Do Zlej diery sme sa dostali úplnou náhodou. V skutočnosti sme prišli nájsť a skontrolovať „lačnovskú gravitačnú anomáliu“, kde sa lopta po asfaltke gúľa smerom nahor. Bolo o tom nakrútených viacero televíznych reportáží, a dnes, po rôznych meraniach, je jasné, že ide o optický klam. Aj tak nás to zaujímalo.
Nuž, a presne vedľa cesty s anomáliou, vedúcej do obce Lačnov, sa nachádza smerovka: Jaskyňa Zlá diera – 17 minút. No nechoďte sa tam pozrieť, keď čítate ten názov!
Zablúdiť sa nedá. Prejdete pasienkom, na ktorom si treba dávať dosť veľký pozor na to, aby ste nešliapli do nejakého „šťastíčka“. Inak sa za vami bude smrad ťahať ešte dlhé minúty.
Pri vstupe do lesa ďalšia tabuľa s preškrtnutými piktogramami, čo je tu zakázané robiť. Zákaz fajčiť, zakladať oheň, trhať kvetiny, voziť sa na motorke, zahadzovať odpadky a jazdiť na koni. Na lesnom chodníčku sa nedá zablúdiť. Čoskoro sme na mieste. Ako na koni.
V Zlej diere len dobré zážitky
Uprostred lesa sa vynorí malý domček, ohnisko, ihrisko pre deti. A objaviteľ jaskyne Rudolf Košč, otec známej speváčky Katky Koščovej, nám už podáva erárne bavlnené mikiny, čo tu visia na klincoch, a prilby s čelovkami ako hotovú vec: „Jasné, že idete pod zem. Iste, že sa trošku zašpiníte. Bude to adrenalín, ale všetko zvládnete. S prilbami na hlavách sa ľahko odbíjajú kvaple visiace zhora, dávajte na ne pozor. Nie na hlavy, na kvaple! Nebojte sa, najbližší cintorín je 500 metrov odtiaľto v Lačnove. Tuto sprievodkyňa Miška pôjde s vami nadol. Tak zbohom, možno sa ešte uvidíme.“
Foto: Dávid Popovič
Najlepšie sú nepripravené akcie. Sprievodkyňa Miška Pancuráková je jedna z mála slovenských jaskyniarok. „Názov jaskyne nevyjadruje to, čo zažijete. Dúfam, že budete mať len dobré zážitky,“ ukazuje pred vstupom na otvor v skale, ktorý nevyzerá práve dôveryhodne.
„Nás žien, čo sa venujeme jaskyniarstvu, je na Slovensku asi štyridsať. Nie je to veľa, pretože žena a blato nejdú veľmi dohromady. Okrem toho musí byť jaskyniar fyzicky zdatný, nemať klaustrofóbiu a vmestiť sa aj do úzkych priestorov. Takže nesmie byť bruškatý, ako je už momentálne objaviteľ tejto jaskyne pán Rudolf Košč. Ten je tu už 35 rokov. On je paranormálny jav,“ smeje sa Miška.
Predstaviteľ „paranormálneho jaskyniara“ a otec dvoch úspešných dcér, okrem Katky Koščovej aj herečky Veroniky Husovskej, ostáva zatiaľ v chatke nad jaskyňou. Ťažko povedať, či je častejšie v tejto chatke, alebo doma. V každom prípade, od apríla je tu niekto stále. Sezóna sa začala.
Akej farby sú vajíčka netopiera?
Názov Zlá diera vznikol z toho, že v minulosti išlo len o dieru v zemi, v ktorej sa občas „stratili“ menšie zvieratá. Keď pastieri dovnútra hodili kameň, počuli, že padá do väčšieho, dutého priestoru.
Časom sem začali neveľkým otvorom liezť najväčší objavitelia, miestne lačnovské a lipovské ratolesti, pre ktoré to bolo adrenalínové dobrodružstvo. Bohužiaľ, svojho času poodlamovali obrovské množstvo kvapľovej výzdoby. A našlo sa tu aj veľa kostí. Údajne výlučne zvieracích. Turistov vraj hádžu inde.
V podzemí je stabilných sedem stupňov Celzia, bez ohľadu na to, ako je vonku. Zliezame po prudkých kamenných schodoch nadol, miestami sa treba pridŕžať reťaze, ak zostup nechcete výrazne urýchliť po vlhkom teréne s ešte vlhkejším a hnedým zadkom. Hnedým od blata.
Vstup nových kamikadze návštevníkov zvyknutých sedieť v kancelárii za počítačom kontroluje zo skaly salamandra škvrnitá. Krásna čierna jašterička so žltými fľakmi. Prísne chránená. Mimochodom, zo žliaz za očami vylučuje jed, salamandrín. Ak by sa však dostal do očí, mohol by spôsobiť zápal. A možno aj zákal. V každom prípade – človek je ten, kto je pre ňu najväčším nepriateľom, nie naopak.
Zažíname si čelovky. Jaskyňa Zlá diera nie je osvetlená. Už po prvých metroch spí prvý netopier, zákonom chránený podkovár malý. Hybernačné obdobie sa mu však už skončilo a večer nepochybne vyletí za nejakou potravou v podobe hmyzu.
Foto: Dávid Popovič
„Netopieriky sú plaché tvory a krv ľuďom cicajú len zriedka,“ testuje jaskyniarka inteligenciu sedemročného chlapca z Bratislavy. „Tak čo, Maxík, akej farby znášajú netopiere vajíčka?“ Druháčik na základnej škole sa hlboko zamyslí. Toto na prírodopise ešte nebrali. A keď sa dozvie, že prakticky všetky cicavce sú živorodé, múdro sa opýta, čo je to cicavec. Aj on je cicavec ako ten netopier? Vážne? Mama ho svojho času dojčila takmer dva roky, ale zdá sa, nepomohlo to…
Centimeter rastie 250 rokov
Na iné jaskyne deti obyčajne rýchlo zabudnú. Podobajú sa jedna na druhú. Všade veľa návštevníkov, umelé osvetlenie, schody so zábradliami a relatívne nudný, odcrecitovaný výklad. Málo osobného kontaktu so sprievodcom. Kým poslední v rade dobehnú tých prvých, obyčajne už počujú len záver toho, čo sa povedalo.
V Zlej diere je to iné. Skupinka má maximálne 15–20 ľudí a nie sú ako ovečky idúce za sprievodcom, ktorý zapína a vypína svetlá. „Priemerne mám denne dva až dvanásť vstupov,“ hovorí Miška Pancuráková.
„Dýchajte pekne nosom, je to dobrá speleoterapia. Na Slovensku máme 7 500 jaskýň, Zlá diera patrí k tým starším, má odhadom štyri milióny rokov. V čom je iná? Je to dolomitová jaskyňa, takže je tmavšia ako napríklad Jaskyňa Driny, Belianska či Demänovské jaskyne. Nemá ani takú bohatú kvapľovú výzdobu, takže netreba očakávať stovky veľkých kvapľov. V srdci jaskyne, ktoré však návštevníci na bežnej, základnej 40–minútovej trase neuvidia, sú prekrásne kvaple. Je možné zvoliť si aj náročnejšiu, speleologickú trasu pre štvor–, päťčlennú skupinku, na ňu je však vhodné objednať sa telefonicky vopred.“
Foto: Dávid Popovič
Zatiaľ čo v Demänovských jaskyniach rastie centimeter kvapľa 8–12 rokov, v Zlej diere je to 250 rokov. Vode trvá dlho, kým cez dolomit pretečie, pričom sa v nej pomaličky rozpúšťa hornina. My vidíme len kvapkajúcu vodu, ale tu je každá taká kvapka vzácna. Z nej sa usadí onen materiál a vzniká kvapeľ.
Kvapeľ rastúci zhora nadol (čiže visiaci zo stropu) je stalagtit, zväčšujúci sa zdola nahor je stalagmit, a keď sa spoja, vzniká stalagnát – spájajúci strop a dno jaskyne.
Zopár odlomených kvapľov je tu aj vystavených a turisti si ich môžu „podržať“. Najmä jeden tmavý obyčajne s veľkým úspechom koluje v rukách veselých žien a smutných mužov. Môže mať tak 300–tisíc rokov. Úžasný pocit, že tak dlho rástol! „Maxík, koľko kvapiek muselo nakvapkať, aby vznikol tento kvapeľ?“ skúša zas Miška malého prírodopisca. Tentoraz vie odpoveď! Vraj určite aspoň sto!
Prielez cez pôrodné cesty
Tentoraz visí zo stropu netopier veľký. Pýtame sa jaskyniarky Mišky, či nevie, ako a prečo vznikla bájka, že netopiere sa ženám zamotávajú do vlasov. Tým si nie je istá, jedine, že by mu naozaj zlyhal sonar.
Aj tu sa však občas pýtajú detí, či vedia, ako zachrániť netopiera, ktorý nechtiac pristane niekomu v kučeravej, hustej hrive. Ostriháme mu vlasy! V Zlej diere vraj žije okolo 250 netopierov. Nedozvieme sa však, kto a ako to spočítal.
Foto: Dávid Popovič
A teraz prichádza na rad miesto, kde deti majú zimomriavky. Na zemi sú rozložené kosti! Lebka s veľkými zubami však nepatrí tigrovi šabľozubému, ako by si niektorí chlapci mohli tipnúť, ale medveďovi. Dokonca sa z nej dá vytiahnuť dlhý očný zub. Keby to tak ľahko išlo u stomatológa!
Neskôr prichádzame k miestu, z ktorého naskakujú zimomriavky dospelým. Tu sa totiž človek môže znova narodiť. Keď prelezie cez dlhý tunel, ktorý pripomína pôrodné cesty. Vchádzate doň po kolenách a po bruchu, a na konci sa dá z neho vyliezť len tak, že sa otočíte na chrbát tvárou k stropu a v závere vystrčíte najprv jednu ruku, potom zvyšok tela.
Bruškatí a ramenatí chlapi a ženy s väčšími prednosťami môžu mať problém. Vraj sa tam ešte nikto nezasekol, lebo sa dá vždy vrátiť. Cisársky rez (tu by to muselo byť s pomocou dynamitu) zatiaľ nebol potrebný.
Dobrá správa je tá, že „pôrod“ je dobrovoľný a existuje aj pohodlnejšia cesta, na konci ktorej rodiacich sa dobrovoľníkov počkáte. Podľa vzdychov viete, že sa blíži ďalší a čoskoro sa z otvoru vynorí ďalšia hlava a ruka.
Najmladší návštevník mal šesť týždňov
Dohromady je u nás 18 sprístupnených jaskýň. Jaskyňu Zlá diera sprístupnili v roku 1999. Je to jedna zo štyroch privátnych jaskýň na Slovensku. Peniaze zo vstupného sa tu však investujú do odkrývania ďalších priestorov, na jej údržbu a na prieskum, kam až vedú jej chodby.
Najmladší návštevník mal šesť týždňov, mimochodom, bol to vnuk Rudolfa Košča. Najstarší mal vyše osemdesiat.
Paradoxne, do jaskyne ešte v minulosti zavítali častejšie zahraniční ako domáci návštevníci. Boli medzi nimi turisti z Kolumbie, Čile, Južnej Afriky či z Nového Zélandu. Je smutné, ak našinec skôr navštívi jaskyňu niekde v Thajsku ako na rodnej hrude. Najmä ak tu má šancu opätovne sa narodiť. A niektorým „znovuzrodeným“ možno pán Košč zahrá aj na gitare.