Island, zem zasľúbená. Aj Slovákom

, 24.02.2020 07:00
island hlavna
Island, ostrov ľadu a ohňa. Autor: ,

Najmenej desaťročie priťahuje pozornosť Slovákov Island. Ostrov ľadu, sopiek a gejzírov v rozbúrenom severnom Atlantiku neláka len turistov, ale aj ľudí, ktorí chcú od základu zmeniť svoj život. Island žehná smelým, nadaným a pracovitým. Dušan a Alena Harbistovci podnikajú v cestovnom ruchu.

Harbistovci sú východniari. Pochádzajú z Medzilaboriec. Malé mestečko a jeho okolie bolo od konca 19. storočia povestné silnými emigračnými vlnami. Chudobný kraj obývaný Rusínmi nevládal uživiť početné rodiny. Na prelome 20. a 21. storočia, keď skrachovali počas socializmu vybudované miestne podniky a družstvá, sa emigrácia obnovila.

V roku 2007 zavolal kamarát z Reykjavíku Dušanovi Harbistovi, nech sa rýchlo zbalí a príde za ním na Island. Priateľ pracoval v pneuservise, v ktorom nezvládali nápor zákazníkov. Islanďania na zimu nastreľujú do pneumatík automobilov hroty, aby sa bezpečne pohybovali po zasnežených a zľadovatených cestách.

Harbist bol vyučený elektrikár, remeselne zručný chlapík, a keď počul, že si môže privyrobiť sumu, na akú doma drel niekoľko mesiacov, neváhal a odletel na Island.

Pre zrelého tridsiatnika bol pneuservis dobrou životnou skúsenosťou. Nabil ho optimizmom a sebadôverou. Keď sa porozhliadol po Reykjavíku, zistil, že sú tu aj lepšie platené a čistejšie profesie. V hlavnom meste hľadali šoférov autobusov. Prihlásil sa a na druhý deň už mal pridelený autobus.

Mesačný zárobok vodičov MHD je z pohľadu Slovákov z kategórie snov – okolo troch tisíc eur. Potom nasledoval prestup do autobusov cestovných kancelárií, ktoré vozili turistov po Islande. A v roku 2016 skrsol Dušanovi nápad založiť si vlastnú cestovnú kanceláriu.

Vedie ju spolu s manželkou Alenou, bez nej by bol tento úspešný životný príbeh, samozrejme, neúplný. Za posledné štyri roky previezli Dušan s Alenou po Islande mnohých Slovákov a Čechov a veľa iných cudzincov.

Ukázali im ho takpovediac zvnútra, pretože čím dlhšie tu žijú, tým lepšie poznajú krajinu a jej obyvateľov, ich mentalitu, prístup k životu, mierku hodnôt.

Nie americký, ale islandský sen

V skratke podaný príbeh Harbistovcov pripomína americký sen. Keď Alena prišla na Island, pracovala v hoteli ako upratovačka, neskôr si našla prácu v materskej škole a tu urobila kariéru, veď je dnes manažérkou organizujúcou chod školského zariadenia, veľmi dobre rozpráva po islandsky.

Dnes má ich rodinná firma viac vozidiel, zamestnávajú niekoľko šoférov a nestačí plniť objednávky. Služby, ktoré poskytujú turistom, majú skvelý ohlas na sociálnych sieťach, bez reklamy sa im hrnú ďalší zákazníci.

Dušanovi a Alene Harbistovcom sa na Islande darí.
Dušanovi a Alene Harbistovcom sa na Islande darí. Autor: Jozef Sedlák, Pravda

Zdalo by sa, že nie je nič jednoduchšie, ako prísť na Island a začať tu žiť a podnikať. Lenže za úspechom bol vzostup takrečeno po krôčikoch, vykúpený trpezlivou prácou oboch manželov.

Alena Harbistová vraví, že kľúčom k úspechu v každej cudzej krajine je zvládnutie jazyka. Po príchode na Island nevedela poriadne po anglicky.

Bývalá mzdová účtovníčka, absolventka Technologického inštitútu v Dubnici, sa nechcela zmieriť s tým, že bude upratovať hotelové izby a pripravovať raňajky pre hostí. Začala sa učiť po islandsky. Po piatich jazykových kurzoch sa jej začal rozväzovať jazyk.

Dala si nostrifikovať slovenský diplom a keďže mala aj skúšky z pedagogiky, otvorili sa jej možnosti pracovať v školstve. Tri roky robila učiteľku materskej školy, všimli si jej organizačné schopnosti a posunula sa na vyšší manažérsky post. Začala si dopĺňať vzdelanie. Vraví, že na Islande vedia ľudí výborne motivovať.

Keď sa prihlásila na štúdium, musela zaplatiť poplatok 500 eur, to nie je málo, ale škola ho dobrému študentovi vráti. Aj za získanie kreditov sa platí, no vracajú sa mu nielen v podobe nadobudnutých vedomostí, ale peniaze prídu na účet naspäť po absolvovaní skúšok. Motivácia a obrovská dôvera, to sú veci, ktoré si na Islande a Islanďanoch Harbistová cení.

Zdalo by sa, že založenie cestovky bolo jednoduché. Obaja manželia pripomínajú, že na Islande zbytočne nikoho s papiermi nepreháňajú, ale podmienkou licencie na podnikanie v cestovnom ruchu bolo zvládnutie jazyka.

Tu Alena zabodovala, zavážili aj jej účtovnícke vedomosti, ktoré garantovali nielen vedenie ekonomickej agendy firmy, ale aj racionalitu v rozhodovaní.

Samozrejmosťou bolo preukázanie znalostí o Islande, jeho dejinách, geografii, jednoducho živote, ktorý treba pútavo a pravdivo predstaviť turistom. Alena túto skúšku skladá naostro vždy znova a znova s každou novou várkou turistov.

Čomu naučí pokora

Slováci už tridsať rokov hojne cestujú po svete a každý má svoju skúsenosť so sprievodcami cestovných kancelárií. Hneď vidno, kto krajinu naozaj pozná a kto iba memoruje nabifľované základné údaje. Alena Harbistová sa v priebehu desiatich rokov stala v dobrom slova zmysle slovenskou Islanďankou, naučila sa splývať s duchom krajiny.

Pozor, aby na islandských cestách vaše auto...
Pozor, aby na islandských cestách vaše auto neskončilo takto. Autor: Jozef Sedlák, Pravda

Keď autobus prechádza okolo geotermálnej elektrárne, ktorá zásobuje energiou aj Reykjavík, akoby medzi rečou poznamená, že dnes budú mať jej zamestnanci spolu s obyvateľmi okolitých obcí evakuačné cvičenie. Dovedna päťtisíc ľudí sa musí pripraviť na to, že vulkán nachádzajúci sa v blízkosti elektrárne začne chrliť lávu.

Naprieč Islandom v smere z juhozápadu na severovýchod sa tiahne tektonický zlom. Narážajú tu do seba euroázijská a severoamerická tektonická doska. Vzniká pritom obrovské trenie a v niektorej z 33 sopiek horúca magma vyrazí z času na čas na povrch.

Alena rozpráva s pokojom Islanďana o nebezpečenstve, ktorému čelia obyvatelia Grendaviku aj známej Modrej lagúny ležiacej ani nie hodinu cesty od hlavného mesta.

Ľudia tu z výstrah pred možnou explóziou sopky nepanikária, na život s vulkánmi, ktoré vybuchujú priemerne raz za päť rokov, si zvykli. Sopky sú nepretržite monitorované a seizmológovia informujú včas obyvateľov ohrozených území, aby v prípade krajnej núdze opustili domovy.

Život na sopečnej pokrievke naučil Islanďanov pokore pred prírodou. Slováci, ktorí zostanú pracovať na Islande, a je ich tam už okolo 400, si rýchlo všimnú, že život na ostrove plynie pomalšie ako na Slovensku. Nevládne tu zhon, nervozita, nikto sa nikam neponáhľa, všetko má svoj čas. "Treba si užiť každý deň, ktorý ti je dožičený,“ zhrnie po rokoch jeden zo životných princípov Islanďanov Alena Harbistová.

A aby odviedla reč od nebezpečenstva nevyspytateľných sopiek, s ktorým musia rátať aj turisti pohybujúci sa po ostrove, odbočí do minulosti. Ak nerátame antické Grécko a Rím s jeho senátom, Island je krajinou, ktorá ešte v hlbokom stredoveku dospela k založeniu parlamentu. Bolo to v roku 930.

Hneď sa musíme pozrieť inou optikou na túto krajinu, ktorú kolonizovali nielen Vikingovia, čo na ostrov priplávali z územia Nórska, ale aj Íri. Máme do činenia s najstaršou európskou demokraciou.

Morálka ľudí zaujímala od vekov, ale ako čas plynie, pravdaže, etické normy sa liberalizovali, uvoľňovali. Ženy nevernice v dávnej islandskej minulosti nemilosrdne prenasledovali. Ostrihali ich, spútali a zašité do vreca hodili do niektorého z bublajúcich bahenných jazierok. Mužov stínali. Z pohľadu dnešných čias bol stredovek kruto nemilosrdný.

Manželstvo v 21. storočí na Islande už zďaleka nie je tou pevnou inštitúciou, akou bolo v minulosti. Stáva sa, že žena má tri deti s troma rôznymi mužmi. Ale nebuďme puritánmi, nie je to, po prvé, všeobecný jav a po druhé, takéto vybočenia z radu sa nájdu v každej európskej krajine. Aj na Slovensku.

Modrá lagúna, prírodné termálne kúpalisko, kam...
Modrá lagúna, prírodné termálne kúpalisko, kam sú vstupenky na celé týždne vypredané. Autor: Jozef Sedlák, Pravda

Kedysi na Islande mužov, čo sa spreneverili ustáleným pravidlám spoločnosti, posielali do vyhnanstva do nehostinného vnútrozemia. A vraj demokracia. Trochu to pripomína dekabristické cárske Rusko. Si nepohodlný, skončíš na Sibíri.

Islanďania sa mohli vrátiť po dvadsiatich rokoch, ak, pravda, prežili. Kriminalita je však dodnes na Islande nízka a na nástup do väzenia sa čaká. Policajti nechodia ozbrojení, majú len obušky a namiesto slzotvorných granátov spreje s čiernym korením. Islanďania sú alergickí na korupciu a zneužívanie postavenia ľudí, ktorých nominovali na vysoké štátne posty.

Život bez stresu

Alena Harbistová obratne prechádza z jednej témy do druhej, porovnáva minulosť so súčasnosťou. Bez okolkov priznáva, že život na Islande sa jej páči. "Stala som sa pokojnejšou, nestresujem sa tým, čo príde, prispôsobili sme sa a začali vnímať život ako Islanďania.“

Kvituje toleranciu a ochotu pomáhať. Ak sa niekomu pokazí auto vo fujavici, môže si byť istý, že osádka najbližšieho okoloidúceho auta mu pomôže.

Keď jej nedávno zo Slovenska oznámili, že na druhý svet sa pobral jej milovaný psík, posmutnela. "Choď domov, spamätaj sa z toho, čo sa ti prihodilo, deň máš zaplatený,“ povedal jej šéf. Vzťahy na pracovisku nie sú odmerané, kolegovia sa nie zo zvedavosti pýtajú: "Tak ako, Alena, všetko v poriadku?“

Dušan Harbist, pravda, predstavu o jednoduchom živote na klimaticky drsnom Islande chlapsky racionalizuje. "Stále tu možno dobre zarobiť, žiadaní sú inštalatéri a vôbec remeselníci, veď sa prestavuje starý Reykjavík. Lenže treba ovládať jazyk a rátať s tým, že sú tu v porovnaní so Slovenskom nielen vysoké zárobky, ale aj výdavky. Od potravín až po nájomné. Ubytovanie zhltne, podľa toho kde, aj tisíc eur, trojizbový byt v hlavnom meste sa prenajíma za dvetisíc eur.“ Jedno Islandu nemožno uprieť, ľudia tu vedia žiť.

Desať kuriozít z krajiny ohňa a ľadu

  1. Ak rodičia chcú dať svojmu dieťaťu meno, ktoré dovtedy nebolo použité, musí ho schváliť Islandský výbor mien. Ak je meno príliš výstredné, výbor ho neschváli. Nenájdete tu teda žiadne deti menom Chanell, Gucci ani Rosalinda. V mene napríklad nesmú byť písmená C a Z, pretože tie sa v islandskej abecede nenachádzajú.
  2. Národným športom na Islande je hádzaná. Po úspechu na ME vo Francúzsku v roku 2016 Island žije najmä futbalom.
  3. Na Islande je zakázané chovať doma hada, jaštericu alebo korytnačku. Nie sú to pôvodné živočíchy.
  4. V roku 2010 boli na Islande úplne zakázané striptízové bary. Island je známy svojou rovnoprávnosťou žien a mužov a je neprípustné, aby žena vykonávala takúto prácu.
  5. Island je prvou krajinou na svete, kde ženu zvolili za prezidentku – v roku 1980.
  6. Islandskí policajti nenosia zbrane. Na Islande je vo všeobecnosti najnižšia miera kriminality, a to aj napriek tomu, že je tu jedna zbraň na troch občanov.
  7. Všetky zahraničné filmy, seriály a programy sa v islandskej televízii vysielajú v angličtine s islandskými titulkami. Aj vďaka tomu vie 95 percent Islanďanov plynule po anglicky. Niekedy, keď púšťajú islandské filmy, ich dávajú s anglickými titulkami.
  8. Islanďania svoje malé deti nechávajú v kočíkoch spať vonku. Je im jedno, či mrzne, alebo prší. Aj tak ich privykajú na nevyspytateľné islandské počasie.
  9. Na Islande bolo zakázané pivo až do roku 1989. Bolo to hlavne kvôli alkoholizmu. Alkohol možno kúpiť iba v špecializovaných obchodoch. Sú otvorené iba päť dní do týždňa a päť hodín denne.
  10. Komediant Jón Gnarr bol v roku 2010 zvolený za starostu Reykjavíku, a to preto, že vo svojom programe sľúbil, že nesplní žiadne sľuby.

(Podľa D-Travel, sd)

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#slováci #podnikanie #Island #cestovaný ruch
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku