Vlkolínec treba vidieť, zažiť a precítiť

Drevené domy, humná, maštale, chlievy a senníky. Ten, kto zablúdi do obce Vlkolínec, akoby sa vrátil v čase. Stále to tam vyzerá ako pred sto rokmi.

No aj keď sa mu môže zdať, že sa ocitol v nejakom múzeu či skanzene, nie je to tak. Domáci sú na také vyjadrenia citliví. Oficiálne sa ich osada označuje za pamiatkovú rezerváciu ľudovej architektúry.

„Vlkolínec nie je skanzen a nikdy ním nebol. Je to trvalo obývaná časť mesta Ružomberok, kde má každý dom konkrétneho majiteľa a verejne prístupných je len niekoľko objektov,“ upozornil Pavol Jaňák z miestnej informačnej kancelárie. Médiá, ktoré Vlkolínec predstavujú ako skanzen či „živý skanzen“, mu podľa neho robia medvediu službu.

„Návštevníci potom do Vlkolínca prídu v domnení, že môžu vstúpiť do každého objektu. A keďže to nie je možné, nastáva sklamanie a často nasledujú aj roztrpčené reakcie,“ priblížil Jaňák.

Základom bolo drevo

Vlkolínec sa rozprestiera na svahu Veľkej Fatry pod vrchom Sidorovo. Aj keď leží asi desať kilometrov od Ružomberka, je jeho súčasťou. Vlastnú samosprávu nemá. Podnety od miestnych občanov rieši poslanec zastupujúci ružomberskú mestskú časť Biely Potok, pod ktorú spadá i Vlkolínec.

Prvá zachovaná zmienka o osade pochádza z roku 1461. Už vtedy patrila do chotára Ružomberka, ktorý však s obyvateľmi okolitých dedín príliš dobre nevychádzal. Správal sa k nim ako k svojim poddaným, ukladal im pokuty a tresty.

Spory sa ťahali celé stáročia, a keď sa štyrom obciam nepodarilo legálne osamostatniť, v roku 1771 sa proti Ružomberku vzbúrili. Odpor dosiahol také rozmery, že muselo zasiahnuť cisárske vojsko.

Foto: Renáta Jaloviarová, Pravda

vlkolínec, slovensko, turisti Vlkolínec mal najviac obyvateľov v roku 1869 – 345. V čase zápisu do UNESCO tu žili len ôsmi dôchodcovia a dve rodiny s deťmi, dnes má 21 stálych obyvateľov.

Vzhľad obce sa vyvíjal prirodzene. Drevo z okolitých lesov ľuďom slúžilo ako základný stavebný materiál. Keď dokončili zruby, nerovnosti stien zatierali hlinou, ktorá sa bielila vápnom a dvakrát ročne farbila. Aj vnútorné steny sa vyrovnávali hlinou a maľovali.

Zrubové domy vo Vlkolínci majú spravidla tri priestory – izbu, pitvor a komoru. Veľká izba slúžila celej rodine nielen na spanie, ale aj na varenie či jedenie.

Robili sa v nej tiež všetky domáce práce a v zime tam našli útočisko i mláďatá domácich zvierat. V niektorých izbách boli dokonca vykopané jamy na uskladnenie zemiakov.

Pitvor bola vstupná miestnosť v strede domu, ktorá sa postupne zmenila na kuchyňu, a komoru ľudia využívali na skladovanie potravín, vo výnimočných prípadoch aj na nocľah.

Sedlové strechy sa pokrývali šindľom, ktorý sa vyrábal štiepaním mäkkého dreva. Za domom sa nachádzali dvory s hospodárskymi stavbami.

Obyvatelia osady sa zaoberali poľnohospodárstvom, pasením oviec a salašníctvom, chovom dobytka, drevorubačstvom, tesárstvom a včelárstvom.

Zostalo sedem rodín

Prečo sa ľudová architektúra tak dobre zachovala práve v tejto obci? Podľa Jaňáka za to mohla jej izolovaná poloha, ale aj tvrdšie životné podmienky, ktoré vo Vlkolínci vládli – obmedzené zdroje obživy či v dávnejšej minulosti chýbajúca doprava. Až do polovice uplynulého storočia viedli do osady len poľné cesty, nemala obchod ani elektrinu.

Foto: Renáta Jaloviarová, Pravda

vlkolínec, osada, domčeky, sidorovo Vlkolínec - podhorská osada pod vrchom Sidorovo.

„Pôvodní obyvatelia tu stále žijú. Treba však povedať, že ich stav poklesol najmä v dôsledku druhej svetovej vojny, keď počas SNP časť Vlkolínca vyhorela a obyvatelia zničených domov sa odsťahovali do Ružomberka. Neskorší úbytok obyvateľov bol prirodzený – sťahovanie za prácou, nasledovanie partnerov alebo úmrtia,“ vysvetlil Jaňák.

Vo Vlkolínci teraz býva už len 21 stálych obyvateľov, z ktorých väčšina je ešte v produktívnom veku. „Žije tu sedem rodín. Najstaršia obyvateľka má 92 rokov a najmladší asi 2,5 roka,“ prezradil Jaňák.

Z celkového počtu 55 domov je dnes trvalo obývaných iba sedem. Niekoľko ďalších ich vlastníci prenajímajú – ako chalupy na rekreáciu. „Prevažnú väčšinu prechodne obývaných domov však ich majitelia využívajú na oddych pre vlastnú potrebu,“ uviedol Jaňák.

Pozor, kam vstupujete

Za pamiatkovú rezerváciu ľudovej architektúry Vlkolínec vyhlásili v roku 1977. Jeho výnimočnosť ocenilo aj UNESCO, keď ho v decembri 1993 zapísalo do svojho Zoznamu svetového kultúrneho a prírodného dedičstva.

Obec ročne navštívia tisíce turistov a naozaj sa stáva, že omylom vojdú aj do súkromných domov a dvorov, mysliac si, že sú súčasťou expozície. V skutočnosti však ako múzeum slúži len jedno obydlie – roľnícky dom, kde je expozícia tradičného bývania a života.

Foto: Renáta Jaloviarová, Pravda

vlkolinecm rolnicky dom, izba Izba v Roľníckom dome, kde sa odohrával život rodiny.

Okrem toho možno navštíviť ešte Dom UNESCO (výstavu umeleckých diel a expozíciu venovanú Vlkolíncu), Kostol navštívenia Panny Márie, kolibu salaša (expozíciu tradičného pastierstva), minigalériu v sýpke (diela remeselníkov a umelcov), galériu ľudového umenia v budove bývalej školy a farmu so zvieratami určenú deťom.

Za pozornosť stojí tiež zrubová rumpálová studňa v strede osady či drevená zvonica z roku 1770. Podľa Jaňáka však nemá význam vyzdvihovať jednotlivé objekty: „Vlkolínec je jedinečný vo svojom celku – v architektúre, prostredí a polohe. Treba ho jednoducho vidieť, zažiť a precítiť.“

Kam na výlet: 5 tipov v okolí

• 1/ Jelení vodopád – nachádza sa v Čutkovskej doline neďaleko Ružomberka, dosahuje 24 metrov.
• 2/ Vodná nádrž Hrabovo – prírodné kúpalisko v mestskej časti Ružomberok-Hrabovo, atrakciou je chôdza po hladine v nafukovacej guli.
• 3/ Hrad Likava – zrúcanina nad obcou Likavka, hrad postavili v 14. storočí.
• 4/ Termálny prameň Medokýš – umelý vrt asi 1 km od obce Kalameny s vodou, ktorá páchne po síre a má približne 33 °C. Je tam i jazierko, kde sa dá kúpať.
• 5/ Archeoskanzen Havránok – archeologický park pri Liptovskej Mare, kde si možno pozrieť zrekonštruované obydlia Keltov a zažiť rôzne podujatia.