Známy podmorský národný park Pigeon island je odtiaľto 15 minút motorovou loďkou. Je to ostrov, pri ktorom môžete šnorchlovať a pozorovať koraly (na Červené more však nemá!), farebné rybky, korytnačky a ak máte šťastie, stretnete aj žraloky (to je hrozné, napísať, že ak máte šťastie, stretnete žraloka!). Nie, že by títo žraloci boli vegetariáni, ale na ľudí vraj neútočia.
Šnorchel z obdobia, keď vymysleli plasty
Ceny za tento výlet sa pohybujú od cca 3 500 do 4 500 Rs/osoba (tisíc rupií je 5,40 eura) a je v tom vstupné do národného parku (čiže na ostrov), loďka a požičanie šnorchla. Cena dosť závisí aj od sezóny („out of season“ je lacnejšie), od toho, koľkí budete v loďke a takisto od vašej šikovnosti.
Ak pôjdete po pláži, porovnáte ceny a budete zjednávať, dostanete sa na nižšiu cenu. Šnorchle sú v rôznom stave, tie, ktoré sme dostali my, vyzerali ako vyrobené v čase, keď ešte len ľudia vymysleli plasty, ale boli funkčné (závisí od diving centra, v ktorom si to požičiate). Takže určite by som si kvôli tomuto jednému výletu so sebou na Srí Lanku neťahala šnorchlovaciu výbavu.
Foto: Bianka Stuppacherová, Pravda
Na úvod dňa sme teda absolvovali raňajky: Prišiel mladý čašník a rovno sa ma pýta: „Madam, ako si želáte vajcia?“ Čo mu mám na toto ako skúsenejšia dáma v postaršom veku odpovedať? Že poškrabkať?
Vypýtala som si teda „na mäkko“ (trojminútové), Sárka na tvrdo (osemminútové) – a ako po minulé dni, doniesli nám ich obom uvarené rovnako.
Nevadí, už sme si zvykli, ráno pri stole uzatvárame stávky. Sárka stále verí, že ich raz dostane natvrdo.
Pláž z polámaných vybielených koralov – au!
Zbalili sme si plavky (ak chcete šnorchlovať dlho, zoberte si aj biele tričko do vody), opaľováky (natreli sme sa 50+, to nie je ešte môj vek, ale UV-faktor), so sebou tekutiny, lebo na Pigeone sa nedá nič kúpiť, slnečné okuliare, niečo na ležanie na zemi a vyrazili sme.
Tento výletík trvá aj s jazdou člnom tak tri hodinky (napoludnie už strašne praží slnko, väčšina ľudí odtiaľ vtedy odchádza).
Nie sú tam ani sprchy so sladkou vodou, ak nasolení nevydržíte do hotela, zoberte si fľašu s vodou navyše a pooblievajte sa.
Plávať sa dá na dvoch stranách ostrova (keďže je maličký, prejdete z jednej pláže na druhú popod stromy (áno, sú tam stromy a tieň!) zopár krokmi.
Počas sezóny to tam býva dosť narvané. V mieste, kde parkujú loďky, pláž pozostávala z množstva vybielených mŕtvych koralov, je dosť problém na ne šliapnuť bosou nohou.
Na tejto strane sa šnorchluje na bójkami vyhradených miestach a práve tu máte možnosť stretnúť žraloky. Koraly sú tu živé, ale nie také krásne a farebné ako napríklad v Egypte.
Mimochodom, vystúpiť s dlhými plutvami na breh plný polámaných koralov je doslova tanečné umenie. Na druhej strane ostrova je piesková pláž určená skôr na vyvaľovanie a podstatne príjemnejší vstup do vody. Aj tam sa dajú vidieť rybky.
Zhrniem to – videli sme koraly, farebné rybky, jednu korytnačku (nie mňa, morskú korytnačku) – ale žraloky nič. Takže musím skonštatovať, bohužiaľ, žraloka som v mori nestretla! (Toto je ale hrozne znejúca veta.)
Byvolí jogurt je na Srí Lanke dobrota
Po návrate na breh sme sa dohodli s majiteľom motorového člna, že nás ešte podvečer trištvrte hodinku za 3-tisíc rupií povozí popri brehu, Sáre sa totiž rýchla jazda naprieč vlnami veľmi páčila. A najmä ten záver, keď to s rozbehnutým člnom „napikuje“ rovno na pieskový breh.
Povedala som jej, že si bude musieť nájsť milionára s rýchločlnom, čo ju bude voziť po Dunaji alebo rovno na Seycheloch (ja som svoju šancu už prepásla).
Foto: Bianka Stuppacherová, Pravda
Večer sme vytiahli z našej chladničky byvolí jogurt „buffalo curd“, že si ho s palmovým medom (kithul treacle) dáme ako dezert za večerou. Pozvali sme aj nášho šoféra a sprievodcu Manoja Peirisa, veď má dnes narodky!
Nevyzeral však veľmi dobre, pretože mu zjavne nesadol obed. Dala som mu vypiť šumivú Iskru, potom aj antacidum proti páleniu záhy, potom zjedol jogurt – a… ?
Pamätáte sa, ako som sa v minulom dieli pýtala, či chlap, ktorý skonzumuje byvolí jogurt, bude ako „bejk“? Odrazu sa Manojovi zväčšili oči, vyskočil zo stoličky a – cez celú býčiu arénu (inými slovami záhradu hotela) odcválal na záchod, až sa mu spod kopýt prášilo.
Potom som už dostala len správu na mobil, že to stihol. Škoda, mohol mať tiež také gate s hnedým zadkom ako ja naposledy, keď som capla do blata pri kúpaní slona v rieke. Veselé narodeniny, Manoj!