Na Goze je všetko poruke. Prehistorické chrámy, barokové kostoly, stredoveké pevnosti i strmé útesy. A azúrové more. „Ak ho chcete vidieť, stačí vyliezť na strechu,“ povedia vám v takmer každom dome.
Napriek trpasličím rozmerom sa všetky pamätihodnosti a prírodné krásy ostrovčeka nedajú obehnúť za deň. Väčšina zahraničných turistov robí chybu, že ráno sa priplaví a večer už dvíha kotvy. Z vyše milióna cudzincov, ktorí za rok dovolenkujú na Malte, to spraví niekoľko stotisíc. Aj vďaka tomu však tých zopár desaťtisíc, čo prichádza na dlhší pobyt, nachádza na malom fliačiku zeme medzi južnými brehmi Sicílie a severozápadným výčnelkom Malty nielen atrakcie, ale i čoraz vzácnejší pokoj.
Je to Malta, aj nie je
Kým najmenšia krajina Európskej únie je veľká len asi ako Bratislava, Gozo z jej územia zaberá ani nie štvrtinu. Miestnym ľuďom to však neuberá na sebavedomí. „My nie sme Malťania, my sme Gozania,“ ohradzujú sa, keď ich cudzinec označí podľa štátnej príslušnosti.
„Je to niečo podobné, ako keď nás ešte za federácie niekto nazval Čechoslovákmi,“ vysvetľuje Adriana Oliva, Slovenka, ktorá sa pred vyše dvadsiatimi rokmi vydala na Malte a zostala tam robiť turistickú sprievodkyňu. S mužom a malou dcérkou síce žije na „veľkom“ ostrove, ale dovolenky spravidla trávi na tom menšom, kde si v lete jej rodina prenajíma vidiecky dom. Robí to tak veľa Malťanov. Iní sa na Gozo vyberú aspoň na víkend. „Je to tu zelenšie, tichšie, príjemnejšie, čistejšie. Masový turistický ruch sem stále nedorazil. Gozania sa o svoj ostrov viac starajú. Kým Malťania u seba doma žijú akoby v podnájme, čo v nich zrejme zostalo z čias, keď ich krajinu ovládali maltézski rytieri, Gozania sa o seba museli vždy sami postarať. Keď sa bránili pred cudzími nájazdníkmi, mohli sa spoľahnúť len na seba,“ dodáva.
Stredomorskí Záhoráci
Malťania a Gozania majú veľa spoločného. Používajú rovnakú reč, zdedenú po niekdajších arabských dobyvateľoch, ktorú po stáročia obohacovali svojimi výrazmi talianski, francúzski, španielski a anglickí prišelci. Pravda, dialekty a akcenty majú odlišné. A keď sa stretnú napríklad v bare nad pohárom vína, radi sa navzájom doberajú. „Malťania považujú Gozanov za jednoduchších, robia si z nich vtipy ako Bratislavčania zo Záhorákov,“ opisuje miestnu rivalitu Adriana Oliva. „Gozania sú zase hrdí na svoj sedliacky rozum, majú pocit, že rozmaznaných Malťanov kedykoľvek strčia do vrecka.“ Mentalitu Gozanov, ale aj ich povestný humor vystihuje vtip o domorodcovi, ktorého sa zahraničný turista pýta, na ktorej strane cesty sa na ostrove jazdí. „Viete, to je tak,“ odpovedá, „na kontinente sa jazdí vpravo, na Malte vľavo a u nás na Goze v tieni.“
Cez more na vidiek
Šesťkilometrovú vzdialenosť medzi prístavmi Cirkewwa a Mgarr prekoná trajekt za dvadsaťpäť minút. To, že Gozo je iné ako Malta, cestovateľ zbadá veľmi rýchlo. Hneď ako sa vyšplhá po strmom svahu na kopec, kde tróni na rozmery dediny neúmerne mohutný kostol, zistí, že domy sa končia. Je na vidieku. Na Malte, ktorá je s tisíc tristo obyvateľmi na štvorcový kilometer jednou z najhustejšie obývaných oblastí Európy, sú mestečká zrastené tak, že sa často nedá postrehnúť, kde sa končí jedno a začína druhé. Na Goze však žije iba tridsaťtisíc ľudí, dvanásťnásobne menej ako na hlavnom ostrove. A očividne sú na seba menej natlačení.
Na Goze zostal priestor aj na prírodu. Najlepšie to vidno z hlavného, či presnejšie, jediného mesta ostrova. Victoria, ako sa sedemtisícová metropola oficiálne nazýva, alebo Rabat, ako ju pôvodným arabským menom stále volajú domorodci, už vyše storočia sa vzpierajúci vzdať poctu bývalej britskej panovníčke, sa nachádza presne uprostred Goza. Z mohutnej pevnosti, Citadely, sa možno kochať pohľadmi na zvlnené zelené lúky, terasovité políčka, vinohrady, ovocné sady a olivové háje. A koldokola sa na horizonte črtá more.
Chrám vedľa chrámu
Z redšie zastavanej krajiny viac ako na Malte vyčnievajú monumentálne dôkazy zbožnosti. Veriaci na maltských ostrovoch ňou oddávna vynikajú. Viac ako tri štvrtiny obyvateľov prísne katolíckej krajiny, kde dodnes nie sú povolené interrupcie ani rozvody, pravidelne chodia na nedeľné omše. Aj v tradične bigotnom Poľsku a Taliansku je tento pomer podstatne nižší. Na Goze pritom nedeľné bohoslužby nikdy nevynecháva až 85 percent populácie. Ostrov má síce len trinásť obcí, ale až štyridsať chrámov, jeden väčší ako druhý.
Bohatou výzdobou je preslávená katedrála vo victorijskej Citadele. Najpôsobivejšie je na nej to, čo v skutočnosti nemá. Na jej dokončenie začiatkom 18. storočia chýbali peniaze, navrhovaná kupola preto zostala iba na papieri. Všetko však napravil pozvaný taliansky umelec, ktorý strop vyzdobil takými plastickými maľbami, že vyzerá ako dokonalý vnútrajšok kupoly.
Zbierky veriacich sú už dnes úspešnejšie. V posledných desaťročiach tak na Goze vyrástli obrie chrámy i veľká socha Krista Spasiteľa, ktorý podobne ako v Riu de Janeiro otvára náruč na vrchole kamenistého kopca. Južnej časti ostrova dominuje Rotunda, ktorú začiatkom sedemdesiatych rokov minulého storočia svojpomocne postavili farníci obce Xewkija. Zmestí sa do nej až štyritisíc ľudí, trojnásobok počtu obyvateľov dediny. Kupola Rotundy sa týči do výšky 75 metrov, čo je viac, ako má Katedrála svätého Pavla v Londýne, jeden z najmajestátnejších chrámov Európy.
Stavby staršie ako pyramídy
Záľubu v budovaní monumentálnych svätýň mali ľudia na maltských ostrovoch už dávno predtým, ako apoštol Pavol stroskotal pri ich brehoch a do vtedajšej rímskej provincie priniesol kresťanstvo. Megalitické chrámy zasvätené zrejme bohyni plodnosti, čo naznačuje pôdorys stavieb pripomínajúci dobre živenú ženu, i nájdené sošky neolitických venuší, stavala na Goze v blízkosti dnešnej obce Xaghra záhadná civilizácia už pred päť a pol tisícročím. Bolo to ešte predtým, ako vznikli prvé známe egyptské pyramídy i svätyňa v Stonehenge. Podobné historické skvosty sa našli aj na ostrove Malta. Gozania sa však pýšia tým, že tie ich sú staršie a väčšie a majú tak primát najstarších samostatne stojacich stavieb sveta. Najväčší megalit váži šesťdesiat ton a meria šesť krát štyri metre. Archeológovia predpokladajú, že chrámy boli pôvodne vysoké až šestnásť metrov. Nevedia si však vysvetliť, ako sa to staviteľom bez moderných technológií mohlo podariť. Podľa Adriany Oliva staré mamy na ostrove dodnes strašia svoje vnúčatá legendou o obryni, ktorá sama postavila chrámy tak, že mohutné vápencové bloky dovliekla na vlastnej hlave. „Odtiaľ pochádza aj názov chrámového komplexu Ggantija, čo znamená obria,“ hovorí.
Azúrové okno
Pri troche fantázie by sa mýtickej obryni dalo prisúdiť autorstvo aj ďalších magických miest na Goze. Napríklad gigantického skalného oblúka na západnom výbežku Dwejra, ktorý si názov Azúrové okno vyslúžil tým, že cezeň naraz vidíte oblohu i more. Z vody sa vynárajú dva osemdesiat metrov vysoké stĺpy a podopierajú vodorovný kamenný blok dlhý sto metrov. Tento zázrak však má svoje jednoznačné vedecké vysvetlenie: Vznikol z jaskyne, ktorá sa v dôsledku erózie zrútila. Táto dávna katastrofa zrodila aj ďalšie bizarné útvary. Prírodný kanál, ktorým sa dá na člne doplaviť do neďalekého slaného jazera nazývaného Vnútorné more. A Modrú dieru, raj potápačov, ktorí sa ponárajú do zvislého komína hlbokého dvadsaťpäť metrov a kým preniknú do otvoreného mora, pozorujú tie najneuveriteľnejšie odtiene modrej.
Svoj fantastický príbeh má aj jaskyňa na severnom pobreží. Je pomenovaná po nymfe Kalypso, ktorá vraj práve v nej držala zajatca svojej lásky Odysea. Samotná jaskyňa nie je práve útulná. Predsa sa však k nej do svahu oplatí vyštverať pre krásny výhľad na malebnú pláž s červenkastým pieskom v zátoke Ramla. Ak sa náhodou na ňu pozeral aj Odyseus, potom jeho návrat do Itaky z Goza si možno vysvetliť len jediným: Z nymfy Kalypso už musel byť skutočne veľmi otrávený.
