristína z Bukurešti tu trávi leto už štrnásty rok. Kúpila tu jednoduchý hlinený domček pre seba a svoju rodinu a pre turistov postavila z lepenky búdy, ktorým hovorí hrdo apartmány. Majú dokonca kúpeľne s kachličkami okolo sprchy, malú kuchynskú linku a varič. Rumunským výletníkom takéto vybavenie celkom stačí. Každé ráno mieria na pláž s jemným bielym pieskom. Čo na tom, že sa o ňu delia s kravami?
Oficiálne ústie Dunaja, kilometer nula, je na konci Sulinského ramena delty v mestečku Sulina. Ale Ukrajinci majú svoje vlastné ústie, na konci Kilijského ramena, ktorého ľavý breh patrí Ukrajine. Betónový pamätník kilometra 0 musia každý rok posunúť až o dvadsať metrov. Až toľko naplavenín prinesie so sebou Dunaj zo svojej cesty krížom cez kontinent. A Európa sa tak vďaka nemu rozrastá.
Foto: DANUBESTORY