Niekdajšia brána do USA – Ellis Island. Radosť aj koniec nádejí

, 18.06.2018 07:00
Ellis Island, USA, Amerika, New York
Ellis Island Autor:

Aj keď je to len malý ostrovček, poznačil život miliónov ľudí. Práve tu totiž s napätím čakali, či ich vpustia do "zasľúbenej krajiny".

Vyše 60 rokov slúžil Ellis Island ako jedna zo vstupných brán do USA. Za ten čas ním prešlo viac ako 12 miliónov imigrantov.

Odhaduje sa, že vyše sto miliónov Američanov má dnes v rodine predka, ktorý do Spojených štátov vkročil práve cez Ellis Island.

Pre sedemnásťročnú Annie Mooreovú to bol veľký deň. Chudobné írske dievča, ktoré sa za „veľkú mláku“ vydalo s dvoma mladšími bratmi, malo za sebou vyčerpávajúcu dvanásťdňovú plavbu a čakalo, kedy sa po dvoch rokoch konečne zvíta s rodičmi.

Zrazu ju obklopili vládni úradníci a novinári. Odovzdali jej pozdrav a desaťdolárovú zlatú mincu, čo bola pre ňu ohromná suma – veď to bol týždenný plat robotníka!

Dôvod? Bolo 1. januára 1892 a Annie sa stala prvou imigrantkou, ktorá vstúpila do USA cez novootvorený úrad na Ellis Islande.

Spolu s ňou v ten deň prišlo ďalších 700 prisťahovalcov z troch zaoceánskych lodí a do konca roka sa ich nazbieralo takmer 450-tisíc. A to bol iba začiatok.

Na ostrove bolo stále rušno. Rekordnú návštevnosť zaznamenali 17. apríla 1907, keď vybavili až 11 747 ľudí. Do konca roka padol ďalší rekord – 1 004 756 príchodov za rok.

Za lepším životom

Pre prisťahovalcov slúžil pôvodne úrad Castle Garden, ktorý v roku 1855 otvorili na dolnom Manhattane. Slovenskí emigranti ho skomolene prezývali „Kasigarda“.

Jeho kapacita však nestačila, a tak ho vláda presťahovala na Ellis Island pri ústí rieky Hudson, medzi New Yorkom a New Jersey.

S výnimkou krátkej rekonštrukcie, ktorú si vyžiadal požiar, tu imigračný úrad sídlili až do roku 1954.

Najviac imigrantov sem smerovalo v rokoch 1905 až 1914 – priemerne zhruba milión ročne a niekedy až 5 000 denne.

Potom však ich počty začali klesať. Najprv v dôsledku prvej svetovej vojny. Zatiaľ čo ešte v roku 1915 na Ellis Island prišlo vyše 178-tisíc ľudí, v roku 1918 ich bolo už len necelých 29-tisíc.

Ďalšie zníženie nastalo po sprísnení amerického imigračného zákona v roku 1924, ktoré vlastne ukončilo masové prisťahovalectvo. Do zatvorenia úradu tadiaľ prešlo už len 2,3 milióna imigrantov.

Tento vývoj potvrdzujú i údaje zo Slovenska. Ako v knihe Dejiny Slovákov v Amerike uvádza Konštantín Čulen, v roku 1907 sa spod Tatier vysťahovalo vyše 42-tisíc ľudí a ešte v roku 1914 takmer 26-tisíc, no v rokoch 1926 a 1927 ich počet klesol na zhruba 2 400.

Samozrejme, ide o celkové čísla, ale predpokladá sa, že väčšina putovala do Spojených štátov, kde videli najväčšiu možnosť uplatnenia.

Pôvod imigrantov sa v rôznych obdobiach líšil. Väčšinu z nich vyhnali ťažké podmienky doma – bieda, sucho, hlad, vojna, nesloboda či náboženské prenasledovanie.

Spočiatku tvorili väčšinu ľudia zo severnej a západnej Európy: Nemci, Francúzi, Švajčiari, Belgičania, Holanďania, Briti, Íri či Škandinávci.

Postupne však začali prevažovať prisťahovalci z východu a juhu starého kontinentu: Poliaci, Maďari, Česi, Slováci, Srbi a Gréci, ale aj Sýrčania, Turci či Arméni.

Veľkou skupinou boli tiež Židia, ktorí utekali najmä pred útlakom v cárskom Rusku. Len v roku 1910 ich na Ellis Island dorazilo asi 484-tisíc.

Americký sen aj nočná mora

Ako vlastne vyzerala cesta imigranta? Slováci do Ameriky smerovali zväčša cez Nemecko. „Šifkartu“, ako volali lístok na parník, si kupovali hlavne v Brémach alebo v Hamburgu, neskôr už aj v Antverpách, Rotterdame či v talianskom Janove.

Nasledovala úmorná plavba v najlacnejšej triede – hlboko v podpalubí či na prove lode, kde muži, ženy a deti bývali spoločne. Spalo sa na pričniach so slamou, strava bola skromná.

„Obľúbeným jedlom boli sušené slivky, ktoré sa pokladali za najbezpečnejší liek proti morskej chorobe,“ spomína Čulen. V zapáchajúcich a tesných priestoroch museli cestujúci vydržať 15 až 60 dní, kým sa im konečne naskytol pohľad na Sochu slobody.

Dostať sa do cieľa však ešte neznamenalo víťazstvo. Americký sen nebol pre každého. Spojené štáty síce potrebovali nové pracovné sily, no chceli si vyberať. Zákaz vstupu platil pre kriminálnikov, ženy ľahkých mravov, anarchistov, ale aj osoby s telesným či duševným postihnutím.

Pred koncom prvej svetovej vojny sa zaviedol i test gramotnosti. Ak bol imigrant starší ako 16 rokov a nedokázal v rodnom jazyku prečítať 30 – 40 slov, na vstup do USA mohol zabudnúť.

Ako sa dostať na Ellis Island

  • múzeum prisťahovalectva na Ellis Islande (Ellis Island Immigration Museum) je dnes súčasťou národnej pamiatky Statue of Liberty National Monument
  • na Ellis Island aj na Liberty Island, kde stojí Socha slobody, premáva trajekt z newyorského Battery Parku na Manhattane
  • plavba na oba ostrovy spolu so vstupným do múzea na Ellis Islande stojí 25,50 USD pre dospelých a 16 USD pre deti

Len čo imigranti pristáli na Manhattane, trajektom ich dopravili na Ellis Island. Tam odovzdali batožinu a po schodoch pokračovali k registračnej miestnosti, čo bolo súčasťou inšpekcie. Na schodisku stáli zdravotníci, ktorí sledovali, či výstup niekomu nerobí problémy.

Prichádzajúcich podrobili bleskovej kontrole, vytypovaným „podozrivým“ sa venovali dlhšie. Ak u nich zistili nejaký problém, na odev im kriedou namaľovali dohodnutý znak.

Písmeno B napríklad znamenalo ťažkosti s chrbticou, C zápal očných spojiviek, G zväčšenú štítnu žľazu, K pruh, S senilitu a X mentálnu poruchu.

Také vyšetrenie nebolo najpríjemnejšie. To, či prisťahovalci nemajú trachóm – infekčné ochorenie očí spôsobujúce slepotu, sa napríklad zisťovalo pomocou háčika, ktorým zdravotníci nadvihovali očné viečka. Mnohým prekážalo i to, že sa pred lekármi museli obnažiť.

„Vyzliekli sme sa do pol pása a oni nám prechádzali cez vlasy, pozerali nám do uší, do nosa a do úst,“ priblížila Mary Dunnová, ktorá do USA prišla v roku 1923 ako osemnásťročná.

Hrôzu z toho mali najmä mladé ženy a dievčatá zo silne veriacich rodín. Hanbili sa, že sa takto musia odhaliť pred cudzími mužmi – často po prvý raz v živote.

Niektorí chorí skončili v nemocnici, kde ich vyše 3 000 i zomrelo, alebo im vstup do USA zamietli. Niekedy sa takto roztrhli aj rodiny – jeden z rodičov sa napríklad – sám alebo s chorým dieťaťom – musel vrátiť, druhý zostal v Amerike, aby niečo zarobil.

Dve percentá neprešli

Ďalšie sito sa robilo v registračnej miestnosti. Prisťahovalci tu s pomocou tlmočníkov museli odpovedať na 29 otázok, týkajúcich sa nielen povolania, ale aj toho, koľko majú peňazí. Pre vstup do USA bolo potrebných 18 až 25 dolárov, čo zodpovedá asi 600 dolárom v súčasnosti.

Zisťovalo sa aj to, či neboli vo väzení alebo v chudobinci, neliečili sa z duševnej choroby, neboli odkázaní na dobročinnú pomoc, nežili v polygamii, prípadne či ich už predtým nedeportovali.

Ako neskôr tvrdil Fiorello La Guardia, ktorý na Ellis Islande začiatkom 20. storočia pracoval ako tlmočník a neskôr sa stal starostom New Yorku, nie vždy býval tento proces spravodlivý.

Mnoho ľudí vraj označili za psychicky chorých len pre nedbanlivosť lekárov alebo preto, lebo nerozumeli položeným otázkam. Kto mal šťastie, zdržal sa tu len dve až päť hodín a mohol odísť do New Yorku. Aj tak to však bolo stresujúce.

„Niektorí tam boli zatvorení aj niekoľko týždňov. Toho, kto nevyhovoval podmienkam, loď tej istej spoločnosti musela odviezť späť. Boli to strašné chvíle, keď vysťahovalec, ktorý doma predal všetko, aby sa dostal do zasľúbenej krajiny, razom bol postavený pred strašnú skutočnosť, že sa ďalej nedostane,“ opísal pomery Čulen.

Asi 80 percent z príchodzích prešlo kontrolou na Ellis Islande rýchlo, ostatní tam pobudli dlhšie. Zhruba dve percentá sa sna o USA museli vzdať a vyraziť na smutnú cestu domov.

Dnes je už na ostrove iba múzeum, ktoré ročne navštívi viac ako 50-tisíc ľudí. A niektorí pamätníci vyhlasujú, že také kontroly, ako na Ellis Islande by sa mali robiť i dnes.

„Nezaobchádzali s nami príliš dobre… Boli veľmi prísni, ale museli byť. Želala by som si, aby dnes boli takí prísni ako vtedy. Pre Spojené štáty by to bolo oveľa lepšie,“ citovala 95-ročnú Sarah McQuinnovú Angela McCarthyová, ktorá napísala knihu o írskej a škótskej migrácii.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#USA #New York #migranti #Amerika
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk