Čo znamená „vedúci vetrania“? Zaujímavé pracovné zaradenie, však? Činná baňa je na rozdiel od jaskýň vetraná umelo.
„Najväčší ventilátor pre baňu Cigeľ má priemer obežného kolesa 2 240 mm, predstavte si dvaaštvrťmetrové koleso, ventilátor osadený vo veľkej budove, ktorý ide 24 hodín denne 365 dní do roka. Náklady na jeho prevádzku boli obrovské,“ vysvetľuje Michal Oršula, ktorý za tri desaťročia práce v Cigli prešiel mnohými profesiami a ako dôchodca skončil pri sprievodcovaní banským skanzenom ako riaditeľ Združenia na záchranu baníckeho dedičstva Hornej Nitry.
„Mojou úlohou ako vedúceho vetrania bolo starať sa práve o prísun ovzdušia do banských priestorov, aby tam bola vhodná mikroklíma, najmä dostatok kyslíka na dýchanie. Činná baňa, to je hluk, prach, neustály prievan, teplo zo strojových motorov. My síce ponúkame návštevníkom možnosť zažiť skutočnú baňu, nič vyumelkované, v banskom skanzene sa však dýcha dobre. Je tam veľmi vysoká vlhkosť, takmer 100 %.“
Šatňa? Kovové vešiaky a háky na reťaziach
Dovnútra bane Cigeľ sa ide vláčikom úzkou chodbou. Žltým vláčikom s maličkými vagónmi, akými sa do bane vozia aj baníci. Minulý čas je namieste, pretože baňa Cigeľ „odišla“ po 55 rokoch do dôchodku. 55 rokov je zhodou okolností vek, v akom v minulosti odchádzali do dôchodku aj baníci.
Foto: Dávid Popovič
Poslednú tonu hnedého uhlia tu vyťažili nie tak dávno: 27. októbra 2017. Baňa je v činnosti, ale ťažba už neprebieha.
Raziť sa tu začalo v päťdesiatom ôsmom, prvé uhlie sa vyťažilo v šesťdesiatom druhom. Boli časy, keď pod zem v jednej zmene fáralo aj tisíc chlapov. Ešte pred nástupom „nafasujeme“ plátennú tašku v armádnej zelenej farbe, v ktorej je sebazáchranný prístroj určený na dýchanie. Nevie produkovať kyslík, jeho úlohou je však premieňať jedovaný oxid uhoľnatý na oxid uhličitý.
Michal Oršula nás ubezpečuje, že pravdepodobnosť, že by sme ho mohli potrebovať, sa ráta na promile. Dlhou chodbou prechádzame do veľkej, „čistej“, šatne, kde zo stropu visia na reťaziach stovky opustených kovových vešiakov a hákov na topánky. Tu sa baník vyzliekol, na nohy si obul šľapky a nahý prešiel do „špinavej časti“, kde sa obliekol do tzv. fáračiek.
Priestor na intimitu? Všetci boli nahí, všetci si boli rovní! Baníci nemávali skrinky, tie by tu iba zavadzali, veď sa tu naraz prezliekali stovky ľudí. Veci dali na vešiak, topánky zavesili na dva háčiky a vytiahli to všetko nahor k stropu. Doslova sa dá povedať, že to všetko mali „na háku“! Reťaz pri stene uzamkli visiacim zámkom. Možnosť kradnúť tak bola minimálna, veď kto by hore dočiahol? Nie zlý nápad pre naše akvaparky! Dosť to šetrí priestor!
Sťažujte sa na lampárni – len vo fáracej dobe!
My sa v šatni nevyzliekame, naopak, obliekame sa do modrých plášťov, na hlavu helmu a do ruky dostávame svietidlo. Náš sprievodca osobne kontroluje ich funkčnosť. So sebazáchrannými prístrojmi v taškách sme už ovešaní ako skutoční baníci.
Foto: Dávid Popovič
V banskom skanzene bude stabilných 16 stupňov Celzia a krátke sukničky ani lodičky Michal Oršula neodporúča, pretože pod zemou návštevníci obyčajne strávia štandardne dve hodiny a budú chodiť po vlhkom, miestami nerovnom povrchu.
Odskočiť si na záchod je vhodné ešte na povrchu, čoskoro sa totiž dozvieme, že banské toalety neboli nijakým intímnym luxusom! Problém môžu mať aj fajčiari, pretože v bani je zakázané fajčiť. A takisto je viac ako vhodné ísť nadol triezvy. Jednoducho, platia pravidlá ako pre baníkov!
Mimochodom, svietidlá sa „fasovali“ v lampárni, tam sa nachádzajú stojany na ich nabíjanie. Pri dverách lampárne je zvonček „Zvoň jedenkrát“. A upozornenie, že mimo fáracej doby je vstup do lampárne zakázaný. Mimo vyhradených termínov ani lampy, ani sťažnosti, priatelia!
80 aj 300 metrov pod povrchom
Nastupujeme do vláčika, ktorý nás rýchlosťou 10 km/hod. zavezie do útrob zeme. Do jedného vagóna sa vmestí 12 ľudí. Povezie nás rušňovodič Pavol Kováčik, ktorý normálne prišiel do šichty a pracuje tu tiež takmer tridsať rokov. Lokomotíva je dieselová, s naftovým motorom, benzínové sa v bani používať nesmú.
Banský skanzen fungujúci od roku 2003 sa nachádza približne 80 metrov pod povrchom, čo nie je veľa. Počas cesty vlakom však v istom mieste budeme až 300 metrov pod povrchom zeme, pretože nad nami bude vrch, reliéf krajiny „tam hore“ sa totiž mení.
„Ako často chodím teraz pod zem? Takmer denne, niekedy aj dva razy,“ odpovedá Michal Oršula na otázky, keď nasadáme do vagónov. Pôjdeme potme približne 2 200 metrov asi 17–18 minút. Baníci do bane na svoje ťažobné úseky chodievali podstatne dlhšie, štyri aj sedem kilometrov, svietili si lampami a čas vo vlaku si krátili napríklad hraním kariet.
„Včera som mal v prvej várke návštevníkov 22 a v druhej až 42 ľudí. Problémy obyčajne nebývajú, občas sa stane, že pred vstupom do bane sa niekto zarazí. Naposledy som tu mal takého sebavedomého vysokého pána, ktorý sa spočiatku správal veľmi suverénne. Po dvadsiatich metroch jazdy vlakom do bane odrazu zneistel a opýtal sa, či sa ešte dá vrátiť. Dostal čas na rozmyslenie, pretože neskôr by kvôli nemu musela vyjsť na povrch celá skupina. Napokon sa rozhodol pod zem ísť, ale videl som na ňom, že to preňho boli nervy.“ Možno si krátko predtým pozrel film Denné svetlo so Sylvestrom Stallonom, ktorý zachraňuje skupinu ľudí uväznených v tuneli pod riekou…
Po sto metroch jazdy v tuneli zastavujeme a náš zhovorčivý sprievodca ide ručne prehodiť výhybky. „Teraz máte poslednú šancu cúvnuť,“ upozorňuje klaustrofobikov. Počuť len kovové škrípavé zvuky a kvapkanie vody. Ideme ďalej! Denné svetlo nechávame na povrchu.
Vodu mať radšej pod nohami ako nad hlavou
Po jazde vláčikom sa do banského skanzenu ešte kráča pešo asi 300 metrov popri odvodňovacom kanáli jednou z najmenších chodieb v Hornonitrianskych baniach. Tí vyšší musia mať hlavu mierne nabok, aj tak sa občas stane, že prilba na hlave ťukne do segmentu.
Preskakujeme malé kaluže. Pre baníka je dôležité, aby mal vodu pod nohami, nie nad hlavou. Preto sa priestory bane odvodňujú, aby sa voda nezhromažďovala v nadloží, lebo jej tlak by mohol pretrhnúť strop banského diela, najmä na tzv. stenových poruboch. Preto sa vždy vŕtajú odvodňovacie vrty.
V banskom skanzene možno vidieť napríklad predchodcu dnešného vagóna na dopravu osôb. Baníci mu kedysi hovorili „hrkotáč“. Robil obrovský hluk a vo vagónoch bol prievan. Jedným z vagónov bol aj sanitný voz, v ktorom je umiestnené ležadlo. Baňa ako taká mala štyroch vlastných lekárov, zubára, zamestnanci chodili na rekondičné pobyty.
Foto: Dávid Popovič
„Predstavte si, že baníci sa vracali z práce z úseku vzdialeného 7 km a spotení strávili 45 minút v takomto vagóne. Nebola to sranda,“ vysvetľuje Michal Oršula. „Ťažká banícka práca nespočíva ani tak vo fyzickej robote, dnes baníkom už významne pomáhajú stroje. Je to však najmä o prostredí, hodiny trávite v prievane, v prachu, hluku, nevidíte denné svetlo.“
Oršula robil svojho času aj banského záchranára. Práca záchranára však spočíva predovšetkým v hasení prípadných požiarov, ktoré vznikajú samovznietením uhlia. Pod zemou fungovala dvojitá nezávislá známková kontrola. Baník mal vždy dve kovové známky – jednu štvorcovú a druhú okrúhlu.
Prvú odovzdal ešte pred vstupom pod zem pracovníkovi známkovne, ktorý všetky známky spočítal a zavolal dispečerovi v stálej službe, koľko ľudí sfáralo na konkrétny úsek.
Druhú známku baník odovzdával v samotnej bani. Toto dvojité istenie bolo ešte dôležitejšie pri vyfáraní.
„Ak niekto v lampárni neodovzdal lampu či sebazáchranný prístroj, chýbal! Do hodiny ho bolo treba dohľadať. Niekedy sa stalo, že baník ostal na nadčasy a táto informácia sa nedostala do lampárne. Overovalo sa to telefonátmi pod zem. Keby sa však do hodiny nezistilo, kde ten človek je, banské záchranné zbory by sfárali nadol a začali by ho hľadať,“ vysvetľuje sprievodca.
Aj teraz pod zemou Oršula vytočí číslo dispečingu na archaicky vyzerajúcom červenom telefóne pripevnenom na stene. „Dúfam, že tie roky staré drôty ešte budú fungovať,“ straší návštevníkov. „Zdarboh, hlásim, že pod zem do skanzenu sfáralo osem ľudí a ja!“ Mobilný signál tu, samozrejme, nie je.
Na denné svetlo ako nový človek
Sú aj v banskom skanzene potkany? spýta sa ktosi. Nuž, voľačo im tu chýba! Čo asi? Jedlo! Keď sem prestali chodiť baníci a v oddychovej miestnosti jedávať, odcupitali odtiaľto aj potkany, nemajú tu čo žrať, nijaké zvyšky. Drzé však boli neuveriteľne, niekedy nepomohlo ani zavesiť jedlo v taške na klinec.
Foto: Dávid Popovič
„Raz sa mi stalo, že som sedel pri vetracom objekte, v jednej ruke rožok, v druhej treska. A odrazu bác! Potkan capol na mňa rovno zo stropu, jedlo mi vyrazil z ruky,“ spomína Michal Oršula. „Samozrejme, že som to nedojedol,“ smeje sa.
Keď 8-ročný návštevník bane Max zahlási, že mu treba cikať, vynorí sa otázka, ako baníci chodili na toaletu. Druháčik na základnej škole to „dá“ do odvodňovacieho kanála, keď musíš, tak musíš, moč má svoju moc!
Ale čo ak baníkovi počas tých hodín práce bolo treba niečo viac? Mobilné banícke záchody ani zďaleka nevyzerali ako plastové mobilné búdky, aké poznáme z veľkých spoločenských akcií. Do výdušných chodieb sa nanosili nádoby narezané z plechových rúr. Urobili im dno a nahor položili dosku, aby sa na nich dalo sedieť. Potrebu bolo treba zasypať pilinami, aby sa baňou nešíril zápach. Pracovníkom, ktorých úlohou bolo exkrementy vyvážať, sa hovorilo „medári“ alebo „včelári“. Mali vlastné šatne aj sprchy. Nefárali spoločne s baníkmi.
V banskom skanzene je relatívny chlad, ale na prevádzkach zohrievali obrovské motory dopravníkov okolité ovzdušie na tzv. trenkovú teplotu. Aj preto baníci často pracovali povyzliekaní, navyše ich zohrievala aj fyzická práca. Navyše čím hlbšie pod zem, tým je teplota vyššia.
Michal Oršula: „Najkrajšia časť pracovného dňa? Tá chvíľa, keď už vláčik vychádza von z banskej chodby a vy po toľkých hodinách uvidíte denné svetlo! A potom prúdy vody pod sprchou, ktoré z vás zmyjú pot a vlhkosť banských chodieb, uhoľnú a olejovú špinu. Vyjdete odtiaľ ako nový človek!“
Možno je to aj istá výhoda – zažívať každý deň po práci pocit znovuzrodenia…