Dobrodruh Tomáš vymenil kanceláriu za cestovanie po svete: Kde sme v bezpečí?

, 22.08.2017 07:00
Tomáš Vilček,
O svojich dobrodružstvách napísal mladý právnik knihu Tomas World Expedition - Bláznivá cesta okolo sveta. Autor:

Cestovanie je fenomén, ktorý si získava milióny ľudí. Niekedy rozdeľuje, inokedy spája. Tomáš Vilček opustil rozbehnutý vlak, ktorý mieril z magisterského štúdia práva do koncipientskej praxe. Zriekol sa pohodlného života, pravidelnej stravy, komfortného bývania aj každodennej sprchy. Prekonal svoje obavy aj obavy okolia a v lete 2014, hneď po vysokej škole, vyrazil s batohom na chrbte spoznávať svet. O svojich dobrodružstvách napísal mladý právnik knihu Bláznivá cesta okolo sveta.

Už v detstve mal rád zemepis a dokumentárne filmy o cestovaní. Sníval o tom, že raz bude mať cestovnú kanceláriu. Chcel poznávať svet. Sen sa mu podarilo naplniť po vysokej škole.

Nápad precestovať svet sa v jeho hlave zrodil v poslednom ročníku Právnickej fakulty Masarykovej univerzity v Brne. Nádejný právnik pomedzi prípravu na záverečné skúšky surfoval po internete a čítal články o cestovaní.

„Zaujal ma jeden Angličan, ktorý za štyri roky precestoval celý svet. Jeho článok mi nasadil chrobáka do hlavy. Povedal som si, že by bolo super po škole si podobne pocestovať,“ hovorí dvadsaťsedemročný Tomáš, ktorý dovtedy veľa skúseností s cestovaním nemal.

V rámci programu Work and Travel strávil tri mesiace v Amerike, okrem toho bol v Dubaji a na menších cestách po Európe. Informácie získaval od skúsených cestovateľov, ako inak, na internete.

Beloch a rozruch v miestnej škole v Mali.
Beloch a rozruch v miestnej škole v Mali. Autor: Tomáš Vilček

„Zaujímalo ma, na čo si treba dať pozor, ktoré krajiny sú bezpečné, ktoré sú zaujímavé. Dovtedy som netušil nič o potrebnom očkovaní, do ktorých krajín treba víza a kde si ich mám zaobstarať.“

Nápad dostal v novembri a prvého augusta pred troma rokmi sa s ruksakom vydal na cestu. „Myslel som si, že za plánovaný rok kráľovsky stihnem všetko, čo som si naplánoval. Počas cesty som však musel meniť plán. Niektorých krajín som sa vzdal, iné som do svojej cesty pridal. Z pôvodného plánu tak vypadlo desať krajín. Nestihol som navštíviť Laos, Vietnam a Indonéziu, na víza do Pakistanu čakám doteraz. Moja cesta mala pôvodne končiť v USA, ale jedna Austrálčanka ma svojím rozprávaním a fotkami tak nadchla pre Afriku, že som sa na tento kontinent vydal cez Južnú Ameriku.“

Samozrejme, že pred cestou mal obavy. Tušil, že po ročnej prestávke bude návrat k právu oveľa ťažší. Túžba vyraziť však bola silnejšia. „Vedel som, že keď to teraz neurobím, neskôr to pôjde oveľa ťažšie,“ priznáva Tomáš, ktorý po návrate z veľkej cesty najskôr splatil dlžoby prácou v Nemecku a potom nastúpil na miesto koncipienta v Prahe.

Náročný prechod do Mali v exotickej spoločnosti.
Náročný prechod do Mali v exotickej spoločnosti. Autor: Tomáš Vilček

„Stala sa zo mňa kancelárska krysa, ale dlho som pri tom nevydržal. Nevidel som perspektívu, taká práca ma nenapĺňala. Aj zárobok bola bieda. Znovu som išiel robiť radšej čašníka do Nemecka a popri písaní knihy Tomas World Expedition – Bláznivá cesta okolo sveta – som si zarábal na ďalšie dobrodružstvo.“

Napísať knihu zo svojej cesty sa rozhodol po tom, čo jeho blogy začali mať u čitateľov úspech. „Cestujú so mnou, tešia sa na nové príspevky. Rozhodol som sa, že ich pospájam, rozšírim, pridám k nim fotky a vznikne kniha. Je to taká bodka za cestou, na ktorej som nespoznával len svet, ale aj seba samého.“

Slzotvorný plyn poruke

Známi spočiatku Tomáša nebrali vážne, no keď po štátniciach začal vo Viedni vybavovať víza a v Bratislave očkovania, pochopili, že to nie je žart. Pridali varovania, aby si dával pozor, lebo svet je nebezpečný. Môžu ho uniesť teroristi, okradnúť pouličné gangy, uštipnúť niečo smrteľne jedovaté. Najtvrdším orieškom však boli rodičia. Tomáša od cesty okolo sveta odrádzali.

„Bol to boj. Vysvetliť im, že sa nemusia o mňa báť. Boj, ktorý sa mohol skončiť len remízou. Mrzelo ma, že rodičia budú celý čas tŕpnuť, ale potom som si predstavil, ako vnukom pri nedeľnom obede vravím o svojich cestovateľských plánoch. Mal som dvadsaťštyri rokov a nevyrazil som nikam, lebo mi to zakázala mama…“

Jedna z najlepších couchsurfingových skúseností...
Jedna z najlepších couchsurfingových skúseností v Iráne. Autor: Tomáš Vilček

Čoho sa najviac bál Tomáš? „Pouličného života, toho, že si ma niekto vytypuje a okradne. Bál som sa tiež, že dostanem nejakú chorobu, veľkým strašiakom bola malária, ale okrem hnačiek som nemal žiadne problémy.“ Terorizmus mu vrásky na čele nerobil. „Pravdepodobnosť, že sa ocitnem niekde na mieste atentátu, sa rovná tomu, že teraz na mňa spadne plafón.“

Do osemnásťkilového ruksaku si zbalil stan, spací vak, karimatku, moskytiéru, minilekárničku, čelovku, notebook, zrkadlovku a mobil, okrem toho troje krátkych nohavíc, sedem tričiek, mikinu a tepláky. Pre prípad núdze nôž a slzotvorný plyn.

„Našťastie, v krajinách, ktorými som cestoval, bolo teplo. Moja najteplejšia obuv boli sandále a ponožky.“ Hoci sa Tomáš na cestu pripravoval starostlivo, podcenil obrovské vzdialenosti a presuny, na ktoré my Európania nie sme zvyknutí. Veď len naprieč Tureckom prešiel dvetisíc kilometrov.

„Vyrazil som s predsudkami, že svet je nebezpečný, lebo to negatívne sa najlepšie predáva v médiách. Obavy z neznáma sú však prehnané. Isteže, na mnohých miestach panuje chudoba, zlé životné podmienky aj nebezpečenstvo. Svet nie je až taký zlý. Ľudia, ktorých som stretával, to potvrdili snahou pomôcť a komunikovať. Sveta sa netreba báť. Treba ho ochutnať a zažiť na vlastnej koži,“ hovorí a jedným dychom chváli priateľských Kurdov či milých Iráncov.

Pohľad z bolívijského El Alta na La Paz v údolí.
Pohľad z bolívijského El Alta na La Paz v údolí. Autor: Tomáš Vilček

Ani on sa však nebezpečným situáciám nevyhol. „Keď rok cestujete po svete, stretávate rôznych ľudí, nedá sa tomu vyhnúť. Pri stopovaní z Iránu do Turkménska mi v horách zastavil motorkár. Potešil som sa, pretože v tej oblasti veľa áut nechodilo. Vysadol som zaňho a on si po chvíli vypýtal môj mobil a počas jazdy doň pozeral. Trochu som znervóznel a telefón som si vypýtal späť. Situácia sa zopakovala, tentoraz mi však už mobil nechcel vrátiť. Zastavil a poslal ma po kameň, vraj treba na motorke niečo opraviť. Šípil som, že tu niečo nehrá a odmietol som. No on vzal do ruky kameň, môj mobil si vložil do vrecka a ukázal mi, aby som odišiel. Nebolo mi všetko jedno, ale mobil bol pre mňa jediný prostriedok spojenia so svetom, nemohol som oň prísť. Začali sme do seba strkať a ja som z vrecka vytiahol slzotvorný plyn, ktorý som mal pre najhorší prípad poruke. Keď som mu ho nastriekal do očí, hodil mobil po mne. Našťastie, nerozbil sa. Nasadol na motorku a utiekol, ale bál som sa, že sa vráti a privedie po silu. Našťastie, nestalo sa tak. Táto príhoda bol iránsky paradox, lebo v celej krajine boli ľudia milí a nápomocní,“ hovorí o nepríjemnej skúsenosti.

Ani táto príhoda nezabránila Tomášovi stopovať ďalej. Počúval však svoj inštinkt. „V Austrálii som stopoval už tri hodiny. Keď mi konečne zastavilo auto, stmievalo sa. Otvoril som dvere, pozrel som na zaprášenú palubnú dosku, plno odpadkov a vodičove zvláštne oči. Vedel som, že do toho auta nemôžem nastúpiť. Možno by sa nič nestalo, ale dal som na svoj pocit.“

S „parťákom“ Emilom

Tomáš pôvodne neplánoval ísť na cestu sám. Predsa len, dvaja si pomôžu, porozprávajú sa. „Pre môj nápad sa spočiatku nadchli viacerí kamaráti, ale keď som sa cestou začal seriózne zaoberať, vzdali to. Paradoxne, dnes cestovanie len so samým sebou vnímam ako najväčšie pozitívum. Podarilo sa mi oveľa lepšie ponoriť medzi domácich a spolu s nimi autentickejšie spoznávať krajiny.“

O zážitky sa pravidelne delil v príspevkoch na svojom blogu. Práve pri ich písaní vznikol Emil, Tomášovo druhé ja.

Spoznávanie pouličného života v Afganistane, v...
Spoznávanie pouličného života v Afganistane, v tradičnom oblečení. Autor: Tomáš Vilček

„S Emilom sa v knihe rozprávame, často mi odporuje. To, čo by sa ma v niektorých situáciách opýtali rodičia či kamaráti, či samotní čitatelia, som vložil do úst Emila.“

„Koľko to stálo a kde si na to zobral?“ je častá otázka pri dobrodruhoch, ktorí sa vydajú na ročnú či ešte dlhšiu cestu. Tomáš si niečo zarobil, niečo dostal po promóciách od rodičov, aj známi mu postupne posielali na účet peniaze. Celá cesta ho stála okolo desaťtisíc eur.

„V lacnejších krajinách som mal desať eur na deň, pri dobrej hostiteľskej rodine, ktorá aj varila, som neminul nič. No v Austrálii a na Novom Zélande by mi desať eur denne nestačilo. Len voda bola drahšia. V týchto krajinách som žil na bezdomoveckej klasike – tuniakovi s paradajkou a toastovým chlebom zo supermarketu.“

Tomáš zažil v zahraničí aj finančné suchoty, keď nemal vo vrecku ani cent. V Iráne podcenil fakt, že z bankomatu sa nedajú vybrať peniaze.

„Bol som v úzkych, lebo do Iránu mi nikto nemohol peniaze ani poslať. Keď som sa pracovníka v banke pýtal prečo, dostal som odpoveď: Opýtaj sa pani Merkelovej! Nakoniec mi brat z Nemecka cez neznámu Iránku, ktorú našiel cez cestovku, poslal hotovosť. Kým však peniaze do Teheránu dorazili, zachránila ma stoeurová pôžička od jedného francúzskeho cestovateľa.“

Nad Andami sa blýska

Cestovateľ vyrazil prvého augusta z Košíc, stopom smeroval k prvej zastávke v Istanbule. Precestoval päťdesiatpäťtisíc pozemných kilometrov – pešo, stopom, autom, zmiešaným taxíkom, ktorým sa vezie viac cestujúcich, autobusom, vlakom, loďou. Nalietal dvadsaťpäťtisíc kilometrov.

Hora Huyana Potosí v Andách dala Tomášovi...
Hora Huyana Potosí v Andách dala Tomášovi riadne zabrať. Autor: Tomáš Vilček

Počas jedenástich mesiacov sa dostal na päť kontinentov a do tridsiatich krajín. Precestoval Irán, Turkménsko, Uzbekistan, Afganistan, Indiu, navštívil Thajsko, Kambodžu, Malajziu, Singapur, Austráliu, Nový Zéland, Peru, Bolíviu, Brazíliu, Paraguaj, Pobrežie Slonoviny, Mali, Mauretánia aj Maroko.

„Do prémiového klubu krajín radím Afganistan – pre silné zážitky, Nepál – najmä kvôli horám, ktoré milujem. Vďaka unikátnej prírode Bolíviu a Mali, v ktorom som našiel azda najväčšiu exotiku. Tejto skupine tesne sekunduje Irán, India, Nový Zéland a Peru.“

Komunikácia s miestnymi prebiehala väčšinou v angličtine. Ak to nešlo, na pomoc prišli ruky-nohy. „Vedel som, že na Južnú Ameriku, kde som mal byť dva mesiace, sa musím pripraviť. Kým som do nej docestoval, v autobusoch, so slovníkom v ruke, som sa učil španielsky.“

V hoteloch spal len výnimočne, využíval hlavne stan a hostiteľské rodiny cez sieť couchsurfing (Couchsurfing je komunita cestovateľov, ktorí si cez internet dohadujú stretnutia po celom svete. V rámci toho hostia, sú hostení alebo stretávajú dobrodruhov z rozličných kontinentov.).

Šliapanie do pedálov cyklorikše v uliciach...
Šliapanie do pedálov cyklorikše v uliciach Váránasí. Autor: Tomáš Vilček

Najneobvyklejšie miesto, kde zložil hlavu, bol africký slum. Na Pobreží Slonoviny, v meste Abidžan. Tomáš dostal pozvanie od Afričana, ktorý s ním komunikoval v internetovej kaviarni.

„Čo je vlastne desať zaprášených počítačov v polorozpadnutej búde. Mal dobré odporúčania a ja som chcel zažiť trochu adrenalínu a aj takýmto spôsobom spoznať krajinu,“ spomína Tomáš na skúsenosť, keď sa musel umývať v špinavej vode na dvore alebo keď mu po izbe behal potkan.

„Môžete si prečítať desiatky kníh, ale takáto skúsenosť, tie obrazy, zvuky, vône, prašné cesty a chaos na nich sa nezmazateľne zapíšu do vašej hlavy a srdca.“

Krízu mal hneď na začiatku, v Iráne. V Teheráne mu došlo, že to nie je dovolenka, ale život na cestách. „Náročné boli hlavne veľké horúčavy, najmä na severe Austrálie, kde som bol začiatkom decembra. Než som v stane zaspal, tri hodiny som sa intenzívne potil.“ Zabrať mu dala aj Afrika, v ktorej je beloch veľkou atrakciou.

„Je tam komplikovaná doprava, nedostatok možností najesť sa, žiadne hotely a hostely. Zo strachu z nákazy som pouličné vývarovne spočiatku obchádzal. Neskôr som už jedol na ulici. Samozrejme, bez príboru, rukami.“

Turkmén ako repa.
Turkmén ako repa. Autor: Tomáš Vilček

Tomáš zažil aj strach o život. Pri treku na šesťtisícovku Huyana v Bolívii ho so sprievodcom Eduardom zachytila búrka. „Blýskalo sa, všade okolo bol hrozný rachot. Búrky v Andách nie sú ako tie v Tatrách. Sledovali sme blesky pod nami. So železným čakanom v ruke sme boli jasným terčom. Keď po polhodine nastalo hrobové ticho, rýchlo sme vyliezli na vrchol. Po ceste naspäť nás zachytilo husté sneženie, aké som v živote nezažil. Našťastie, mal som požičané profesionálne oblečenie, veď hore bolo mínus dvadsať,“ aj o tom rozprával Tomáš Vilček svojim rodičom, keď sa po jedenástich mesiacoch vrátil domov. Nad tanierom bryndzových halušiek a pirohov.

Nezamestnaní cestujú

Tomáša cestovanie zmenilo. Už by nevedel žiť inak, túžba po zážitkoch je priveľká. „Neviem sa zmieriť s tým, že mám fungovať jedenásť mesiacov v roku z práce do práce. Najradšej by som robil niečo v oblasti cestovného ruchu. Vybudovať niečo vlastné, lebo výsledky potom vyzerajú inak,“ uvažuje a s kamarátmi plánuje ďalšiu, dvojmesačnú výpravu.

„Sme šiesti, každý dal výpoveď v práci. Niekto vráža peniaze do áut a oblečenia, my do cestovania. Sme spokojní. Pôjdeme na starých ladách cez celú Áziu do Kambodže a Laosu. Prejdeme Rusko, Kazachstan, Uzbekistan, Tadžikistan, Kirgizsko, cez Pamír do Číny, Pakistanu, Indie, Nepálu a Barmy. Už sa teším, ako sa ma mama opýta, keď prídem domov: A čo budeš teraz robiť?“

Po roku sa Tomáš vracia domov.
Po roku sa Tomáš vracia domov. Autor: Tomáš Vilček

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#cestovateľ #cestovanie
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk