Slovenskí archeológovia v Libanone

06.06.2006 08:04

V apríli v roku 2006 zorganizovali členovia Slovenského archeologického a historického inštitútu (SAHI) krátkodobú poznávaciu výpravu do Libanonu za starovekými pamiatkami.

Libanon, pradávna  krajina cédrov a Feničanov, býval donedávna označovaný za Švajčiarsko Blízkeho východu. Prípadne jeho metropolu Bejrút, považovali najmä v prvých dvoch desaťročiach po druhej svetovej za Paríž Blízkeho východu. V tomto období patril Libanon za najvyhľadávanejšiu turistickú destináciu sveta, ktorá plnila aj úlohu významného finančného centra východného Stredomoria.

V znamení konfliktu

Rozvoj tejto rozkvitajúcej krajiny  zastavila občianska vojna v roku 1975. Výraznejšie občianske konflikty sa skončili až v roku 1990. Vojna súvisela s náboženskými nepokojmi – v krajine žije približne 39–40 % kresťanov  a zvyšok tvoria sunitskí a šítski moslimovia a drúzovia blízki svojou vieroukou islamskému náboženstvu, respektíve tvoria samostatnú náboženskú odnož islamu. Vďaka tomu môžeme Libanon označiť za tradičný, dejinne najvýraznejší priesečník rôznych náboženstiev a náboženských skupín v európskom a blízkovýchodnom priestore. Občianske nepokoje podporovala aj napätá situácia blízkovýchodného regiónu najmä v súvislosti s palestínskymi utečencami, rozpormi Palestínčanov a Sýrčanov a ďalších moslimov s Izraelom a mnoho iných menších a väčších zámienok.  Krajina sa doteraz musí vyrovnávať s dôsledkami konfliktu, ktorého príčiny  boli často infiltrované skôr z vonku – mimo Libanonu  a potom už stačilo málo, aby nastal vojnový ošiaľ. Našťastie aj napriek hrozbe terorizmu je Libanon z roka na rok bezpečnejšou krajinou. Navzdory predčasným obavám  túto jeho  novú povesť nenarušil ani nedávny atentát na bývalého libanonského premiéra Rafika al-Haríriho zo 14. februára 2005.

Brána staroveku

Ide o výnimočnú krajinu, ktorá len vďaka svojím pamiatkam (ak si odmyslíme iné turistické atrakcie) je nielen zaujímavá pre turistický ruch, ale je i neodmysliteľným zdrojom ľudského poznania. Územie Libanonu bolo a je bránou do staroveku, obdobia, ktoré vytýčilo základné formovanie a smerovanie euroázijských civilizácii.  Rôzne ľudské populácie sa tu striedali už od čias staršej doby kamennej – tzv. paleolitu. Územie naberalo na význame počas prvých poľnohospodárov v neolite (mladšia doba kamenná; 6./5. až prvá polovica 4. tisícročia pred n. l.) a chalkolite (doba medená; druhá polovica 4. tisícročia). Priam kultúrne začalo explodovať už v dobe bronzovej (3.- 2. tisícročie pred n. l.), keď tu sídlilo kanánske obyvateľstvo. Jeho jednotlivé usadlosti a mestské štáty sa ale dostávali pod rôzne formy  nadvlády (najmä v 2. tisícročí pred n. l.) vtedajších mocností, či  už to bol  Egypt, ríša Chetitov, Asýria alebo záhadná ríša Mittani. Tejto ríši početne dominovalo churitské obyvateľstvo kaukazského pôvodu, no vládnucu zložku tvorila indoeurópska menšina  – známa pod názvom Mittani.

Na scéne Fenícia

V dobe železnej (približne od 1200 pred n. l.) tu dominovalo fenické etnikum. Vyformovalo sa z pôvodného kanánskeho etnického spoločenstva už v 4. – 2. tisícročí pred n. l. – v dobe bronzovej. Niektorí bádatelia stožňujú celý kanánsky územný a etnický priestor s Feníciou a Feničanmi už od včasnej doby bronzovej (od konca 4. tisícročia pred n. l.). Podľa Biblie môžeme  územie Kanánu  vymedziť dnešnými hranicami Izraelu, Libanonu a značnej časti západnej Sýrie. Na základe archeologickej a historickej topografie môžeme v určitých indíciách za Kanán považovať územie medzi Stredozemným morom, riekami Orontes a Jordán. Určitú etnokultúrnu jednotu tohto kanánskeho regiónu narušil až okolo 1200 pred n. l. vpád morských národov, s ním súvisiaci príchod Filištíncov i vznik štátu Izrael. 

Iní konštatujú, že Fenícia (Foníkia) v dobe bronzovej bola jednoznačnou súčasťou Kanánu, ale nevymedzuje jeho celý územný priestor. Za Feníciu/Foníkiu podľa nich máme už v dobe bronzovej považovať úzky pobrežný pás Stredozemného mora, čiže územie dnešného Libanonu, priľahlý kúsok severného Izraela  a južnú časť sýrskeho pobrežia, prípadne aj jej severnú časť, kde dominovalo mestské centrum  Ugarit. Po vpáde morských národov a nástupom doby železnej sa územie  Feničanov a ich centier rozprestieralo práve na tomto úzko vymedzenom území.  Feničania – priami pokračovatelia kanánskej kultúry doby bronzovej započali od tohto obdobia aj pod vojenským tlakom rôznych mocností – napríklad  novoasýrskej a novobabylónskej ríše mohutnú námornú kolonizáciu Stredomoria. Využili situáciu, že ich námorno-obchodná konkurencia krétskych  minojcov a neskôr mykénskych Grékov (Achájcov) z 2. tisícročia pred n. l. už neexistovala.  

Prichádzajú iní

Onedlho fenický Libanon ovládli Peržania, Alexander Macedónsky, Rimania, Byzantínci, Arabi (tí ju aj postupne asimilovali), križiaci, Turci a Francúzi. Výnimočné libanonské pamätníky dávnej minulosti sú  predovšetkým z obdobia staroveku a patria medzi skvosty kultúrno-architektonického dedičstva ľudstva. Stačí spomenúť Byblos, Tyr, Sidon, Tripolis,  Balbek a mnoho ďalších. Mnohé archeologické nálezy  nájdené na území Libanonu sa nachádzajú v učebniciach, populárnych a vedeckých publikáciach po celom svete. Viaceré z nich sú teraz prezentované v Národnom archeologickom múzeu v Bejrúte.  

Slovenský archeologický a historický inštitút (SAHI) sa vybral na minivýpravu do  dávnej krajiny cédrov a slávnych moreplavcov a obchodníkov – Feničanov. Mimochodom práve Feničania dali ľudstvu hláskové písmo, ktoré od nich prevzali a preformovali antickí Gréci. Cieľom výpravy bolo dôkladnejšie spoznať známe monumenty  dávnej, starovekej minulosti Libanonu a pritom si pripraviť podhubie pre ďalšie, predovšetkým archeologické a cestopisné aktivity vo východostredo­morskom regióne. Zároveň chce SAHI neskôr prezentovať získané poznatky širšej verejnosti najmä na Slovensku.
 

Kam smerovali kroky archeológov

Po prílete do Bejrútu a asi po piatich hodinách spánku naša výprava  už smerovala na východ smerom k sýrskym hraniciam, do údolia Bekka. Počas cesty nemohli ujsť našej pozornosti posledné zvyšky rozostrieľaných domov z čias občianskej vojny, ani monumentálny  pamätník vežovitého tvaru, do ktorého boli zamurované tanky a iné bojové vozidlá. Novodobý monument predstavoval symbolické ukončenie občianskej vojny jednotlivých bojujúcich frakcií. Pamätník je obklopený nádhernou zeleňou a z vŕšku, na ktorom je postavený je úžasný pohľad na Bejrút v pozadí s vlniacim sa Stredozemným morom. Potom sme už smerovali do údolia Bekka, kde sa nachádza majestátny Balbek, možno najzachovalejšia lokalita s rímskymi chrámami vôbec. Išlo o prvý významný cieľ cesty  archeo-historickej poznávacej výpravy. Tým druhým bolo archeologické múzeum v Bejrúte a nakoniec pradávne fenické mesto Byblos. Každá návšteva znamenala minipríbeh z tejto výpravy a my ich postupne v priebehu nasledujúcich týždňov čo najautentickejšie  priblížime.

 
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku