Ráno sme sa zobudili a mali sme slonie divadlo v rieke zadarmo. Prvé menšie stádo s mahautmi (vodičmi slonov) prišlo k vode už krátko po ôsmej. Bolo to úžasné, lebo z turistov tam ešte nebola ani noha. Veľké stádo už s hrmotom dorazilo uličkou s mnohými suvenírovými obchodmi po desiatej.
Hoci na sloní sirotinec v Pinnawale existujú veľmi rozporuplné názory, mnohí ochrancovia zvierat ho považujú skôr za zoologickú záhradu, tie slony kúpajúce sa v rieke boli šťastné. Či sú šťastné aj inokedy a inde, neviem.
Vnútri sirotinca ich máte možnosť za poplatok kŕmiť mliekom z fľaše a banánmi – niektorí kritici tvrdia, že zvieratá tam nútia jesť, hoci už žrať nechcú. Najradšej by ich videli vo voľnej prírode, ale tieto slony už v divočine žiť nevedia. (Kto chce vidieť divožijúce stáda slonov, nech sa ide pozrieť na safari v národnom parku Kaudulla alebo Minneriya).
Chcete si okúpať svojho slona?
Do vnútra samotného slonieho sirotinca sme sa rozhodli neísť (vstupné 2500 srílanských rupií (vyše 13 eur na osobu), mali sme totiž v pláne navštíviť nadáciu Millenium Elephant Foundation, ktorá je neďaleko.
Foto: Bianka Stuppacherová, Pravda
Projekt Millennium Elephant Foundation (MEF) je v porovnaní so sloním sirotincom Pinnawala (89 slonov) podstatne menší priestor, kde majú ôsmich slonov. Pracujú tu aj dobrovoľníci z Európy (videli sme).
Môžete si z ponuky vybrať štyri balíčky programov, podľa toho, či chcete so slonom absolvovať prechádzku, kúpať ho v rieke, alebo ho kŕmiť (alebo všetko). Na slonoch sa tu dá aj jazdiť, ale na rozdiel od iných miest na Srí Lanke (napr. Habarany v Sigyriyi) tu nepoužívajú toľko kritizovanú kovovú ohradu, ale sedíte priamo na chrbte slona (inak spadnúť zo slona by som nechcela, zlomená ruka či noha to istí).
„Package“ č. 4, ktorú sme si vybrali my, stála 1000 Rs/osoba, každá ďalšia je vždy o tisícku drahšia (čiže najkomplexnejšia stojí štyri tisícky rupií). Pre prepočet: tisíc srílanských rupií je 5,40 eura.
Čo sa mi v MEF páčilo, bolo malé milé múzeum s mnohými informačnými tabuľami o slonoch. Píše sa tu aj o používaní reťazí, o tom, aký vie byť sloní samec v ruji agresívny, prečo má mahaut (vodič slona) v ruke drevenú tyč s kovovým zakončením nazývaným ankus, čo turisti dosť ťažko znášajú, keď vidia, že na slona „berie palicu s hákom“.
Napríklad sa dozviete, že ten hák je určený na zachytenie reťaze a tupá časť kovového konca palice je určená na ovládanie jednotlivých bodov mohutného zvieraťa.
Samozrejme, tým nechcem povedať, že slony nemôžu byť týrané, ale medzi väčšinou mahautov a ich sloními zverencami je dlhoročný vzťah a veľmi silné puto (veď viete, že aj váš psík je člen rodiny). Napríklad známy srílanský mahaut Jaya a jeho slonica Lakshmi boli spolu 25 rokov.
Puding z použitých ponožiek
V MEF sme si teda pozreli múzeum, poťažkali 5 kg vážiaci sloní zub, obzreli aj vystavené slonie lebky a iné kosti. Potom som si vyhrnula plátenné nohavice a vliezli sme do rieky „omakať“ si kúpajúceho sa slona a skúsiť ho vydrhnúť kokosovou škrupinou.
Trvalo to v zásade len chvíľku, lebo slonici sa nechcelo ležať a my sme nechceli, aby ju do toho mahaut nútil. Verím však, že toto môže byť najmä pre deti veľký zážitok (vidieť tam však vyliezať na slona kúpajúceho sa v rieke tučného obnaženého Rusa mi však pripadá byť infantilné).
Náš sprievodca a šofér Manoj Peiris dal mahautovi nášho slona sprepitné 100 Rs (54 našich centov a mahaut bol spokojný).
Následne som chcela odfotografovať, ako jednému slonovi v rieke dobrovoľníci podávajú infúziou vitamíny. Nemali sme s dcérou Sárkou dobrý výhľad, tak sme sa snažili preliezť na lepšie miesto na brehu.
Nuž… najprv do blata na zadok spadla Sára a následne som capla na riť ja na pobavenie celého okolia. Navyše to blato bolo také šmykľavé, že sme sa nevedeli ani postaviť (Mohli sme rovno mužom predviesť bitku dievčat v bahne, už sa len obnažiť). Tomu sa hovorí fotoobetovanie.
Foto: Bianka Stuppacherová, Pravda
Pri kohútiku s vodou sme sa museli poumývať (a neskôr prezliecť), lebo šoférovi Manojčekovi sme predsa nemohli vliezť do jeho vypulírovaného minivanu ako prasiatka!
Cesta z Pinnawaly do mesta Kandy je stupák, v zásade stále do kopca do hôr a krúti sa ako had. Šofér a sprievodca Manoj Peiris hovorí, že v Kandy často bývajú horšie zápchy ako v hlavnom meste Colombe. Áno, je tu pomerne rušná doprava, ale ja mesto Kandy na Srí Lanke jednoducho nechcem vynechať.
Po ceste do Kandy si ešte kupujeme durian, čo je najsmradľavejšie ovocie na svete. Upozorňujem Sárku, že Boris Filan napísal, že „durian smrdí ako skazené vajcia so slivovicovou šabľou a mačacími výkalmi“. Moje dieťa odhodlane tvrdí, že chce tohto „kráľa ovocia“ ochutnať.
Manoj zjednáva menší durian na 350 Rs (necelé dve eurá). Sárke – chutil! Jej metaforické prirovnanie, ktorým akt ochutnávania duriana okomentovala na Instagrame, znel: „Ako keby sa niekto pokúšal urobiť puding z použitých ponožiek“. Mňam!