„Nech sa páči,“ jemne ma štuchol do kože na predlaktí čímsi tvrdým. Poslepiačky, pritískajúc viečka ešte stále k sebe, som nahmatal moje slnečné okuliare. „Še-še,“ šepol som frázu, ktorú som sa pred cestou do Číny naučil ako prvú. „Neďakuj. Radšej buď viac opatrný, aby sa to nestalo zas,“ radil Jün-pinov hlas. „Nadnes hlásili 39 stupňov. Slnko je už teraz mimoriadne ostré. Kto však oslepne, údolie stodesaťtisíc Budhov neuvidí.“
Stodesaťtisíc Budhov! Jeden z najkrajších čínskych divov. Navyše, pre väčšinu Európanov trochu utajený. Kto by ho nechcel vidieť? Som taký nedočkavý… Opatrne pootvorím oči. Na sietnicu sa mi premietne obraz zvonka. Najprv je zahmlený, ale vzápätí sa začína plynule zhmotňovať. Vykresľuje sa, postupne sa otvára. Machuľa predo mnou získava tvar, jej farby sýtosť. Obraz sa zreteľne zostruje, akoby mi v hlave niekto šteloval optiku. Kaleidoskop vymieňal za ďalekohľad.
Usmieva sa na mňa Jün-pinova hlava. Rozzipsovaná od ucha k uchu hrdí sa dvoma radmi žltobielych zubov. „Tak čo? Ideme? Aj Budha má svoju trpezlivosť!“
Jaskyne Longmen
Údolie stodesaťtisíc Budhov sa skrýva v srdci najľudnatejšej čínskej provincie Che-nan, trinásť kilometrov južne od starobylej metropoly Luojang. Na internete ho poľahky vypátrate pod názvom jaskyne Longmen – Longmen Grottoes. Čínske úrady mu prisúdili ochranu najvyššej priority, ktorou sa hrdí napríklad Veľký múr, Terakotová armáda alebo Zakázané mesto v Pekingu. Národná scenéria kategórie AAAAA.
Ale napríklad UNESCO ho pre svet objavilo iba nedávno, keď ho pred pätnástimi rokmi zapísalo do prestížneho Svetového zoznamu kultúrneho dedičstva. Na jaskyniach Longmen úradníckym jazykom vyzdvihlo "ukážku vysokej kultúrnej úrovne ľudí, ktorí tu žili; špičkovú kamenársku prácu a jej vývoj počas 400 rokov – priam manifestáciu umeleckej kreativity a kľúčovú úlohu lokality pre kultúrny rozvoj v regióne i v celej Ázii.“ Stručne: senzačné miesto a majstrovské kúsky, ktoré inde na svete neuvidíte.
Choďte sami, neobanujete
"Vitajte v jaskyniach Longmen a držte sa pri mne, aby ste dobre počuli výklad a nestratili sa,“ štartuje prehliadku vysoká štíhla sprievodkyňa. Na sebe má vypasovaný formálny tmavý kostým, pod ním blúzku, na nohách pančuchy a lodičky na vysokých opätkoch, na rukách biele rukavičky. Tvári sa pritom, že pekelná horúčava sa jej vôbec netýka. Mne zatiaľ tečie pot tenučkými potôčikmi po celom tele. Gravitácia ho neťahá k zemi azda iba na miestach, kde sa mi vpíja do prilepenej košele a nohavíc.
Jün-pin si utiera čelo látkovou vreckovkou. Rumunský pár ďalej vľavo, s ktorým som sa už stihol zoznámiť, sa delí o minerálku v plastovej fľaši.
Bradatému seniorovi v plantavom červenom tričku so žltým nápisom ROAD TO HELL pod pazuchami rozkvitli mokré koláče. Potí sa tuším aj pod slnečnými okuliarmi. Pri nose sa mu z vnútornej strany začínajú rosiť sklá. Horúčava je priam hmatateľná.
„Let's go!“ velí sprievodkyňa. Do čerta, ako tá žena v takomto pekle dokáže vydržať v tmavomodrom oblečení celý deň? Lenže manifestácia jej železnej vôle sa len začínala…
"Jaskyne a výklenky ukrývajúce kamenné sochy Budhov tu vznikali od piateho storočia do polovice ôsmeho storočia. Jaskýň a výklenkov je dovedna vyše 2 300, sôch Budhov takmer 110-tisíc. A to všetko na pomerne malej ploche, od vchodu po východ na druhej strane je to iba jeden kilometer ďaleko,“ rapoce ako guľomet a nenápadne prechádza do svižného tempa aj jej krok. Väčšina návštevníkov si ani nestihne uvedomiť a už chytajú naučené vety do uší za svižného pochodu. Pána beka, tá musí mať ale tréning!
Pri prvom výklenku s Budhom sa sprievodkyňa odvážne vtlačí medzi posledných návštevníkov skupiny, ktorá vyrazila od hlavného vchodu pred nami. Signálka vo mne výstražne zabliká. Pri obdivovaní pamiatok poklus a tlačenicu nemusím.
Zvrtol som sa na päte a moje rastúce obavy sa potvrdili. Zozadu sa už na nás valí ľudská cunami – telá ďalšej skupiny návštevníkov.
Pri treťom výklenku som našu skupinu opustil. Radím to každému. Choďte sami, vo dvojici, v malej grupe. Zvoľte si svoje tempo, kochajte sa, vychutnajte si miesto. Ak treba, sadnite si na lavičku. Oddychujte. O nič neprídete, naopak. Keď som po niekoľkých príjemne strávených hodinách a do prasknutia nabitý zážitkami vyzvedal pri zelenom čaji, ako bolo, od rumunského páru, ktorý so sprievodkyňou zostal, moje tušenie sa potvrdilo. "Celé sme to prebehli s vyplazeným jazykom. Pri piatej soche sme vypli sluch. Bolo to len: výška sochy, jej vek, má o jeden-dva prsty menej, ale neodlomili ich vandali. Má to na svedomí erózia!“
Ja som Budha! Nie ty, ja!
Vráťme sa teda ešte na chvíľku späť do údolia. Jeho atmosféru si možno vychutnať aj ináč. Tisícky sôch zhmotnených v sivožltom pieskovci dávali štyristo rokov vytesávať panovníci, členova kráľovskej rodiny, šľachtici, bohaté klany, generáli, obchodníci, náboženské skupiny i poddaní z úcty k Budhovi. Každý dal urobiť takú sochu, na akú mal.
Nájdete tam sochy bohato zdobené i jednoduché, obrovské i celkom drobulinké. Najvyššia má vyše sedemnásť metrov, najmenšia ani nie dva a pol centimetra. Množstvo sôch je krásne zachovalých, veľa výklenkov a jaskýň však uvidíte prázdnych alebo poškodených. Kde-tu sedí Budha bez ruky, ba dokonca bez hlavy.
„Zlodeji,“ lakonicky vysvetľuje lámanou angličtinou sprievodkyňa inej skupiny, ktorú som neskôr oslovil. Listujem v sprievodcovi, aby som si informáciu overil. Študujem mapu Západného brala, kam ďalej. "Ja som Budha!“ "Nie ty, JA!“ Z čítania ma vytrhne zvada a ostrý krik. Otočím sa. Dvaja chlapci sú už v sebe. Menší mydlí väčšieho hlava-nehlava. Za tričko ho ťahá z kamenného podstavca. Starší šarvanec sa snaží sedieť tak pokojne, ako mu to len brat dovolí. Nohy a ruky zamknuté, pevne prekrížené. Zamračená tvár, pery silno pritisnuté k sebe, líca nafúknuté ako balóny. Už-už prasknúť.
Trvá to asi päť sekúnd kým sa na oboch vrhnú rodičia a babička. Dohovárajú im, snažia sa ich upokojiť. Zdá sa mi, akoby vysvetľovali, že sedieť na podstavci môže každý, ale vždy iba jeden.
Keď je najhoršie, pohne sa k nim telo nenápadného dedka dovtedy stoicky stojaceho bokom v Maovej kaki šiltovke. Jeho ústa vystrelia tri-štyri slová a je po boji. Autorita. Vtom mi oko padne na tabuľku, ktorú starec dovtedy zakrýval. "Toto je jediný kamenný podstavec v Longmen, ktorého sa môžete dotknúť. Môžete sa naň aj posadiť. Urobte si fotografiu na pamiatku. Každý môže byť Budha.“
Ementál z vápenca
Jaskyňami a výklenkami je v Longmen ako ementál prevŕtané najmä Západné bralo. Tam nájdete najkrajšie a najcennejšie sochy. Môžete si ich obzerať zdola z asfaltovej promenády pri rieke prípadne vyšliapať po schodoch iba k tým najvýznamnejším. Alebo môžete zvoliť náročnejšiu prehliadkovú trasu, ktorá sa vlní popri brale ako prilepená horská dráha.
Schodíky, mostíky, schody, most, zas a znova, ustavične hore a opäť dolu. Spodná cesta je samozrejme najrýchlejšia. Poctivá "vlnitá“ vám zhltne aj zopár hodín. Ale stojí to zato. Bralo, ktoré učarovalo vyznávačom budhizmu, vymodelovala v krajine húževnatá rieka Ji. Nesmierne pomaličky a trpezlivo na dvoje rozrezávala vyše kilometra dlhý pieskovcový hrb vypínajúci sa nad okolím.
Keď však skalu roztvorila ako lastúru, nad jej vlnami sa zrodili dva magické útesy. Priam nadpozemské miesto. Akoby otvorené božskými silami. Kedysi ho volali aj Dračia brána. Miesto, kde sú voda a kameň v rovnováhe, harmónii. Takýto magický kút si nemohli nevšimnúť prívrženci náboženstva, ktoré do Číny vstúpilo z Indie práve cez provinciu Che-nan. Napokon, toto náboženstvo hlásalo a ustavične ctí hodnoty, ako sú súzvuk, harmónia, rovnováha, symbióza…
Budha žije!
Čas však v údolí letí ako splašený. Rýchlo teda k najväčšiemu a najkrajšiemu Budhovi v areáli. Volá sa Vairochana. Pokojne a majestátne si sedí v hlavnom výklenku na samom konci prehliadky Západného brala. Pohľad na bucľaté, idealizované posvätné zobrazenie múdreho boha si treba zaslúžiť – musíte k nemu vyšliapať stovky schodov, ale stojí to zato.
Monumentálna sediaca socha je vysoká 17 metrov a 14 centimetrov. Len jej predĺžené kamenné uši majú na výšku vyše dva metre, hlava so vznešenou tvárou štyri. Budhovi robia spoločnosť ďalšie obrie sochy a stovky reliéfov zobrazujúce bolesti, útrapy a choroby sveta, ktoré Budha vylieči.
Mamutí svätostánok nad veľkým schodiskom s rozmermi 39 krát 35 metrov vytesali do pieskovca v roku 676 počas vlády cisárovnej Wu Ce-tchien zo slávnej dynastie Tchang. Tu sa návštevníci zdržiavajú najdlhšie. Pri najväčšej soche Budhu si chce urobiť fotku na pamiatku každý.
„No worries, vás vyfotím,“ prikývne veselý chlapík v plátennom klobúku narazenom až na uši. "Ale s vami sa vyfotiť nemôžem.“ "Prečo,“ vyzvedám. Vybral som si ho totiž zámerne. Ešte keby nemal klobúk a nemal vlasy. Srdečný Austrálčan, ako sa ukázalo, a majiteľ asymetrického tela (asi meter široký, asi meter vysoký) vyzerá navlas rovnako ako monumentálna kamenná modla za mnou. "Nemôže. Nepatrí sa to,“ smeje sa jeho partnerka a strhne mu z hlavy klobúk. Zaleskne sa hrdá plešina. "Kamaráti ho volajú Little Budda – Malý Budha.“ "Ha-ha,“ smeje sa môj spoločník Jün-pin. Hovoril som ti, dávaj si pozor. Opäť ťa oslepilo!"
Komplex jaskýň Longmen patrí medzi najvýznamnejšie divy čínskej provincie Che-nan. Nie je taký známy ako legendami opradený neďaleký Šaolinský kláštor či Kláštor bieleho koňa (prvý budhistický kláštor v Číne), ale určite je z trojice pamiatok najzaujímavejší.
Snúbi sa v ňom nádhera toho, čo dokáže vytvoriť príroda a čo človek. Patrí do prestížnej polstovky najvýznamnejších pamätihodností v Číne zapísaných do Zoznamu svetového kultúrneho dedičstva UNESCO.
Podobné budhistické jaskyne a výklenky plné sôch a reliéfov sa v Číne nachádzajú ešte na dvoch miestach. Jaskyne Yungang ležia neďaleko mesta Ta-tchung v provincii Šan-si a jaskyne Mogao pri meste Tun-chuang v provincii Kan-su. V lokalite Longmen sa však nachádza najviac jaskýň, výklenkov a sôch Budhu.