Foto: Katarína Sedláková, Pravda
Východná Morava má k Slovensku blízko. Na októbrový Karlovský gastrofestival chodí veľa návštevníkov aj z neďalekého regiónu Trenčín.
Po ochutnávaní lahôdok dobre padne návšteva najväčšieho a najstaršieho prírodného múzea v strednej Európe v Rožnove pod Radhoštěm. Aj tu nájdete slovenské stopy – rozkošnú rozhľadňu Dušana Sama Jurkoviča.
Východná Morava je región s jedinečnou architektúrou – možno tam obdivovať baťovskú architektúru v Zlíne, niekoľko zámkov ako Vizovice, Napajedla či Holešov alebo stavby jedného z najnadanejších architektov prvej polovice minulého storočia Dušana Sama Jurkoviča.
Azda najviac sa ich nájde v kúpeľoch Luhačovice, ale za pozornosť stojí aj Jurkovičova rozhľadňa na Karlovom kopci v Rožnove pod Radhoštěm. Vznikla až v roku 2012 podľa pôvodných, vyše storočných Jurkovičových nákresov.
Tridsaťjeden metrov vysoká veža je postavená z dreva storočných stromov a očarí veselými farbami aj výhľadom na okolité kopce. Človek k nej doputuje po prechádzke Valašským múzeom v prírode, ktoré vzniklo v roku 1925.
Foto: Katarína Sedláková, Pravda
Samotné múzeum je národnou prírodnou a kultúrnou pamiatkou, tvoria ho tri časti – Drevené mestečko, Mlynská dolina a Valašská dedina, kde stojí vyše sto objektov.
Sú to originálne prenesené domy alebo kópie domov z rôznych častí Beskýd. Nájdete tam funkčný vodný mlyn, pílu poháňanú vodou, kde dodnes vznikajú drevené šindle na strechy rozkošných domčekov a navštíviť možno aj kováčsku dielňu. Pracuje v nej vyučený kováč, ktorého nezaskočí žiadna zvedavá otázka.
Predá vám podkovu pre šťastie, ale na žiadosť staršej turistky o zvonček sa usmeje a povie: pani, mám len dve ruky.
Vo Valašskej dedine neviete, čo obdivovať skôr – či technickú vynaliezavosť miestnych ľudí, krásne domčeky s kvitnúcimi predzáhradkami, zvonice, pivnice, mlynčeky na pohánku, alebo sudy z vydlabaných kmeňov stromov zvané kadluby, do ktorých sa zmestilo až 270 kíl obilia.
Nájdete tam vzorovú valašskú školu z 18. storočia, kde jej zakladateľ Salomon Reich dosahoval so svojimi žiakmi úžasné výsledky – vyučil mimoriadne šikovných sklárov, ktorí potom šírili slávu Česka po celom svete.
Foto: Katarína Sedláková, Pravda
Kedy sa frgál podarí
V inom dome, ktorý je kópiou stavby z Nového Hrozenkova, nám pani vo valašskom kroji porozpráva o jeho obyvateľoch. Okolo roku 1880 tu žila hospodárova rodina so siedmimi deťmi a siedmimi čeľadníkmi, ktorí spávali v komore na poschodí.
V izbe je pripravené záverečné slávnostné večerné stolovanie pri svadbe dcéry a syna v júni 1901 – na stole sú typické valašské koláče zvané frgály aj bábovkové formy.
Krojovaná pani nám vysvetlí, že taniere boli na valašskej dedine vzácna vec a často sa jedlo lyžicami priamo z bábovkových foriem, kde sa piekli aj celkom iné jedlá.
A dodá, že frgál – tenučký koláč z kysnutého cesta sa kedysi volal vdolek, pecák alebo lopaťák, slovom frgál sa označovali len nepodarky.
Tradičné náplne bohato poliate maslom sú z hruškového alebo slivkového lekváru, alebo dokonca aj z kyslej kapusty.
Dnes sú v obľube okrem lekvárových koláčov aj makové, tvarohové, čučoriedkové i jablkové.
Foto: CCRVM
Na tohtoročnom 11. ročníku Karlovského gastrofestivalu sa minulú nedeľu súťažilo o najlepší valašský frgál.
Spomedzi 68 koláčov vyhral hruškový frgál Anny Šauerovej z Karolinky. V súťaži sa hodnotí nielen vzhľad a chuť, ale aj dodržanie parametrov.
Pravý valašský frgál má mať priemer 30 centimetrov, váži zhruba 600 gramov a vždy je len s jednodruhovou náplňou, ktorá má na reze tvoriť polovicu voči cestu.
Anna Šauerová teraz vyhrala už tretí rok po sebe, v minulých ročníkoch vyhrala s makovým a orechovým frgálom.
Priznala však, že najradšej má frgál hruškový. Hrušky používa domáce od farmára z Husleniek, do náplne potom pridá už len cukor a badián. Podľa nej je najdôležitejšie, aby bol koláč pečený s láskou a radosťou.
Presne tak sme si to na gastrofestivale v údolí Léskové vo Veľkých Karloviciach vyskúšali vo frgálovej manufaktúre pod vedením profesionálnej cukrárky aj my a výsledný frgál chutil skvele.
Foto: CCRVM
Aj keď sme naň prepašovali štyri náplne, slivkovú, hruškovú, tvarohovú aj makovú, lebo sme si nevedeli vybrať jedinú najlepšiu.
Na festivale sa konala aj súťaž o najlepšiu klobásu, no hlavne sa na 3,5 kilometra dlhej trase dalo zastaviť na 12 miestach a ochutnávať miestne aj exotické lahôdky – zabíjačkové špeciality aj kyselicu, pečeného vola, ale aj grilovaného pštrosa či exotický hmyz a červíky alebo egyptské dobroty a všeličo iné.
Gastofestival je tu mimoriadne populárny, aj napriek daždivému počasiu ho tento rok navštívilo asi dvadsaťtisíc ľudí.
Pipinu či kozenku?
Či už sa na východnú Moravu vyberiete kvôli turistike v Beskydoch, kúpeľom či architektonickým pamiatkam, určite treba ochutnať miestne lahôdky. Východná Morava sa totiž pasuje za gastronomický raj Českej republiky. A nie je to prehnané tvrdenie.
Každá valašská rodina má recept na svoju kyselicu – akúsi smotanovú obdobu našej kapustnice. Kapusta totiž tvorila základ miestnej stravy, ako pripomenú vo Valašskom skanzene heslom „zemáky a zelé, živobytí celé“.
Kyslá kapusta teda „kyslé zelé“ bola takmer každodenná strava, v bečkách vydržala od začiatku zimy do leta.
Foto: Katarína Sedláková, Pravda
Miestni tiež jedli veľa pohánky, ktorá je dobrá na cievy, a táto jednoduchá strava ich udržiavala v zdraví.
Vychýreným jedlom bol napríklad kontrabáš – zmes pohánky, kyslej kapusty a klobásy, ale tiež kapustové strapačky, slané škvarkové pagáče alebo guráble – trvanlivé pečivo z medu, orieškov a ovsených vločiek.
A skvelé sú aj „borůvkovkové knedlíky“ – v podstate naše parené buchty plnené čučoriedkami so šľahačkou. Keď sa práve nekoná gastrofestival, podávajú podobné jedlá buď vo Valašskom skanzene, alebo napríklad vo Valašskom šenku vo Vizoviciach.
Už z jedálneho lístka vidno, že miestni majú zmysel pre humor. Nájdete tam jedlá nazvané napríklad Zrolovaná pipka s opisom „to sa veme kus pipiny, naplníte ju a ováláte v rohlíku a hodíte ju do mogulu“ a nasleduje vysvetlenie v zátvorke: kuracie prsičká plnené šunkou, syrom a šampiňónmi v trojobale.
Kozenky ze strúhankú sú priblížené slovami „to sa zamordujú dvě sotva na svjet prišlé kozenky a upečú sa“, Drubjací šnicél má opis „mosíte vydržat, chlapé šli chytať kuřacka po lúce, pravda, sem tam sa aj potrefí bažant. V časti Ryby a morské špeciality hosť nájde poznámku "… jelikož nemáme potúček za šenkem, tož máme enem pstruha“.
Nám Slovákom prekladať ani netreba, vyskúšali sme všeličo a zalizovali sa, ako to pri ktoromsi jedle v šenku aj sľubovali.
Foto: Katarína Sedláková, Pravda
A jedným z najväčších zážitkov bolo, keď nás Eva Gajdošík, bývalá majiteľka zámku Napajedla, ktorá organizuje školy varenia, učila variť kyselicu, trnčenú máčku čiže slivkovú omáčku k údenému mäsu a metyju.
To posledné je akási obdoba našich zemiakových šúľancov, no menej prácna. Na štyri porcie sa uvarí 800 g zemiakov domäkka, zleje sa skoro všetka voda, len malá časť sa nechá v zemiakoch.
Zemiaky rozštucháme s kúskom masla na konzistenciu štuchaných zemiakov, ale nie pyré. Do hlbokého taniera navrstvíme zemiaky, 200 g slivkového lekváru zmiešaného s práškovým cukrom, hojne zalejeme rozpusteným sadlom a maslom.
Urobíme 2–3 vrstvy podľa chuti a podávame. A potom už len svižne vybehnúť na Jurkovičovu rozhľadňu. Alebo sa radšej naložíte do pivného kúpeľa u Alberta Málka v Rožnove? Keď už je človek v tom gastronomickom raji…
Foto: Katarína Sedláková, Pravda