Čo zmenila pandémia, ktorá otriasla svetom na začiatku 20. storočia? Ako vyzeral po jej skončení bežný život a cestovanie?
Španielska chrípka sa považuje za najsmrteľnejšiu pandémiu v histórii ľudstva, infikovala asi tretinu svetovej populácie a predpokladá sa, že stála životy asi 50 miliónov ľudí, píše Love Exploring. Nevieme to celkom presne, lebo lekárske záznamy z tých čias neposkytujú úplné čísla.
Tento dovtedy neznámy kmeň chrípky sa rozšíril po celom svete medzi rokmi 1918 a 1919. Aj keď nesie názov „španielska“, nákaza nevznikla v tejto krajine. Indície naznačujú, že jej pôvod bol v inej časti Európy, v Číne alebo v USA, odkiaľ ju rozniesli vojaci.
Chrípka dostala prívlastok španielska, pretože práve Španieli o nej ako prví informovali v tlači, zatiaľ čo v ďalších európskych krajinách kvôli prvej svetovej vojne mali noviny problémy a desivé správy sa snažilo utajiť aj velenie, aby nevystrašili vojakov a nenarušili ich „bojovú morálku“.
Prvý známy nahlásený prípad tejto chrípky sa vyskytol vo vojenskom tábore vo Fort Riley v Kansase v marci 1918.
Cestovanie
Samozrejme, cestovanie na začiatku 20. storočia vyzeralo úplne inak ako dnes. Letectvo bolo v plienkach a cestovanie pre potešenie a zábavu ľudia vtedy veľmi nepoznali. Aj vďaka tomu sa choroba šírila pomalšie ako dnes a do ďalších krajín sa dostávala postupne až v septembri 1918.
Napriek tomu malo cestovanie vplyv na šírenie choroby a podľa odborníkov možno označiť španielsku chrípku za prvú modernú pandémiu charakterizovanú relatívne rýchlym pohybom prostredníctvom globálneho dopravného systému. Nákaza sa po svete šírila najmä prostredníctvom lodí a železníc.
Ako svet reagoval?
Na boj s pandémiou španielskej chrípky nemal svet jednotnú stratégiu, dokonca aj rôzne mestá v rovnakých štátoch uplatňovali rozdielne postupy.
Jedno sa však vedelo – verejnosť by sa mala vyhýbať vytváraniu davov, obmedzovať kontakt s inými ľuďmi a tiež cestovanie, ktoré nie je nevyhnutné.
Miesta, ktoré priťahujú turistov – vrátane reštaurácií, divadiel, kín a salónov – sa zatvorili. Známy je však prípad z Filadelfie, ktorá zorganizovala veľkú pouličnú prehliadku, ktorá mala za následok šokujúco veľký počet obetí.
Niektoré miesta však úplne uzavreli svoje hranice, čím obmedzili prístup do a zo svojej komunity a tiež zatvorili školy a miesta bohoslužieb. Napríklad Austrália požadovala, aby ľudia, ktorí pricestovali do krajiny, ostali načas v karanténe.
A čo bolo ďalej? Lietadlá a lode
Po vojne sa menilo vnímanie hraníc vlastného domova a komunity, čím sa pripravil základ pre nový vek cestovania a cestovného ruchu.
Pandémia španielskej chrípky a samozrejme aj prvá svetová vojna však znamenali pre mnohých finančné ťažkosti, a tak pre bežné rodiny bola dovolenka len snom. Povojnové a postpandemické cestovanie sa teda stalo doménou tých najprivilegovanejších v spoločnosti.
Po tom, ako prehrmela španielska chrípka a prvá svetová vojna, došlo v leteckej technike k veľkým pokrokom. V tomto období sa lietadlá premenili z dvojplošníkov na elegantné, výkonné a moderné dopravné lietadlá, ktoré viac pripomínajú stroje, aké poznáme dnes.
Prosperujúce komerčné letectvo ale začalo prekvitať až koncom 20. rokov 20. storočia a v 30. rokoch sa zaviedla pravidelná osobná doprava.
Lietanie v rokoch po pandémii španielskej chrípky bolo nákladné, a preto znamenalo potešenie vyhradené pre najbohatších. Cesta vzduchom bola v tomto období dlhá, nepohodlná – kvôli hluku a turbulenciám – a tiež nebezpečná – v medzivojnových rokoch neboli nehody komerčných lietadiel neobvyklé.
Letecké spoločnosti sa preto usilovali zabezpečiť svojim klientom väčšie pohodlie a pribudli plyšové salóniky a chutné jedlo. Povolené bolo aj fajčenie na palube.
Pre širšiu populáciu bolo omnoho dostupnejšie cestovanie po mori. Aj keď si španielska chrípka našla cestu medzi krajinami predovšetkým prostredníctvom lodí, ľudia v medzivojnových rokoch na tento spôsob dopravy nezanevreli. Výletné lode v 30. rokoch súťažili o titul Blue Riband, o najkratší čas prekonania Atlantiku.
Cestujúci dostali príležitosť preskúmať vzdialené miesta na organizovaných exkurziách. Medzi bohatšími bol obľúbený napríklad Egypt.
Vlaky, autá
Vlaky požívali bezprostredne po pandémii menšiu dôveru cestujúcich, no vrátili sa k nim. Počas pandémie sa niektoré železničné trasy zmenili alebo úplne zrušili. V medzivojnových rokoch potom cestovanie vlakmi rástlo na popularite, rodiny si mohli dovoliť spoznávať širšie okolie a využívali železnicu na cestovanie na rekreácie.
Po počiatočnom trende zdržiavať sa na dovolenkách len v blízkosti domovov, sa asi dekádu po skončení pandémie ľudia viac rozcestovali aj za hranice.
Na rad prišli aj osobné automobily, ktoré zasa dali väčšiu slobodu vo výbere času a vzdialenosti. V 20. a 30. rokoch sa zlepšili aj cesty, v Európe sa začali stavať diaľnice. Kto nemal na vlastné auto, nasadol do autobusu. Mnoho prebytočných vojenských vozidiel sa v tomto období zmenilo na cestné autobusy a autokary.
A za auto sa dá pripojiť karavan, čo bol ďalší krok na ceste vývoja cestovného ruchu. Inovácie v oblasti rekreačných vozidiel pokračovali až do konca 30. rokov 20. storočia, keď všetkému spravila stop druhá svetová vojna.