Čo je vašou náplňou práce a ako si spomínate na svoje cestovateľské začiatky?
Moje cestovanie sa začalo, keď som asi ako trojročný šiel so starými rodičmi na výpravu ROH do Tatier. Na zvuk vlaku a obrázky krajiny si spomínam doteraz. Asi v pätnástich som sa prihlásil do dobrovoľníckych kempov. Cez prázdniny počas strednej a vysokej školy som chodil na „work and travel“ programy, alebo som mal serióznu prácu. Teraz skôr cestujem na kratšie výjazdy, venujem sa sprevádzaniu a voľnočasovému cestovaniu. Sprevádzanie cestovateľov ma baví. Mám možnosť im posunúť svoj zážitok, poznatky a vedomosti o krajine. Ak nejde o príliš dlhý výlet, má to pre mňa zvláštny efekt.
Aký?
Ak idem niekam na kratší čas, má to niečo do seba – doma sa zamyslieť nad tým, či sa ešte vrátiť naspäť, pretože som nevidel toto a toto. Väčšinou som žil v krajinách dlhodobo, rok alebo pol roka. Cestovanie na také obdobie má aj svoje negatívne stránky.
O akých negatívach hovoríte?
Prvýkrát, keď som mal devätnásť a šiel som na pol roka do Írska, mal som kamaráta Carlosa z Portugalska. Mesiac pred odchodom som mu povedal, že odchádzam, a on mi odkázal, že mi praje príjemný život a v momente zrušil všetky kontakty. Nerozumel som tomu. Po ďalších dlhodobejších cestách som pochopil – nemôžem sa s každým skamarátiť, lebo odídem. S niektorými ľuďmi ostávam v kontakte, ale po veľa cestách to musím filtrovať.
Foto: Filip Gelačik
Na druhej strane, počas dlhších pobytov v cudzine vám neochladli vzťahy, ktoré ste mali tu doma?
Niektoré možno áno, ale takisto by mohli ochladnúť, keby som tu ostal. Pozitívne na cestovaní je, že ak v cudzine stretneš niekoho, s kým si rozumieš, prináša to veľa dobrého.
Cestujete sám alebo v spoločnosti?
Oba spôsoby majú výhody aj nevýhody. Cestoval som veľmi veľa sám, ale keď som bol s otcom na jeho šesťdesiate narodeniny v Maroku, cestovanie v spoločnosti sa mi zapáčilo, a začal som ho vyhľadávať. Asi najradšej mám kombináciu – napr. na šesťtýždňovej návšteve krajiny – byť časť pobytu sám a časť s niekým.
V ktorých krajinách ste boli?
V Amerike som žil rok. V Európe som necelý rok žil vo Frankfurte, rok na Malte, pol roka v Írsku, jedno leto v Škótsku a vo Fínsku, pol roka v Maďarsku. Bolo to celkom pestré.
Ak sa dá vybrať, ktorá krajina vás najviac zaujala?
Ťažko povedať. Napr. dnes máme šedú oblohu, tak by som si najradšej spomenul na Maroko, príjemné s pekným počasím a kopcami vo výške 4000 metrov. Možno zajtra bude svietiť slnko, a budem mať chuť na niečo iné. Nemám nejaký rebríček krajín, ale mám miesta, na ktoré si rád spomeniem. Určite by som vybral niečo z Albánska, Ukrajiny, Maroka, niečo z Mexika, Gruzínska. Keďže máme veľa destinácií, cestovanie som bral tak, že človek by mal spoznávať stále nové a nové. Ale postupne zisťujem, že je príjemné sa na tie miesta vrátiť. To súvisí aj so sprevádzaním. Ak človek pozná krajinu dobre, môže ju ľuďom lepšie odprezentovať.
Kam by ste sa chceli vrátiť?
Napríklad do Albánska. Bol som tam trikrát. Ak nerátam okolité štáty, asi v žiadnom inom som nebol toľkokrát. Viem si predstaviť, že ešte by som sa tam chcel veľakrát vrátiť, pretože viem, čo by mohlo byť zaujímavé a čo som ešte nevidel. Je to príjemné miesto. Neprekážalo by mi ísť tam znovu a znovu, aj napriek tomu, že by som ten čas mohol stráviť tam, kde som ešte nebol.
Čím vás Albánsko oslovilo?
Aj napriek takej malej vzdialenosti od Slovenska je to krajina veľmi odlišná od tej našej. Na malom území vie ponúknuť veľmi veľa, a to prenádherné pobrežie na juhu, krásne hory na severe, malé pekné mestá. Väčšina albánskych miest je síce škaredá, ale s takou špecifickou južanskou atmosférou. Napr. Tirana je jedno z vizuálne škaredších miest, ale ak sa po meste človek prechádza o piatej ráno alebo o piatej poobede, cíti tam život. Mal som pocit, že to nesúvisí iba s južnou polohou krajiny. Aj na severe ľudia bývajú vonku o piatej ráno. Albánci sú priateľskí, a to je veľké plus ich krajiny.
Foto: Filip Gelačik
Ako ste sa tam dorozumievali?
V mestách sa medzi mladými ľuďmi dá ľahko dorozumievať po anglicky. So staršími skôr po rusky a srbsky, čo vychádza z ich histórie. Keď som tam šiel, bál som sa, že kvôli naštrbeným vzťahom so Srbskom nebudú ochotní hovoriť slovanskými jazykmi, ale nebolo to vôbec tak. Veľmi veľa Albáncov cestuje kvôli práci po celej Európe, najmä do Nemecka, čiže ovládajú aj nemčinu, ako tiež mnoho ďalších európskych jazykov. Na dedinách môže byť s jazykmi väčší problém. Párkrát sa mi s partiou stalo, že sme hľadali ubytovanie na horách, a domáci z našich slov pochopili, čo asi hľadáme. Do ruky mi dali telefón s vytočeným číslom na ich syna, ktorý bol v tom čase v Anglicku. Ten potom do telefónu preložil svojim rodičom, že hľadáme ubytovanie.
Viem o vás, že ste boli pred siedmimi rokmi v Moldavsku. Čo vás priviedlo do tejto, pre nás Slovákov, neznámej krajiny?
Chcel som ísť do dobrodružnejšej krajiny ako zvyčajne, preto som si v rámci dobrovoľníckeho programu vybral Moldavsko. Do projektu boli zapojení dobrovoľníci z rôznych krajín, ktorí chceli skúsenosti z krajiny použiť napr. vo svojom výskume, štúdiu či práci. Cieľom programu bolo opraviť a postaviť školu pre rómske deti, ale najmä zapojiť ľudí do práce a ukázať im, ako navzájom spolupracovať. Ako si dať cieľ a skúsiť ho splniť.
Akým spôsobom ste sa miestnym obyvateľom snažili odovzdať toto posolstvo?
Celý program bol založený na priateľskom kontakte – pili sme s nimi, jedli sme s nimi, a keď prišlo na prácu, buď si tú lopatu vypýtali, alebo im ju niekto z nás dal do ruky. A oni pomohli.
Spomínate si na nejaké zaujímavé zážitky z Moldavska?
Zaujímavý zážitok, ktorý sa však netýka rómskej osady Ursari, ale dediny od vedľa, sa spája s pánom don Grigorim, ku ktorému sme sem-tam chodili na návštevu. Je veľa krajín, kde si vážia návštevníkov a cudzincov. V Moldavsku som však naozaj mal pocit, že „hosť do domu, Boh do domu“, ako sa u nás vraví. Jeden z tých večerov som prišiel ku Grigorimu na návštevu s dvoma mladými Moldavcami. Chceli nás usadiť do takej letnej záhradky, ktorú si treba predstaviť ako udupanú hlinu, sliepky – neporiadok a chaos. Spratali z nizučkého stola veci, a keďže nemali stoličky, z chlieva vzali kýble. Jeden mi prevrátili, tak som si sadol. Hneď som mal pred sebou pohárik s červeným vínom a začal som pomaly popíjať. Nevedel som, prečo na mňa všetci čudne pozerajú. Mladý Moldavec ma drgol, a povedal mi, že tu sa to robí trochu inak – rýchlo exneš, vypiješ, vytrasieš, čo ostalo, a posúvaš pohár ďalej. Po veľa veľa takýchto kolách mi napadlo, že prinesiem borovičku ako darček. To pán Grigori nechcel dovoliť, keďže pozýval on, ale po ďalších a ďalších kolečkách súhlasil a povedal, že je čas na ochutnávku niečoho slovenského, ak teda veľmi chcem. Šiel som do školy, v ktorej sme my cudzinci spali, keď som sa vrátil, každý už mal pripravený krásny krištáľový poldecák. Borovičku vtedy domáci bral ako najlepšie šampanské, ktoré sa podávalo možno naposledy. Čo sa týka alkoholu, mal som pocit, že sa pije všetko, a čo sa nedá piť, zajedá sa, ako sa po rusky povie, zákuskami – šunkou, čokoládou, hocičím, čo Moldavčania majú.
Foto: Filip Gelačik
Aká je typická moldavská kuchyňa?
Záleží od toho, v ktorej časti krajiny ste. O hlavnom meste Kišineve sa hovorí ako o najchudobnejšom meste Európy. Tamojšie reštaurácie však varia kuchyňami celého sveta. Napriek tomu, že v krajine žije množstvo chudobných ľudí, počet bohatých ľudí zrejme dostačuje na to, aby v Kišineve boli aj reštaurácie s britskou kuchyňou, ktorá je Moldavsku vzdialená. Jednoduchá moldavská kuchyňa je založená na tom, čo majú. Zaujímavé bolo, že Rómovia neprichádzali do kontaktu s okolitým svetom, a väčšinu jedla, ktoré jedli, si sami pestovali alebo chovali. Veľmi málo jedla kupovali alebo vymieňali na miestnom trhu. Mám pocit, že s peniazmi prichádzali málokedy do kontaktu. Na lokálnych potravinách, ktoré sa dopestovali, fungovali aj niektoré nerómske dediny. Moldavské národné jedlo je mamaliga – pšeničná kaša so sardinkami. Nebola to najväčšia delikatesa, skôr chválim ovocie a zeleninu, ktoré boli také chutné asi preto, že pochádzali z vlastnej záhrady, alebo zo záhrady suseda. Nič nedovážali z cudziny, všetko bolo čerstvé. Najlepšie spomienky mám na rajčiny, ktoré som asi nikde inde lepšie nejedol.
Môžeme o Moldavsku hovoriť ako o poľnohospodárskej krajine?
Áno, ale ani táto oblasť nie je na vysokej úrovni. Celkom dobre je na tom vinárstvo, ale žiaľ v európskom vinárskom konkurenčnom boji to nie je otázka kvality. Niektoré krajiny si svoje vína strážia tak, že nejaký nový dodávateľ a výrobca nemá žiadnu šancu, aj keby mal podstatne lepšie víno, ako z tej chránenej krajiny.
Čiže potenciál vinárstva v Moldavsku ostáva nevyužitý?
Presne tak. V tomto smere ma zaujalo Gruzínsko. Stretol som tam Rusku, špecialistku na obchod a stravovanie. Z jej prieskumov vychádzalo, že Gruzínci by vedeli robiť veľmi kvalitné víno, lenže nemajú ho viac menej komu predať. Do úvahy by možno pripadalo Rusko, avšak s nimi majú zlé vzťahy, tak ani tí by ich víno nekupovali. Západný svet by gruzínske víno nechcel, pretože by bolo asi v takej cene ako kvalitné francúzske víno, a ak si má človek vybrať, kúpi si radšej kúpi to francúzske. Gruzínci teda robia v krajine prieskumy, aby vedeli, čo majú vyrábať. Dôležité je, aby boli výrobky predajné, aj keby možno neboli v stopercentnej kvalite. Tak predávajú aj víno, ktoré by mohlo byť fantastické, ale je spláchnuté do jednoduchšieho vína. Za to však pracujú na zaujímavej veci – na gruzínskom orechu, ktorý sa podľa mňa stane top výrobkom, pretože žiadna krajina na svete ho nepredáva.
Ľudia mávajú z nepoznaných krajín strach, ktorý sa môže neskôr ukázať ako bezdôvodný. Stretli ste sa v Moldavsku s nejakými krádežami alebo prepadmi?
Ja osobne som sa nestretol s ničím takým, ani si pravdupovediac neviem predstaviť, že by sa mi niečo zlé mohlo v Moldavsku stať. To si viem predstaviť vo väčšej krajine. Nejaké malé nebezpečie môže hroziť na území Podnesterska (pozn. redakcie: autonómna neuznaná republika v Moldavsku), ktoré strážia tak, aby na svet vychádzali iba pozitívne správy. Avšak o hocijakej krajine platí, že pri jej návšteve sa človek musí trochu prispôsobiť a správať sa podľa miestnych pravidiel.
Čím ste sa museli prispôsobiť Moldavsku vy?
Necítil som nejaké striktné pravidlá, ale v Podnestersku nebolo možné fotiť absolútne všetko. Možno to ľudia robia, ale neodporúča sa to.
Ako vyzerá typická moldavská architektúra?
Architektúra je ovplyvnená Sovietskym zväzom, do ktorého Moldavsko patrilo do roku 1991. Hlavné mesto Kišinev má pomerne široké ulice, typické sovietske bulváre a panelákové štvrte. Nesúvisí to len so sovietskou minulosťou, ale aj s pomerne nepriaznivou a chudobnou prítomnosťou. Keďže nemajú poriadne vybudovaný kanalizačný systém, pred panelákmi často stojí studňa. Na dedinách sa rodiny v domčekoch rozrastajú, časť ostáva žiť u rodičov, časť odchádza do cudziny. Na vizuálnej kráse im príliš nezáleží, dvory sú jednoduché.
O meste Kišinev ste sa vyjadrili, že je plné kontrastov, popri lunaparkoch ste na uliciach videli aj stíhačky a tanky. Aký ste mali z toho dojem?
Lunaparky pôsobili rovnako depresívne ako stíhačky a tanky. Na druhej strane, obe plnili takú istú úlohu – lozili po nich deti.
Foto: Filip Gelačik
V Moldavsku sa vyznáva najmä kresťanstvo. Ako sa odráža náboženský vplyv na moldavskej kultúre?
Veľa kláštorov a kostolov rekonštruujú Rusi, ktorí cez náboženskú vieru prenikajú do krajiny. Na druhej strane sú dediny extrémne chudobné a ľudia potrebujú niečomu veriť. Väčšina z nich žije na vidieku v komunitách, a kostoly sú práve tie miesta, kde sa spoločne stretávajú. Spomínam si na jeden zážitok. Počas mesiaca, ktorý som strávil v moldavskej dedine, bolo extrémne teplo, štyridsaťstupňové horúčavy. Aj to, čo si bežne obyvatelia pestujú, si vtedy dopestovať nevedeli. Jedného dňa som videl, že všetci čistia studňu, upratujú okolie a striedajú sa pri varení jedál. Čudoval som sa prečo. Dozvedel som sa, že kňaz povedal dedinčanom, že treba vyčistiť studňu, upratať dedinu, aby začalo pršať. Na druhý deň naozaj pršať začalo. Možno stačí dobrý prístup k predpovedi počasia a dá sa ľudí presvedčiť o všeličom. Vtedy to však bol pre mňa veľmi silný zážitok, a bral som to ako zázrak.
V Moldavsku žijú rôzne národnosti a etniká pokope – okrem domácich aj Bulhari, Rumuni, Rusi, Ukrajinci, Rómovia, Židia. Ako spolu navzájom vychádzajú? Všimli ste si medzi nimi nejaké konflikty?
O Moldavsku sa v správach dozvedáme skôr v negatívnom svetle. Je to asi tá najškaredšia krajina na svete, ale stretnutia s ľuďmi sú veľký zážitok. Nemôžem posúdiť, aké vzťahy majú medzi sebou ľudia rôznych národností, pretože na to som tam bol príliš krátko. Avšak keď bola príležitosť oslavovať, oslavovali intenzívne. Keď niekto vlastnil nejaký hudobný nástroj, tak ho vytiahol a na ulici sa vytvoril „orchester“, ktorý by možno pre ucho hudobného znalca nebol príjemný, ale rozhodne to bol zážitok. Ľudia sa tam vedia zabávať.
Cestovatelia prenesú rôzne kúsky sveta na Slovensko
Filip Gelačik vystúpil na cestovateľskom festivale Cestou necestou, ktorý v DK Ružinov v Bratislave potrvá do soboty 8. novembra do 22. hodiny.
Festival sa v nasledujúcich dňoch presunie do ďalších slovenských miest – v Piešťanoch sa uskutoční 9. 11. 2014, v Banskej Bystrici 14.-15. 11. 2014, do Žiliny zavíta 22.-23. 11. 2014 a v Pezinku ukončí festival svoje cestovateľské turné 29. 11. 2014.