To jej mám kúpiť celého toho vyše desaťkilogramového „macka“? Veď to budeme jesť do skonania sveta.
Zohnať na východnom pobreží ostrova Cejlón jackfruit nie je také jednoduché. Navyše dávku skonzumovateľnú na jeden pokus, čo znamená, že z obrovského zeleného pichľavého ježka (má však iné pichliače ako durian, podobá sa skôr na chlebovník) by nám nejaký predavač musel byť ochotný odkrojiť.
Mne z ovocia najviac chutí tunajšie mango, mangostiny a chlpaté červené rambutany (v podstate je to akoby väčšie liči), lenže moja dcéra si musí okrem durianu, najsmradľavejšieho ovocia na svete, samozrejme, vymyslieť niečo špeciálne.
Po cestách sa prechádzajú byvoly
Opustili sme Nilaveli beach pri meste Trincomalee a schádzame po východnom pobreží v smere na juh na Kalkudah. Schádzame pekne pomaly, hoci na Srí Lanke je v obciach povolená päťdesiatka a mimo nich sedemdesiatka, po rozbitej ceste sa rýchlejšie ako tridsiatkou, štyridsiatkou nedá.
Hoci na mape Srí Lanky je cesta vyznačená rovnakou hrubou červenou čiarou, ako dobrá cesta z Colomba do Kandy (tá zas vedie do kopca a je pravidelne upchatá autami).
Na ceste sa tu navyše pravidelne prechádzajú byvoly, ktoré sa vždy v poslednej chvíli rozhodnú zmeniť smer, a tak Manoj Peiris podchvíľou nečakane strháva volant a ešte sa snaží nerozbiť si na výtlkoch pripomínajúcich tie bratislavské svoj nový van.
Sárka má ambíciu kúpiť si v niektorom z miestnych obchodíkov ústnu vodu (zubné pasty majú), ale bez šance.
Obedujeme v lokálnej reštaurácii, paráda (1120 rupií = 6 eur za „fried rice“ so zeleninou a krevetami plus dve koly a fľašu vody pre tri osoby).
Idem sa pozrieť aj do tamojšej kuchyne a teším sa, že máme absolvované očkovanie proti hepatitíde. Chlapci však jedlo začerstva pripravujú vo veľkej kovovovej nádobe priamo pred nami.
Manoj hovorí, že zo srílanských jedál môže byť v menej navštevovaných reštauráciách najrizikovejšie známe „kottu“ (nasekané placky „rotti“ napríklad s mäsom), ktoré nemusí byť čerstvé. Často ho totiž pripravujú dopredu (aj on si práve týmto jedlom pred dvoma dňami pokazil žalúdok).
Návšteva miestnych záchodíkov je miestami zážitok, ale toto je Ázia, takže prečo nie, znášame to viac ako dobre!
Surový jackfruit je ako lepidlo
Hurá, popri ceste nachádzame predavača ochotného rozrezať nám jackfruit! Až teraz zisťujeme, že toto ovocie človeku tak zalepí ruky, že sa to nedá umyť ani pod tečúcou vodou.
Šofér Manoj vysvetľuje, že lepivý pocit sa dá odstrániť jedine kokosovým olejom a to je dôvod, prečo oni jackfruit neradi jedávajú surový.
Zvyškom svojho jackfruitu nakŕmi žobrajúcu hladnú kravu (aj havrany tu zjedia všetko vrátane zvyškov byvolieho jogurtu) a ideme ďalej.
Míňame mnohé hinduistické svätyne (nazývané aj kovil), hoci Manoj tvrdí, že v tejto časti Srí Lanky sú najmä moslimské dediny a žije tu 90 % moslimského obyvateľstva.
Hovorí sa tu prevažne tamilsky (druhý úradný jazyk na Srí Lanke), a nie sinhálsky. Dokonca sa nám stane, že miestny čašník pri objednávke jedla Manojovi po sinhálsky nerozumie. Musí mu ukazovať prstom v angličtine písanom jedálnom lístku.
Sinhálčinou hovoria Sinhálčania (vyše 70 % obyvateľstva), tamilčinou, ktorá je úplne rozdielna, zas Tamilčania (žijúci najmä na severe a potom tu na východe ostrova).
Konečne som sa naučila, ako sa po sinhálsky povie „soľ a korenie“ („lunu sahá gambiris“) – a tu mi je to na figu! A zadok sa povie „puka“!
Adaptér nepotrebujete, rozdvojku nezabudnite
Po štyroch hodinách jazdy (už nás bolí „puka“!) prichádzame do Kalkudah, kde nám Manoj vybavil ubytovanie v krásnej cabane.
Vo veľkej palmovej záhrade sú len tri tieto chatky (na august beznádejne vybookované, ale teraz sme tu jediní hostia).
Nijaké ďalšie hotely, ubytovacie zariadenia (ale ani obchody) na dohľad – a široká biela opustená pláž. Paráda!
Asi piati zamestnanci sú tu len pre nás, aby nám pripravili večeru a následne raňajky. V cabane je dokonca ešte aj žehliaca doska so žehličkou (odpadnem, to je posledné, čo by mi tu napadlo).
Mimochodom, nezabudnite si na Srí Lanku najmä rozdvojku až roztrojku do zástrčky (adaptér nepotrebujete), pretože aj v tom najlepšom ubytku nájdete možno jednu funkčnú zástrčku. A elektroniky, ktorú treba v noci dobiť (mobily, foťáky, tablet, powerbank) je vždy požehnane.
Ľutujem, že sme si v Kalkudah dali len jednu noc, na druhý deň o jedenástej už „ťaháme“ do známeho strediska milovníkov surfovania na východe Srí Lanky, do Arugam Bay (ďalšie 3,5 hodky jazdy).
Cestovateľské mestečko pozostáva z mnohých veľmi jednoduchých ubytovaní (guesthousov), na hlavnej ulici je množstvo malých reštaurácií, obchodíkov, požičovní surfov, trochu väčšie hotely sú tu možno len dva.
Pláž sa mi však v porovnaní s Kalkudah (ale aj v porovnaní so známou Mirissou na juhu) páči omnoho menej, silné vlny do nej vymleli pomerne prudký spád do mora, piesok je tmavší a večer je zastavaná parkujúcimi loďami.
Myslím, že je to skôr miesto pre partie mladých, ktorí tu chcú najmä surfovať a žiť nočným životom.
Arugam Bay asi cíti moje sklamanie a víta nás nádhernou dúhou.