„Zostanú po nás ešte ľudia, ktorí budú túto reč ovládať?“ pýta sa devädesiatnička a prehrabáva sa hrubým fotoalbumom. „Nepochybne ich bude už len veľmi málo. Je možné, že jazyk zanikne,“ hovorí.
Hŕstka tých, čo judeo-španielčinou hovoria, sa snaží zachrániť tento pilier identity židovskej komunity v Turecku, ktorá je so svojimi 15 000 členmi najväčšou v moslimskom svete.
Judeo-španielčina je zmesou stredovekej kastílčiny, hebrejčiny a ďalších jazykov ako je turečtina, arabčina a gréčtina. Zrodila sa po vyhnaní Židov zo Španielska v roku 1492. Títo Židia odišli väčšinou do Osmanskej ríše.
Jazyk sa odovzdával z generácie na generáciu a dosiahol svoj rozkvet v 19. storočí. Potom upadal a u židovskej komunity v Osmanskej ríši ho postupne nahradila francúzština.
Po zrútení Osmanskej ríše proces urýchlila politika asimilácie menšín, ktorú začala Turecká republika. „Občania, hovorte turecky!“ hlásali v 30. rokoch minulého storočia úrady.
Ak pani Berahová nenaučila judeo-španielčinu svoje deti, potom to bolo preto, aby sa zapojili do spoločnosti. „Chceli sme, aby boli úspešní,“ hovorí.
Judeo-španielčina, tiež nazývaná judesmo alebo spanyolit, je viac známa pod názvom ladino, hoci toto označenie nie je presné, pretože sa tak pôvodne nazýval písaný jazyk používaný španielskymi rabínmi na vyučovanie posvätných hebrejských textov.
Podľa UNESCO tak ešte vo svete hovorí 100 000 osôb, väčšinou v Izraeli, kam desaťtisíce Židov z územia bývalej Osmanskej ríše v posledných desaťročiach emigrovali.
Judeo-španielčina takisto prežíva pod rôznymi názvami v malých židovských komunitách na Balkáne a v Stredomorí, napríklad v Maroku, kde sa nazýva haketia.
Na rozdiel od iných komunít sefardských Židov v Stredozemí, ktoré boli postihnuté holokaustom, napríklad v Solúne, v Istanbule jazyk prežil. Avšak väčšina tých, ktorí ním hovoria, je dnes veľmi stará.
Perspektíva zániku judeo-španielčiny vyvolala snahy o jej zachovanie medzi niektorými Židmi v Istanbule, ktorí sú pod tlakom od útokov na dve synagógy v roku 2003.
Karen Sarhonová záchrane tohto jazyka venovala svoj život. Šesťdesiatjedenročná energická žena stojí na čele Centra pre výskum sefardskej kultúry za Osmanskej ríše a vedie mesačnú prílohu denníka židovskej komunity v Turecku Salom.
Konštatuje, že v posledných rokoch o judeo-španielčinu vzrástol silne záujem. Zároveň pripúšťa, že odovzdávanie jazyka z generáciu na generáciu brzdí záujem o jazyky, ktoré sú v globalizovanom svete užitočnejšie, ako je angličtina alebo moderná španielčina.
Vnuk pani Berahovej, Can Evrensel Rodrik, patrí k tým mladým odhodlaným ľuďom, ktorí prevzali štafetu. Tento biológ už ako dieťa prinútil svojich prarodičov, aby ho naučili jazyk, ktorým žiadny z jeho bratrancov nehovorí.
Aby tento jazyk urobil príťažlivejším, najmä pre mladých, chce založiť rozhlasovú stanicu, preložiť videohru alebo učiť deti ladino už od jaslí.
Mnohí tureckí Židia si myslia, že ladino je poslednou nitkou, ktorá ich spája s ich dávnymi predkami, ktorí boli vyhnaní z Pyrenejského polostrova.
„Odmalička mi opakovali, že sme prišli v roku 1492 zo Španielska,“ vysvetľuje Can Evrensel Rodrik. „Ak zahynie judeo-španielčina, zmizne veľká časť toho, čo sme, veľká kultúra a veľký jazyk,“ dodáva.