Dvanásť dní zo severu Vietnamu na juh. Tritisíc kilometrov z Hanoja do Saigonu. K našej cestovateľskej spokojnosti chýba už len pár dní leňošenia pri mori. Odmietame rušné pláže a obrovské hotelové komplexy v meste Nha Trang. Dávame prednosť Phu Quocu, len na skok – päťnásť kilometrov – od Kambodže. Najväčšiemu vietnamskému ostrovu s približne osemdesiattisíc obyvateľmi.
Boom developerov
Na letisku hlavného mesta ostrova – Duong Dong, ktoré leží v centrálnej časti západného pobrežia – pristávame po hodinovom lete zo Saigonu. S hlučným taxikárom, ktorý sa nevie anglicky ani usmiať, mierime na Long Beach, najdlhšiu pláž ostrova, kde sa pod palmami ukrývajú malebné hotely a bungalovy.
Foto: Jana Kollárová, Pravda
Po odchode americkej armády stál ostrov na okraji záujmu turistického ruchu. Dnes je obľúbenou destináciou všetkých, čo hľadajú krásnu prírodu a pokojné pláže, veď viac ako polovicu ostrova tvorí národný park Vuon Quoc Gia Phu Quoc. To je, našťastie, jediná nedotknutá časť ostrova.
Na pobreží sa buduje vo veľkom. Severozápadnú časť ostrova už obsadili developeri. Ak sa vydáte do mesta Ganh Dau, prekvapia vás nové, široké dvojprúdové cesty vedúce k rušným stavbám obrovských hotelových komplexov, ktoré naháňajú strach. Sme radi, že sme to stihli pred ich dokončením. O pár rokov bude Phu Quoc všetko iné, len nie pokojné a malebné miesto oddychu.
Kua kam?
Po prvom dni na pláži sa vydávame preskúmať ostrov. Na skútri. Ivan sa so svojou takmer dvojmetrovou výškou snaží majiteľovi požičovne vysvetliť, že potrebujeme niečo väčie ako tie malé „prdítka“ so 125 kubatúrou, ktoré má vystavené. Asi po dvadsiatich minútach sa zase ja snažím Ivanovi vysvetliť, že v krajine s mojím výškovým priemerom väčšie skútre skrátka nemajú…
Foto: Jana Kollárová, Pravda
Sadáme teda na minivozítko a vyrážame na sever ostrova, ktorého dĺžka je päťdesiat kilometrov a šírka o polovicu menej. Po polhodine jazdy začínam rozumieť od hlavy po päty zahaleným vietnamským skútristkám. Opaľovací krém ostal v bungalove a tielko a trojštvrťové legíny začínajú nemilosrdne vypaľovať svoj tieň na mojom tele…
Na ostrove je niekoľko chrámov a pagod, medzi najzaujímavejšie patrí Dinh Cau Temple a Cao Dai Temple. Dávame prednosť rybárskej dedine Ganh Dau, ktorej hovorím priateľsky Gandal. V jej uličkách sa sušia ančovičky priamo na slnku.
Z nich sa fermentáciou v drevených sudoch vyrába slávna, extrémne slaná a aromatická rybia omáčka nuoc mam. Vietnamci zvyknú hovoriť, že táto omáčka smrdí, alebo smrdí príšerne. Napriek tomu je ingredienciou takmer všetkých vietnamských jedál, ktorým dodáva chuť závislosti, pretože sa používa aj miesto soli.
Asi po hodine jazdy na poludňajšom slnku zlyháva overená európska navigácia a my sa už poriadne hladní ocitáme na rozprávkovej pláži s okrúhlymi rybárskymi bárkami z bambusu v tvare škrupinky, v ktorých obratne veslujú aj malé deti.
Keď nás mladý policajt odmieta vpustiť do krásneho rezortu s ešte krajšou reštauráciou, Ivan navrhuje najesť sa v drevenej búde, ktorú práve míňame.
Moja dobrodružná povaha má však svoje limity a ja odmietam stolovať v spoločnosti vietnamských „hašišákov“. Črevá mi zatiaľ fungujú a predstava hnačky na palube lietadla nie je vôbec lákavá.
Otvárame mapu a skúšame nájsť mesto na spiatočnej trase s názvom Cua Can. Hra so slovíčkami pokračuje a keď bezradne kľučkujeme tam a späť po sporo označených cestách, zúfalo vykrikujem na okoloidúcich: Tak kua kam?
Foto: Jana Kollárová, Pravda
Konečne sme ju našli. Ďalšiu rybársku dedinku Cua Can. Rozpálení slnkom hľadáme na mape pláže Rach Tram, Rach Vem Beach, Thom Beach alebo Cua Can Beach, ktoré majú byť prázdne, tiché a bez reštaurácií. K najbližšej z nich vedie prašná oranžová nespevnená cesta plná jám, ktorým sa ledva stačíme vyhýbať.
A hoci samo osebe by mohlo byť pobrežie pod palmami ďalšou nádhernou oázou, ocitáme sa na smetisku. Po piesku sa prevaľujú papiere, obaly a igelitové vrecúška a nás prejde kúpanie ešte rýchlejšie ako hlad.
Krajina kávy
Druhý deň, do červena spálení, sa v takmer moslimskom prestrojení vydávame na juh ostrova. Naším cieľom je dedina An Thoi, kde sa nachádza Coconut Tree Prison, kokosová väznica. Vybudovali ju v rokoch 1949 až 1950 francúzski kolonizátori. Počas druhej vojny v Indočíne tu väznili príslušníkov Vietkongu, partizánskej komunistickej organizácie.
Foto: Jana Kollárová, Pravda
Dnes je z väzenia múzeum mapujúce hrôzy väznenia. A keďže autor figurín v životnej veľkosti dokumentujúcich neľútostné spôsoby mučenia je skutočne veľmi autentický, zdržíme sa tu krátko. Prednosť dáme osvieženiu na pláži Coco Beach. Spálení a ošľahaní vetrom trávime čas v tieni bambusovej terasy. Objednávame si silnú vietnamskú „Ca phe“.
Vietnam je druhým najväčším svetovým exportérom kávy po Brazílii, ktorá sa vo veľkom pestuje v celej krajine. Dávame prednosť horúcej verzii lahodného nápoja a čašník nám prináša hrnček, na ktorom je položené malé nerezové filtrovacie zariadenie.
Káva pomaly prekvapkáva, a keď sa zmieša so sladkým kondenzovaným mliekom na dne šálky, je pripravená na konzumáciu.
Foto: Jana Kollárová, Pravda
Poslednou zastávkou je farma s perlorodkami. Na ostrove je ich niekoľko a sú prístupné aj pre turistov, presnejšie najmä pre potenciálne nositeľky perlových ozdôb.
Od sprievodkyne dostávame odborný výklad o správaní perlorodiek a dozvedáme sa, ako strieborné, zlaté a čierne perly vznikajú. Zažijeme tiež takmer chirurgické otváranie perlorodiek a aplikovanie umelohmotných zrniek do útrob mušle.
Kuchyňa na ulici
V hlavnom meste Duong Dong to večer pulzuje. Po piatej hodine sa otvárajú nočné trhy. Phu Qouc žije z rybolovu. Všade naokolo sú stoly s čerstvými úlovkami v ľade, turistov lákajú obrovské akváriá s rôznymi plávajúcimi morskými živočíchmi. Stačí ukázať prstom a o pár minút si pochutnávame na „cobia fish“ (kranasovec) či na čerstvých krevetách.
Foto: Jana Kollárová, Pravda
Miestni trhovníci hrdo predávajú čierne korenie, ktoré sa považuje za jedno z najkvalitnejších na svete. Jeho chuť je trochu sladšia, než sme zvyknutí, ale to mu dáva punc jedinečnosti.
Pravá vietnamská kuchyňa sa odohráva na ulici. Míňame hrnce zahalené v oblakoch pary a sadáme si k stolu s pestrofarebnými plastovými stoličkami. Za dve až tri eurá testujeme street food od výmyslu sveta. A hoci je cena nízka, jedlo je v porovnaní s reštauráciami, ktoré sa prispôsobujú turistom, oveľa chutnejšie. Veď kto už by si vo Vietname objednával hranolky alebo steaky…
Ostrovná kuchyňa za kontinentom nezaostáva. Jej základ tvorí takisto pho, silný vývar s kúskami hovädzieho či kuracieho mäsa, ryžovými rezancami, chilli, nasekanou zeleninou a bylinkami. Vietnamci s ňou vstávajú aj zaspávajú, podáva sa aj v hoteloch na raňajky.
Foto: Jana Kollárová, Pravda
Bambusovými paličkami vyberáme rezance z hustej polievky. Keď dojeme, dávame pozor, aby sme ich nenechali prekrížené v miske – to je vraj zlé znamenie. Nemajú sa ani zapichnúť do jedla tak, aby z neho zvislo trčali. Považuje sa to za veľké faux pas, pretože týmto spôsobom sa zapichávajú vonné tyčinky do oltárov predkov.
Zmrzlinový orgazmus
Tak ako v celom Vietname, aj na ostrove Phu Quoc ochutnávame smažené jarné závitky s mletým bravčovým mäsom, krevetami, krabím mäsom, hubami a zeleninou, zabalenými v tenkom ryžovom papieri.
Medzi najznámejšie miestne pokrmy na juhu patrí palacinka so smaženým bravčovým mäsom, krevetami a výhonkami mungo.
Foto: Pravda, Jana Kollárová
Ako dezert sa ponúka to najčerstvejšie a najchutnejšie ovocie, aké ste kedy mali v ústach. Okrem banánov, manga, ananásu a vodného melóna sa vo Vietname stretávame s ďalšími druhmi tropického ovocia – s liči, rambutanom, dračím ovocím, pitajou alebo durianom. Vietnamci z nich pripravujú smoothies, aj hustý koktejl Duong s kondenzovaným mliekom a ľadom.
Ak sa chcete pri večeri aj zabaviť, objednajte si hot pot. Na stôl vám prinesú varič so žeravými uhlíkmi alebo jednoduchú elektrickú platňu. Na stôl okolo nej rozložia misky s rybami a morskými potvorkami, bylinky, zeleninu a ryžové rezance.
Nakoniec čašník prinesie bublajúci vývar a vaše kulinárske umenie sa môže začať. Nie je to vôbec zložité. Do polievky nahádžete postupne všetky ingrediencie, pár minút povaríte a keď sa všetky fantastické chute prepoja, začínajú sa hotpotové hody.
Foto: Pravda, Jana Kollárová
Po ceste domov náš rozhovor preruší zvuk akejsi sekačky. K vysvietenému stánku lákajú turistov výkriky mladého muža: Chop-chop ice cream! Rapkáč pridávajúci na intenzite a hlúčik ľudí okolo dvoch predavačov presvedčí aj nás. Prekvapene sa prizeráme veľkolepému zmrzlinovému divadlu.
Keď si objednáme studenú banánovú pochúťku, mladý muž ošúpe čerstvý banán a nožmi ho začne na platni šikovne sekať. Po čase k nemu pridá kondenzované mlieko a usilovne seká mrznúcu zmes ďalej.
Nakoniec ju rozotrie po nerezovej doske, nareže na tenké pláty, nožom podoberie a vytvorí akési ruličky, ktoré obratne servíruje do papierového pohára. Dohadujeme sa o každé sústo spoločnej porcie a hlasno vzdycháme. Tomu sa hovorí ten pravý vietnamský zmrzlinový orgazmus…