Nicole van Aarleová dlhou kovovou lyžicou skúsene dlabe veľký drevák a drevené hoblinky jej v pravidelnom rytme padajú k nohám. Na stenách jej dielne v mestečku Aarle-Rixtel na juhu Holandska sú vystavené dreváky najrôznejších tvarov a veľkostí zdobené tradičným spôsobom.
„Pracujem, keď môžem: keď vyprevadím deti do školy, večer, cez víkend, ale na živobytie si len výrobou drevákov nezarobím,“ hovorí bývalá vojačka, ktorá je hrdá, že patrí k piatej generácii výrobcov drevákov. Vo svojich štyridsiatich rokoch predstavuje budúcnosť profesie, v ktorej je priemerný vek charakterizovaný skôr šedinami.
Predseda združenia na obranu výrobcov drevákov Jack van der Voort uvádza, že v krajine zostala asi tridsiatka týchto remeselníkov, a z nich len 15 odvádza kvalitnú prácu.
Holandské centrum pre nehmotné dedičstvo považuje situáciu za veľmi znepokojivú. „Je viac než na čase podporiť toto remeslo a zabezpečiť, aby sa odovzdávalo budúcim generáciám, inak prídeme o umenie vyrábať predmet, ktorý je ikonou Holandska,“ usudzuje Pieter van Rooij.
Hoci sa dreváky vyrábajú aj v mnohých iných krajinách, najmä vo Francúzsku a vo Veľkej Británii, pre mnohých sa stali synonymom Holandska, rovnako ako tulipány a veterné mlyny.
„Je to ako s vyprážanými zemiačikmi z Belgicka alebo s nemeckými párkami, dreváky si musíme ich zachovať. Vyprážané zemiačiky chcú jesť všetci, ale s drevákmi je to iné, nie je ľahké v nich chodiť,“ vysvetľuje Nicole van Aarleová.
Drevák vyrobený z jedného kusu dreva je teplý, suchý a predovšetkým nie je drahý, uisťuje Jack van der Voort. „Jeho tvar sa môže prispôsobiť práci, ktorú vykonávate, pôde, na ktorej pracujete, regiónu,“ dodáva.
Až do druhej svetovej vojny bola táto obuv veľmi populárna, ale po vojne začali Holanďania používať kaučuk alebo kožu.
Jack a Nicole organizujú trhy, festivaly, špeciálne vzdelávanie a dokonca celonárodné majstrovstvá. „Záujem by tu bol, ľudí znova priťahujú tradície,“ hovorí Jack van der Voort.
Pre Nicole a jej otca sú dreváky zásadným prvkom holandskej identity aj identity ich rodiny. „Keď som vyrastala, pozorovala som otca, ako robí dreváky, a tak okolo osemnástich či devätnástich som sa to chcela naučiť,“ hovorí Nicole.