Irán očami cyklocestovateľa: Prišli sme do krajiny, kde sa píše rok 1396 (1)

Pravda.sk vám prináša exkluzívny dobrodružný seriál z ciest dvoch mladých odvážnych ľudí, Olivera a Janky, ktorí sa rozhodli spoznávať krajiny netradične – zo sedadla bicykla. Takto navštívili množstvo exotických krajín ako napríklad Nový Zéland, Japonsko, Malajziu, Thajsko, Laos či Azerbajdžan. Prostredníctvom článkov a fotiek vás vezmú so sebou na vzrušujúci okruh tajomným Iránom.

15.04.2018 07:00
debata
Čerstvo vylodení. Foto: cycle2inspire
Irán, Oliver a Janka - cycle2inspire Čerstvo vylodení.

Blíži sa deň nášho odchodu do Iránu. Lístok na trajekt zo Spojených arabských emirátov máme kúpený v pártýždennom predstihu za zvýhodnenú cenu asi 50 dolárov na osobu.

Lode plaviace sa medzi SAE a Iránom patria iránskej spoločnosti, ktorá plavbu prevádzkuje trikrát do týždňa.

Na druhej strane Perzského zálivu a po zhruba 6-hodinovej nočnej plavbe, by nás malo privítať prístavné mesto Bandar Abbas.

Sú to už viac ako dva roky, čo cestujeme po svete na bicykloch. Prešli sme už mnohé miesta, spoznali vzdialené kultúry a postretali rozličných ľudí.

Pred príchodom do novej krajiny sme vždy, aj po dvoch rokoch cestovania, plní novej energie a entuziazmu.

V tomto prípade sú to však nielen očakávania, ale aj obavy z napätej situácie v tejto politicky izolovanej krajine. Posledné dva týždne sa v médiách každý deň hovorí o protestoch a prípadnom prevrate. Je druhý január 2018 a nič nenasvedčuje tomu, že sa veci na druhej strane zálivu zmenia k lepšiemu.

Naši priatelia nemajú z toho dobrý pocit a upozorňujú nás, aby sme zvážili nasledujúcu trasu alebo prípadne počkali, kým sa situácia upokojí.

Na náhle zmeny, bohužiaľ, už čas nemáme, keďže platnosť našich iránskych víz sa pomaly blíži ku koncu. Je to „teraz alebo nikdy“, a tak s plne naloženými bicyklami vyrážame do prístavu.

Typický "dresscode" v Iráne.
Janka a Oliver
+6Vždy čerstvé ryby v Bandar Abbase. Neuveriteľne...

Po dvojhodinovej adrenalínovej ceste cez cyklistické peklo rýchlostných ciest sa s veľkým výdychom a pocitom „som rád, že som prežil“ dostávame z Dubaja do Sharje.

V rohu nákladného prístavu sa nachádza miestnosť na odbavovanie cestujúcich. Vyzerá to tak, že medzi hŕstkou iránskych cestujúcich budeme jediní cudzinci.

Colníci sa nikam neponáhľajú, a tak čakáme, až niekto otvorí okienko a začne pečiatkovať pasy.

Pozornosť jedného z nich sa však upriamuje na nás a s úsmevom na tvári k nám prichádza na krátky rozhovor. Pýta sa, či máme víza do Iránu a či tam skutočne chceme ísť.

Svoje pochybnosti utvrdzuje amatérskym videom zachyteným v predchádzajúci deň v Teheráne. Zábery nám nič nehovoria, no je na nich počuť streľbu a kričiaci dav ľudí trieliacich na všetky svetové strany.

Nevieme, čo si o tom máme myslieť. Po dvoch mesiacoch strávených na Arabskom polostrove vieme, že Irán sa tu vníma skôr negatívne. Jeho obyvatelia sa vykresľujú ako nevyspytateľní fanatici a odštiepenci od pravého islamu (väčšina z nich sú totiž šiiti, a nie sunniti).

K tomuto prispieva i fakt, že Irán vojensky podporuje jemenských rebelov, čo len vyhrocuje napätie so Saudskou Arábiou.

Stále silný vplyv arabského sveta, burka sa... Foto: cycle2inspire
Irán očami cyklocestovateľa, cycle2inspire Stále silný vplyv arabského sveta, burka sa normálne v Iráne nenosí.

So zmiešanými pocitmi, a aj napriek všetkým výstrahám, sa rozhodneme byť optimistickí. Spomíname na postrehy iných cestovateľov, ktorých Irán veľmi milo prekvapil.

Niektorí dokonca túto krajinu radia na prvé miesto svojho rebríčka, takže to predsa len nemôže byť až také zlé.

Po pasovej kontrole nás zamestnanec colnice eskortuje priemyselnou zónou prístavu do jej vzdialenejšej časti, kde je už pristavený trajekt. Na nočnej hladine sa toto ošumelé a prestarnuté plavidlo vo svetle reflektorov na prvý pohľad javí ako nelegálny tranzit pre pašerákov.

Po „odparkovaní“ bicyklov v prázdnom priestore určenom pre autá sa presúvame na prvé poschodie vyhradené pre pasažierov. Tu nás víta posádka troch námorníkov a pýta si lístok.

Vedúci prerozdeľuje cestujúcich a určuje každému, kde sa má usadiť. Z celkového počtu 300 miest je obsadených na lodi len okolo 40. Na ľavej strane sedia výhradne muži a na pravej ženy. Nás ako cudzincov dáva spolu do ženskej časti.

Na podobné scenáre sme si v arabských štátoch už viac-menej zvykli. Boli tu supermarkety výhradne pre ženy, v autobusoch predelené časti vozidla, či vozne v metre určené pre nežné pohlavie, kde muži prístup nemajú.

V moslimských krajinách je rozdelenie spoločnosti na mužskú a ženskú veľmi výrazné. V Emirátoch či v Ománe sa však mnohé veci postupne menia alebo z našej perspektívy takpovediac uvoľňujú.

Dnes je normálne vidieť cudzincov v šortkách, cudzinky zasa v sukni alebo v krátkom tričku. Donedávna sa podobné oblečenie na verejnosti netolerovalo, no posúvanie hraníc v tejto oblasti sa javí ako nezastaviteľný tren­d.

Smerujme však do krajiny, kde nás čaká úplne odlišný svet. Tento má svoju premiéru hneď na trajekte. Všetky ženy sú zahalené v čiernych plášťoch nazývaných čádor. Janka už musí mať na hlave šatku alebo takzvaný hidžáb – zahalený krk, ruky, nohy a odev zakrývajúci zadok.

V Iráne platia tie isté pravidlá nielen pre domácich, ale i cudzincov. Ako sa jej takto poobliekanej bude bicyklovať, uvidíme neskôr.

Po približne desiatich hodinách plavby a prerušovaného spánku na štyroch rozheganých sedadlách nám personál chystá raňajky v podobe nekvasených chlebov, čaju, masla, medu a iránskeho syra. Všetko je tu iné (chutné) a povedali by sme naozaj „bio“.

O necelú hodinu by sme mali doraziť do našej prvej iránskej destinácie – prímorského mesta Bandar Abbas.

Pokojná, no pomalá plavba znamená štvorhodinový sklz v porovnaní s harmonogramom. Nechceme ani pomyslieť, ako by to asi vyzeralo, keby bolo more rozbúrené.

Dívajúc sa na flegmatizmus našich spolupasažierov usudzujeme, že čas je zrejme v týchto končinách zanedbateľná veličina.

To, že sme práve začali „náš“ nový rok, tu neznamená veru nič. Čo by sme my pokladali za jedinečné obdobie, predstavuje pre Iráncov obyčajný deň. Oni tu majú vlastný letopočet, či mesiace. V ich svete sa píše rok 1396.

My sa vyloďujeme v Bandar Abbase a najbližšie dva mesiace nás čaká cyklistické dobrodružstvo po stopách Perzskej ríše. Tlačiac naše naložené bicykle do budovy prístavu vieme, že si zacestujeme v čase.

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #Irán #Irán očami cyklocestovateľa