Michalovské havrany sú ešte dôslednejšia upratovacia čata. Zbavujú mestské plochy neporiadku. Ide o inteligentné tvory. No Michalovce sa ich už niekoľko rokov snažia vystrnadiť.
Havrany bývali ešte v 70. a 80. rokoch 20. storočia v ohromných počtoch vo voľnej krajine. Prečo sa teraz tlačia do miest?
Pretože pestrá a mozaikovitá krajina sa premenila na uniformnú púšť širokých lánov sterilizovaných chémiou a pesticídmi. Už im neposkytuje priestor na život. Naviac, havrany sa cielene vyhladzovali.
Pamäť havrana neoklameš
Tisícové kolónie havranov sa likvidovali, trávili, vystreľovali sa hniezda. Havran, sojka, vrana predstavovali škodnú, ktorá vraj ohrozovala drobné spevavce.
Dnes je vedecky dokázané, že je to nezmysel. Poľovníci to uznali a v piatich chránených vtáčích územiach na ploche asi 100 štvorcových kilometrov platí zákaz lovu krkavcovitých. No i tak sa čierne vtáky presťahovali.
„Tento rok zanikla posledná havrania kolónia, ktorá bola v extraviláne dolného Zemplína. Všetky havrany, ktoré zostali, sú už iba v mestách,“ hovorí ornitológ Matej Repel.
V Michalovciach havrany obsadili Park mieru. V Poprade Park hrdinov. Mestá sa však nezachovali mierovo či hrdinsky.
Havrany sú hlučné. A špinia. Cez oba parky sa denne trúsia tisíce ľudí do práce, školy, do mesta a niekedy sa od havranov ujde aj im na kabát. Množili sa sťažnosti. Prijali sa opatrenia.
Pozhadzovali im hniezda, neraz aj so znáškou. Zbytočne. Havran si bez problémov hniezdo opraví alebo si rýchlo postaví nové.
Plašili ich akustickými plašičkami, používali hlasy dravcov. V Michalovciach vešali do korún cédečká, siluety dravcov.
Foto: JOZEF CHAVKO
V Poprade ich chodili plašiť sokoliari. Istý čas sa podarilo získať povolenie na odstrel.
V Poprade strieľali z praku drevené kocky. Lenže havran si dobre pamätá tváre. Všimli si to pracovníci mestských služieb.
Keď sa vracali v reflexných vestách, havrany sa rozleteli. Tak prišli bez viest. O pár dní si však uvedomili, že havranom stačilo spoznať ich tváre a zalarmovali celú kolóniu.
„Nepomáhalo ani prezlečenie,“ hovorí ornitológ. To isté sa stalo aj sokoliarom. Stačilo, aby si havrany zapamätali auto, z ktorého vychádzali tí istí ľudia s dravcami, a okamžite opustili lokalitu.
A výsledok? Všetkými tými opatreniami sa dosiahol presný opak. Počty havranov narástli a problém je ešte väčší, pretože havrany sa rozleteli do ďalších kútov miest a vytvorili menšie satelitné kolónie, ktoré sa pomaly rozrastajú.
„V Michalovciach narástol počet havranov z 250 párov na takmer 400,“ spresňuje ornitológ. Odporúča havrany rešpektovať, naučiť sa s nimi žiť a vyhradiť im jednu pôvodnú lokalitu. A snažiť sa tam skoncentrovať havrany z menších roztrúsených kolónií, kým je čas.
„Pretože havran si vytvára veľmi silnú väzbu k miestu svojho vyliahnutia a k miestu, kde úspešne vyhniezdil.“
Stavia hniezda ostatným
No čo ak stačí problém premeniť na výhodu? Na pýchu mesta, že tento miznúci vtáčí druh sa tu cíti dobre?
„Viackrát som navrhoval – poďme to využiť ako plus. Ako niečo, čo iné mestá nemajú. Rozvíjať na tom zvyšovanie verejného povedomia o prírode, ekovýchovu. Lenže havrany majú smolu. Sú čierne, nesympatické. A pritom sú to úžasné a užitočné vtáky,“ presviedča Repel.
Stačí ich chvíľu sledovať, ako komunikujú. Ako náležito kráčajú po chodníkoch. A stále niečo hľadajú v tráve.
Foto: INSUBRIA
„Je vedecky dokázané, že sa v mestách preorientovali na inú stravu. Čistia okolie odpadkových košov, zbavujú nás zvyškov jedla a dokonca sa živia exkrementmi domácich zvierat. Bez nich by sme mali mestské trávniky plné psích výkalov. Živia sa zdochlinami. Havran je sanitár,“ upozorňuje ornitológ.
Trpezlivý pozorovateľ si však uvedomí, že havran dokáže „prichýliť“ aj ďalšie vzácne vtáčie druhy.
Svojou neúnavnou snahou opravovať si hniezdo a budovať nové zabezpečuje príbytky pre vtáky, ktoré si hniezda nestavajú. Napríklad pre myšiarky ušaté, pôvabné sovičky, ktoré sa naťahujú, keď zistia, že ich človek pozoruje.
V havraních hniezdach býva sokol myšiar aj sokol lastovičiar. Na havranie hniezda bol naviazaný aj jeden z najkrajších dravcov – sokol kobcovitý (červenonohý), ktorý v roku 2012 na Slovensku takmer vyhynul. No vďaka snahe ornitológov sa jeho počty pomaly vzmáhajú.
Neznáma pieseň
Sarah Darwinovú, prapravnučku britského prírodovedca Charlesa Darwina, prekvapilo, keď zistila, že v Berlíne je akosi „veľa“ slávikov. Ako píše britský denník The Guardian, v Spojenom kráľovstve ich počty klesli od roku 1960 o 90 (!) percent. V Berlíne stúpajú každý rok o šesť percent. Čím to je?
Zrejme aj tým, že Berlín udržiava parky trochu „neporiadnejšie“ a necháva niektoré zóny zarásť, aby si vtáky mohli stavať hniezda aj v úkrytoch na zemi. Do hľadania odpovede však vedci zapojili aj Berlínčanov.
Darwinová ich vyzvala, aby si nahrávali spev slávikov a posielali do mobilnej aplikácie. A skutočne, niektorí ľudia prestali chodiť do práce so slúchadlami na ušiach a miesto hudby počúvali radšej vtáčí spev.
Prvé výsledky priniesli zaujímavé zistenie. Dosiaľ sa odhadovalo, že slávičia pieseň má asi 2 300 strof. No môže ich byť až 8 000. Teraz chcú vedci zistiť, či existujú aj regionálne slávičie dialekty.
Čo všetko by sme mohli zistiť o havranoch, ak by sme ich rešpektovali? A čo všetko bude nenávratne stratené, ak ich vyženieme z ich zrejme posledného útočiska v človekom pozmenenej krajine – z mesta?
Kam na výlet: 5 tipov v okolí
- 1/ Senianske rybníky sú domovom vzácnych a ohrozených vtákov.
- 2/ Sninský kameň ponúka výhľad na pralesy Vihorlatu.
- 3/ Chlmecká skalka ukrýva vzácnu kvetenu.
- 4/ Beňatinský travertín láka tyrkysovou vodou.
- 5/ Ivanov vrch lemujú buky, jasene a javory.