Len hodinu cesty od Bratislavy sa nachádza región Thermenregion Wienerwald. V okolí mestečiek Baden či Laxenbug sa prejdete parkom v stopách Sisi, na výstave fotografií pod šírym nebom sa vydáte do Ghany, započúvate sa do chorálov cisterciánskych mníchov a ochutnáte víno.
Kúpeľné mestečko Baden patrilo k obľúbeným miestam cisárskeho dvora, ale aj hudobných skladateľov Mozarta či Beethovena. Dominantou a najvyhľadávanejším oddychovým miestom Badenu je kúpeľný park so sochami významných osobností.
Jeho súčasťou je najväčšie rozárium Rakúska, kde rastie vyše šesťsto druhov ruží kvitnúcich dvakrát ročne – v júni a v októbri.
Za pozretie stojí aj múzeum nesúce meno výtvarníka Arnulfa Rainera a historické divadlo, ktoré sa špecializuje na operetu.
Do konca septembra však Badenu vládne najmä La Gacilly, najväčší fotografický festival Európy, ktorý sa sem premiestnil z Bretónska.
Pouličná galéria
Predstavuje prácu fotografov zvučných mien – Brent Stirton, Elliot Erwitt, Tim Flach, Teo Becher, Arthur Rimbaud alebo Joel Sartore. Keďže tohtoročná téma festivalu je I Love Africa – Milujem Afriku, nechýbajú autori z afrického kontinentu – Malick Sidibé, Jean Depara či James Barnor.
Za podujatím stojí Francúz Jacques Rocher, jeden zo synov slávneho výrobcu kozmetiky Yves Rocher. Zo svojho rodiska La Gacilly urobil mekku fotografovania a fotožurnalizmu.
roku 2004 sa v tomto malom meste v Bretónsku počas letných mesiacov koná fotografický festival, z ktorého sa stalo prestížne podujatie nielen v brandži.
V júni tohto roku mal svoju premiéru v Badene. Obrazové príbehy dvetisíc fotografií menia záhrady, uličky námestia, ale aj múry budov či vodné plochy Badenu na galériu pod šírym nebom. Vstupné sa nevyberá.
Veľkoplošné umelecké aj reportážne fotografie nástojčivo dokumentujú, ako sa žije a sníva na africkom kontinente, ponúkajú časozberné vzťahy človeka, prírody a zvierat, upozorňujú na devastáciu životného prostredia.
Výstava Phila Hatchera Moora o následkoch nukleárnych testov v Kazachstane udiera na zmysly návštevníkov o to viac, že je nainštalovaná v schátranej budove v centre mesta. Pesimizmus vyvolávajúce fotografie sa ocitli v izbách, kde sa už pätnásť rokov nebýva – na stenách s olupujúcimi sa tapetami, v spoločnosti rozbitých kachličiek a umývadiel.
Najdlhšia vinotéka pod holým nebom
Na históriu a umenie Dolného Rakúska plynule nadväzuje iné, no rovnako takmer umelecké odvetvie – kultúra vína. Víno sa tu oslavuje tak často a s takým nadšením, že po ňom dokonca pomenovali aj jedno ročné obdobie – vínna jeseň v Dolnom Rakúsku.
Znalci radi navštevujú legendárne vinárske obce Gumpoldskirchen alebo Pfaffstätten nielen pre vynikajúce vína, ale tiež pre čaro malých rodinných vinárničiek.
Od polovice augusta do konca novembra pozýva okolo sto obcí, ktoré sa nachádzajú na trase vínnych ciest, na pestré slávnosti, počas ktorých je stredobodom pozornosti víno, krajina a pôžitok.
S dĺžkou 830 kilometrov je vínna cesta Dolného Rakúska jednou z najdlhších na svete. Spája všetkých osem dolnorakúskych vinohradníckych regiónov: Wachau, Kremstal, Kamptal, Traisental, Wagram, Weinviertel, Carnuntum a oblasť Thermenregion Wienerwald.
Vinárskym srdcom regiónu je Gumpoldskirchen, kde sa nachádza veľa miestnych vínnych šenkov a predajov z dvora.
Po ceste do viníc míňame v tomto malebnom meste nekonvenčne odetých svadobčanov. Dress code totiž družičkám velí obliecť si texaskové bundy.
A keďže mladomanželom na spoločnú cestu prší šťastie, mladé dámy pohotovo vymenili opätky za pestrofarebné gumáky.
Na Genussmeile alebo Pôžitkársku míľu, ktorá sa organizuje počas prvých dvoch septembrových víkendov, sa z Gumpoldskirchenu dá vydať dvoma smermi. Genussmeile alebo najdlhší vínny bar s dĺžkou desať kilometrov vedie pomedzi vinice plné šťavnatých strapcov vína.
A hoci dážď ešte stále nepovedal koniec, v spoločnosti gumákov a pršiplášťov sa púšťame do ochutnávky rôznych odrôd vína typických pre tento región – Zierfandler, Rotgipfler, Modrý Portugal či Svätovavrinecké. V hanbe neostane ani burčiak, mušt, ale aj chutný chlieb s masťou a cibuľou.
K ochutnávke patrí aj Veltlínske zelené z neďalekého kláštora Heiligenkreuz, do ktorého sa vydávame na druhý deň. Kláštor založil v roku 1133 Leopold III. Babenberský. Svojho syna Otta poslal študovať do Paríža, kde sa dostal do kontaktu s cisterciánskymi mníchmi.
Zakrátko sa rozhodol vstúpiť do ich kláštora a svojho otca požiadal o vybudovanie podobného kláštora v Rakúsku.
V kláštore u cisterciánov
Kláštor Heiligenkreuz od svojho založenia v roku 1133 funguje nepretržite. Z pôvodne dvanástich mníchov, ktorí sem prišli z cisterciánskeho kláštora Morimond vo Francúzsku, sa rozrástol počet mníchov na osemdesiat. Kláštor sa nebráni novinkám.
Jeho súčasťou je moderne vybavená Filozoficko-teologická vysoká škola pre formáciu kňazov, veľkoplošné obrazovky a športoviská.
Nádvoriu kláštora dominujú dve pamiatky Giovanniho Giulianiho – Stĺp Najsvätejšej Trojice a fontána sv. Jozefa. Centrom diania je kláštorný kostol pôvodne v románskom štýle, v roku 1295 rozšírený o vysoký gotický halový chór, na ktorom sa nachádza väčšina vitrážových okien.
Organ s 3 700 píšťalami je jedným z najväčších hudobných nástrojov v Rakúsku. Hrali na ňom hudobní skladatelia Franz Schubert aj Anton Bruckner.
Keďže Schubert skomponoval špeciálnu skladbu pre tento organ, nazývajú ho Schubertov organ.
Dnes, päťkrát denne, mnísi spievajú v kostole gregoriánske chorály. Modlitby, prístupné aj pre verejnosť, sa začínajú ráno o štvrť na šesť a končia o ôsmej večer.
Ešte skôr, než si sadneme do jednej z lavíc kostola a započúvame sa do spevu mníchov, v útrobách kláštora prechádzame krížovou chodbou, ktorá pôvodne slúžila ako spojnica kostola so sakristiou. Mnísi ju používali aj na modlitby a štúdium. Náhrobné kamene na stene patria členom urodzených rodín, ktoré opátstvo podporovali. Najstarší je zo 14. storočia.
Dve sochy z lipového dreva v krížovej chodbe sú opäť práce Giovanniho Giulianiho. Jedna znázorňuje Ježiša umývajúceho nohy svätému Petrovi, socha na druhej strane znázorňuje Máriu Magdalénu pomazávajúcu Ježišove nohy.
Vitrážové okná prepúšťajúce svetlo do chodby pestrosťou nehýria. Prví cisterciáni totiž nepoužívali farby – okná mali reprezentovať ich jednoduchý život
Jedinou miestnosťou v kláštore, kde sa mohli mnísi rozprávať, bolo parlatórium, ktoré Giovanni Giuliani prerobil na kaplnku mŕtvych. Dnes by sa v spoločnosti svietnikov znázorňujúcich smrtky asi nikto nechcel rozprávať. Zosnulí mnísi tu boli a stále sú uložení pri 24-hodinovom bdení pred pohrebom. Kríž, vyrobený z olova, je dielom Rafaela Donnera.
Park, ktorý milovala Sisi
Z Bratislavy sa do mestečka Laxenburg, nachádzajúceho sa pätnásť kilometrov južne od Viedne, dá autom dostať za hodinu. Pôvodne plánovú prechádzku zámockým parkom nám opäť prekazil dážď, a tak ho nahrádza jazda vláčikom cez lesopark.
Po tých istých lesných cestičkách sa kedysi prechádzala Sisi, cisárovná Alžbeta. Po honosnej svadbe s cisárom Františkom Jozefom tu trávila svoje medové týždne. Známa bola jej záľuba v dlhotrvajúcich vychádzkach na koni cez lesy Laxenburgu.
Na zámku Laxenburg sa narodil aj jej syn korunný princ Rudolf. Zámocký park totiž v rokoch 1306 až 1918 slúžil ako letné lovecké a súkromné sídlo cisárskej rodiny Habsburgovcov. Dnes je populárnym výletným cieľom turistov a zastávkou pred bránami Viedne.
Zámocký park v anglickom štýle sa považuje za ukážkový príklad historického záhradníckeho umenia 18. a 19. storočia. Za čias cisára Jozefa II. bol najokázalejším zámockým parkom v Európe.
Historický význam osady „Lachsendorf“ sa začal tvoriť v 13. storočí. V roku 1388 bol Laxenburg pod vojvodom Albrechtom III. povýšený na obec s právom usporadúvať trhy. Už v tomto čase bolo mesto vďaka blízkosti zámku Schönbrunn navštevovaným jarným a letným sídlom cisárskej rodiny.
Najväčší krajinný park v Laxenburgu s rozlohou 280 hektárov sa dá navštíviť po celý rok. Prechádzať či behať sa dá po lesných cestičkách v dĺžke desať kilometrov, k najkrajším zastaveniam patrí drevený letohrádok, ktorý dostala do daru Mária Terézia. Legenda hovorí, že vášnivá kartárka v ňom vždy vyhrala nad inými hráčmi.
Od Veľkej noci po Sviatok všetkých svätých je k dispozícii požičovňa člnov či vodných bicyklov na jazierku, ktoré v minulosti slúžilo na chov kaprov. Plánujete svadbu? Aj to sa dá zorganizovať – v kaplnke Starého zámku Altes Schloss.
K hradu Franzensburg, ktorý sa nachádza na umelom ostrove v strede jazera v zámockom parku, sa doplavíme kompou. Stačí ju privolať rozozvučaním zvona visiaceho pri prístavnej bráne.
Hrad bez rytierov
Hrad Franzensburg, ktorý nesie meno po Františkovi II., začal cisár stavať v roku 1799. Napodobenina stredovekého rytierskeho hradu, ktorého súčasťou sú stavebné prvky z iných rakúskych hradov, zámkov a kláštorov, bola dokončená v roku 1835.
A hoci v ňom nikdy žiadni rytieri nebývali, patrí ku kunsthistoricky najvzácnejším stavbám v oblasti Viedenského lesa.
Interiér hradu netvorí pôvodné zariadenie, ale muzeálna zbierka najlepších kúskov rodu Habsburgovcov. Vďaka tomu dostal prezývku „malá klenotnica Rakúska“. V jeho priestoroch si môžete pozrieť aj niekoľko vzácnych skvostov rakúskeho umenia. Prehliadka hradu trvá hodinu, v slúchadlách si môžete navoliť aj slovenčinu.
Hneď za nádvorím začína prehliadka sálou so sochami rodu Habsburgovcov. K zaujímavým zastávkam patrí hladomorňa, ktorá nikdy neslúžila svojmu účelu. Hlas sprievodcu nás upozorní na sochu reťazami spútaného templára a otvor v strede miestnosti, do ktorého boli odsúdenci hodení.
Väzni mali byť z hladomorne vytiahnutí na kladke do sudcovskej miestnosti. Tak, aby sa v otvore stola zjavila len ich hlava. Odsúdenci mali byť zhodení do otvoru v strede hladomorne. Po prehliadke hladomorne sa vyberáme po točitom schodisku do sudcovskej miestnosti.
Na okrúhlom stole je nápis: „Učte sa, dávajte si pozor, konajte spravodlivo a ctite si bohov!" Schodisko vedie až na vrchol vyhliadkovej veže, ktorá ponúka výhľad na celý park a jazero.