Vietnam: Pionierske šatky a budhistické chrámy

Krajine, donedávna vnímanej ako stelesnenie vojnových hrôz, dnes vládne najmä turistický ruch. Stavia sa všade, kam sa pozriete. Bagre sú na každom kroku, na ruinách starých domov vyrastajú hotely, často neprimerane gigantických rozmerov.

Vojnu dnes pripomínajú len zrekonštruované podzemné tunely, siluety tankov a lietadiel v múzeách a pozostatky väzníc s figúrami v životnej veľkosti.

Hranice medzi kapitalizmom a komunizmom sa stierajú. Hoci je Vietnamská socialistická republika krajinou s komunistickým štátnym zriadením, od roku 1986 smeruje k socialisticky orientovanému trhovému hospodárstvu.

V skutočnosti však krajine vládne korupcia. Tú má v zuboch aj náš sprievodca, ktorého voláme Robert.

Je tu husto

Vietnamcov je veľa. Po dvoch týždňoch v tejto krajine sa za odpoveď „nás Slovákov je päť a pol milióna“ takmer hanbíme. Len Hanoj má takmer osem miliónov, Saigon sa blíži k deviatim.

Populáciu preľudneného Vietnamu zvyšujú Číňania, najpočetnejšia národnostná menšina. Po otvorení hraníc na severe si tu budujú vlastné obchody a do Číny sa už nevracajú.

Ak sa opýtate Vietnamcov, aký majú vzťah k potomkom národa, s ktorým dlhé roky bojovali, väčšinou sa dočkáte odpovede: Sú veľmi hluční. Až neskôr príde na rad obava z ich nekontrolovaného prílevu.

V uliciach vietnamských metropol vládne chaos. Systém mestskej hromadnej dopravy sa snažia zachraňovať autobusy, ale najčastejším dopravným prostriedkom zostáva skúter a motorka. Prejsť cez cestu v spleti trúbiacich áut a motoriek si vyžaduje istú dávku zručnosti a najmä odvahy.

Ak na semafore zasvieti zelená, a vy sa odvážne vydáte cez priechod, neprejdete ani meter a z niektorej strany na vás zaútočí svorka skútrov.

Prvý deň cez dvojprúdovku takmer bežíme, ďalšie dni pochopíme, že najlepším spôsobom je odvážne vykročiť na cestu a prechádzať ňou plynule, bez zastavenia.

Hanoj – Paríž východu

Vitajte v prvom meste na H – v Hanoji. Hlavné mesto, založené pred vyše tisíc rokmi na Červenej rieke, je centrom severného Vietnamu. Hanojská architektúra je mixom čínskeho a francúzskeho štýlu, väčšina budov pochádza z posledných dvoch storočí.

V dlhých a úzkych tunelových domoch sa obchoduje aj býva. Výška dane sa kedysi odvíjala od plochy priečelia obchodu, preto sú niektoré domy široké len tri metre.

Každý má na prízemí reštauráciu, kaviareň či obchod, najčastejšie so zmiešaným tovarom. Ak poznáte bratislavskú Miletičovu, pochopíte, že Vietnamci si kúsok zo svojej krajiny priniesli aj k nám.

Každodenný život sa odohráva na ulici. Na zmysly aj peňaženky turistov útočia pouliční predajcovia. Improvizované stánky v sedle bicykla ponúkajú čerstvé ovocie, palacinky či omelety.

Robert nás na trhu trpezlivo oboznamuje s neznámymi druhmi ovocia, zeleniny či rýb. Keď ukáže na torzo pečeného zvieraťa a povie „roasted dog“ (pečený pes), mám pocit, že zle počujem.

Čelím však nekompromisnej pravde – pred nami sa leskne doružova upečený malý tučný psík. Hoci psie mäso prináša požehnanie, len ťažko si vieme predstaviť, že by sa ocitlo na našom tanieri.

Na otázku, či si na tomto druhu mäsa pochutnáva aj Robert, sprievodca podozrivo rýchlo presunie našu pozornosť na pagody. Na stavby, v ktorých sa prelína vietnamská a čínska chrámová architektúra.

Chrám literatúry bol založený v roku 1070 ako miesto zasvätené Konfuciovi a vietnamským učencom. V roku 1076 tu vznikla najstaršia vietnamská univerzita, Národná akadémia Quoc Tu Giam, kde sa vzdelávali budúci mandaríni.

Múrmi obohnané nádvoria plné zelene a jazierok s lotosovými kvetmi sú pravou oázou pokoja v rušnom meste.

Meníme program

Najkrajšie ukážky koloniálnej architektúry sú vo Francúzskej štvrti. Naša cesta do nej vedie okolo Ho Či Minovho mauzólea, pred ktorým sa hadí dlhý rad návštevníkov. Napriek tomu, že strýko Ho si želal kremáciu, súdruhovia rozhodli inak.

Spočiatku jeho telo posielali do Ruska, kde postupovalo ozdravno-balzamovaciu kúru, dnes sa táto procedúra robí v Hanoji. Ideológia, ktorou sa tento činorodý muž riadil, nie je na programe dnešného Vietnamu, pre Vietnamcov je však návšteva mauzólea takmer posvätnou záležitosťou.

Hoci aj my máme túto atrakciu v itinerári, odpustíme si ju. Robert nám však neodpustí zdôvodnenie. Popod nos nám strká tlačivo, v ktorom musíme udať dôvody, pre ktoré meníme program.

A zatiaľ, čo môj spolucestovateľ Ivan mi našepkáva: Napíš tam, že potrebujeme beer stop (prestávku na pivo), ja do kolónky „reason“ (dôvod) diplomaticky píšem: Dávame prednosť spoznávaniu života v uliciach mesta.

Náš náhradný program končí v uličkách starého Hanoja, pomenovaných podľa tradičných remesiel. Aj dnes sa tu dá kúpiť takmer všetko. Stánky s uterákmi striedajú plné puby a zábavychtiví Angličania.

Vyberáme naše prvé milióny z bankomatu, v Starej štvrti, v okolí ulice Ta Hien, si sadáme k poháru čapovaného piva Saigon, zobkáme sušené krevety a počúvame Cockerov Unchain my Heart v podaní vietnamskej rockovej kapely.

V najlepšom sa však program končí. Plastové stolíky, stoličky, improvizované pulty a košíky v sekunde miznú pred zrakmi policajtov, ktorí dohliadajú na to, aby z chodníkov zmizli všetky predmety brániace chodcom v pohybe.

Hue – cisárske mesto

Diaľnica na vietnamský spôsob obmedzuje rýchlosť na osemdesiat kilometrov za hodinu. Sedemdesiatki­lometrová rýchlosť, ktorou sa rútime do kráľovského mesta Hue, a vyberanie zákrut bez podradenia však preverí aj tých najtrpezlivejších pasažierov.

Druhý deň dostáva od nás šofér prezývku Speedy. Keď zrazí úbohú sliepku bez toho, aby pribrzdil, dostáva ďalšiu: Vrah sliepok.

Hue dosiahlo najväčšiu slávu za vlády dynastie Nguyen, keď bolo aj hlavným mestom Vietnamu. Je jediným mestom, ktoré si v takmer neporušenom stave uchovalo celý kráľovský komplex pozostávajúci z hradieb, palácov a kráľovských hrobiek. V roku 1993 sa stali tieto monumenty Svetovým kultúrnym dedičstvom UNESCO.

V Citadele na brehu Voňavej rieky, obohnanej vysokými hradbami, stretávame školopovinné deti. S červenými šatkami okolo krku chodia počas sviatkov do budhistických svätostánkov. Až osemdesiat percent obyvateľov Vietnamu vyznáva budhizmus.

V pagodách sa oddávajú modlitbám mníchov a dymu kadidla. Pred vstupom pália papiere symbolizujúce peniaze ako obeť na pamiatku mŕtvych členov rodiny. Obeťou sú aj obrovské kopy jedla, na oltári nechýba ryža, banány ani plechovky kokakoly…

Hoi An – živé múzeum

Krajčírske služby tvoria jeden zo základných pilierov ekonomiky mesta Hoi An. Aj nás recepčná v hoteli víta otázkou, či už máme svojho krajčíra. Miestni majstri dokážu ušiť oblek na mieru aj do 24 hodín, najlepšiu prácu vraj odvedú za tri dni.

Historické Hoi An na brehoch rieky Thu Bon má dušu aj atmosféru mesta, kde sa zastavil čas. Vzniklo ako prístav v dobách kráľovstva Čampa, v 15. storočí sa ocitlo pod nadvládou vietnamskej dynastie Tran.

Počiatkom 16. storočia sem dorazili Portugalci, po nich sa tu vystriedali Číňania, Japonci, Holanďania, Angličania a Francúzi. Vďaka jedinečnej architektúre a starosvetskej atmosfére je od roku 1999 zapísané v zozname UNESCO.

Už po pár hodinách v prístavnom meste vysvietenom hodvábnymi lampiónmi si sľubujeme, že ak sa niekedy vrátime do Vietnamu, určite v ňom pobudneme dlhšie ako plánované dva dni. Francúzsky vplyv je prítomný na každom kroku.

Kaviarničky pozývajú na terasy, ktorých steny nesú stopy po každoročných povodniach počas sezóny dažďov. Najväčšia v roku 1964 zaplavila niektoré domy až po strechu.

Minulý rok sa voda dostala do výšky jeden meter. Domy, v ktorých sa býva aj pracuje, sú prechodné – nič nebráni vode vojsť a druhou stranou vyjsť.

Terasy lákajú turistov na dobré víno a ešte lepšie jedlo. A výlet na toaletu je pre neznalého tunajších pomerov malým dobrodružstvom. Najskôr prechádzam kaviarňou, kde pod dozorom otca obsluhujú najmladší, školopovinní členovia rodiny.

Aj preto, lebo už ako-tak komunikujú v angličtine. Čakajú ma ešte dve miestnosti – kuchyňa, v ktorej mama pripravuje dobroty od výmyslu sveta.

V ďalšej izbe ma však premkne pocit, že tam nemám čo robiť. Prechádzam niečím ako obývačkou, spálňou a zároveň detskou izbou. Na posteli drieme pod moskytiérou staručká vyschnutá babička, na ďalšej sa hrajú dve malé deti. A toaletu v cieli používajú asi aj domáci…

Harmónia piatich chutí

K povinným zastávkam v meste Hoi An patria tradičné domy s čínskymi a japonskými architektonickými prvkami a tiež Japonský krytý most, ktorý spája japonskú a čínsku štvrť. V 16. storočí ho postavili miestni japonskí obchodníci.

Podľa legendy preto, aby zahubil obriu, kalamity spôsobujúcu príšeru Cu. Srdce mala v Hoi An, hlavu v Indii a chvost až v Japonsku.

Keďže stavbu začali v roku Opice a dokončili v roku Psa, po obidvoch stranách ju strážia kamenné podobizne týchto zvierat.

Dom Tan Ky postavený pre bohatého vietnamského kupca pred dvoma storočiami je dôkazom umenia miestnych umeleckých rezbárov. Jeho usporiadanie prezrádza japonské a čínske vplyvy na tunajšiu architektúru. Na niektorých sĺpoch sú čínske básne napísané vsadenou perleťou.

Centrálna tržnica Cho Hoi An sa nachádza oproti chrámu Quang Cong. Dlhý rad drevených lavíc a pulty plné jedla trochu pripomínajú Námestie Djemaa el-Fna v Marakéši. To sme presne hľadali!

V úsmeve pani (doplním meno) je všetko, no najmä pozvánka na to najlepšie jedlo vo Vietname. Zatiaľ čo ja ostávam pri klasike a dávam si pho bo polievku s ryžovými rezancami a hovädzím mäsom, Ivan skúša nové chute. Tentoraz je to kalmár plnený bravčovým mäsom.

Základom pestrej vietnamskej kuchyne, ktorá má až päťsto národných jedál, je harmónia piatich chutí – sladké, kyslé, horké, slané a pálivé. O tom, že je ľahká a zdravá, svedčí fakt, že po dvoch týždňoch hodovania v tejto krajine sme nepribrali ani kilogram.

Ho Či Minovo Mesto – mesto zábavy

Posledné vietnamské H – Ho Či Minovo Mesto je dominantou južného Vietnamu. Na rozdiel od Hanoja je Saigon dynamické a rýchle sa rozvíjajúce moderné mesto. Od roku 1956 do roku 1975 bolo dokonca hlavným mestom Vietnamu.

Dnes je centrom obchodu, s množstvom nových výškových budov, hotelov a všetkých neduhov veľkomesta vrátane prehustenej dopravy a znečisteného ovzdušia.

Pokiaľ chcete aspoň trochu pochopiť, akými hrôzami Vietnam a jeho obyvatelia počas vojny prešli, Vojnové múzeum je povinnou zastávkou. Na jeho prehliadku, ktorá mapuje najmä vojnové zločiny Američanov a Číňanov, treba silný žalúdok.

V snahe priblížiť čo najvernejšie atmosféru väzenia nám nad hlavou poletujú stovky netopierov, ocitáme sa zoči-voči gilotíne, ktorou Francúzi popravovali partizánov z Viet Minhu, či malej klietke z ostnatého drôtu, v ktorej sa pod horúcim slnkom tlačilo aj desať ľudí.

Aj fotogaléria na troch poschodiach zobrazuje vojnu v tej najbrutálnejšej podobe. A hoci popisky k fotkám sú pomerne spolitizované a namierené proti Západu, múzeum je častým cieľom aj amerických turistov.

Po hrôzach vojny dobre padne pohľad na Katedrálu Notre Dame z roku 1883, pozostatok koloniálneho obdobia. Ako naznačuje jej názov, je to napodobenina slávnej katedrály v Paríži.

Je oázou pokoja pre Vietnamcov, ktorí sa do nej utiekajú pred ruchom veľkomesta, ale aj pred ruchom svojich príbytkov, v ktorých spolunažívajú tri generácie.

Budova pošty oproti katedrále je ďalšou ukážkou veľkolepej koloniálnej architektúry. Pri nedávnej rekonštrukcii však jej fasáda dostala nepríjemne prenikavý žltý náter, ktorý je tŕňom v oku miestnych aj turistov.

Ak sa v Saigone zdržíte dlhšie, možno vychutnáte jeho pagody, nábrežie na rovnomennej rieke Saigon, nákupné bulváry, centrá či diskotéku na niektorom z najvyšších poschodí.

My z tohto mesta utekáme do delty Mekongu, najúrodnejšej oblasti celej krajiny. Najdlhšia rieka sveta okrem Vietnamu preteká Čínou, Laosom a Kambodžou.

V mestečku My Tho nastupujeme na loď, ktorá nás dovezie ku kokosovej farme. Po názornej ukážke, ako efektívne rozbiť kokosový orech, ochutnáme cukríky, ktoré pripomínajú naše štolverky. Samozrejme, kokosové, s príchuťou čili, mäty či zázvoru.

Plavbu kanálmi v tieni bujnej vegetácie absolvujeme na menšom člne. Kapitánkou je usmiata pani s trochu preriedeným chrupom. Šikovne sa preplieta medzi ostatnými člnmi a ja v hrsti zvieram bankovku, ktorou ju chcem na konci plavby odmeniť.

Miesto poďakovania však vidím v jej tvári sklamanie. „To je málo, urazilo ju to,“ šepne mi Robert. Naprávam svoju chybu a pridám o nulu viac. Kto sa má v tých vietnamských miliónoch vyznať?