Niektoré rozprávky sa začínajú slovami: „Tam, kde sa voda sypala a piesok lial“. Pri jazdení po púštnych dunách máte fakt pocit, že auto občas pláva. Občas skĺzlo z duny bokom nadol tak, že som si pripadal ako surfer na morskej vlne, ktorý to práve „nedal“ a v tejto sekunde padá z dosky do vody. Ale šofér za volantom džípu presne vedel čo robí a vždy to „dorovnal“. Ženy v kabíne auta pri tom trošku vrieskali. Ale poďme pekne po poriadku.
Foto: Dávid Popovič
Náš šofér, o ktorom som sa neskôr dozvedel, že sa volá Nowfal, pochádza z južnej Indie, ale už vyše dvadsať rokov žije v Dubaji, po nás prifrčal priamo pred náš hotel, kam sme si ho objednali. V Dubaji vôbec nemusíte bývať za šialené ceny. Náš trojhviezdičkový Rove City Walk bol 1,2 km od centra mesta, blízko stanice metra. A s výhľadom na vyše 800 metrov vysokú Burdž Chalífu. Navyše s parádnym hodnotením na bookingu 9,0. Za 58 eur pre dvoch dospelých s dieťaťom na izbu a noc s fakt parádnymi raňajkami a aj so všetkými tými ich taxami a servisnými príplatkami.
Na diaľnici je nuda, na púšti zábava!
Nowfal prišiel na bielej Toyote Land Cruiser, a keďže nie som práve znalec terénnych áut, spočiatku som nechápal, na čo je vo vnútri v kabíne tohto tereniaku ochranný rám, hovorí sa mu aj klietka. Keď sme sa dozvedeli, vraj je to pre prípad, že sa prevrátime na strechu, aby bolo auto pevné a čo najbezpečnejšie, moja manželka začala pochybovať, či sa nachádza na správnom mieste a nechce byť radšej v bazéne nášho hotela. „Toto je kráľ púšte, nebojte sa,“ ubezpečil nás Nowfal, napil sa vody (ja som teda, hmm, dostal tuším chuť na vodku, ale v Dubaji to s alkoholom nie je také jednoduché ako na Slovensku) a z centra mesta sme asi hodinku fičali do púšte. V ten deň mal už Nowfal jedno takéto safari za sebou a moja žena sa ho s obavami pýtala, či nebude pri jazdení po dunách unavený.
„Unavený som z tejto nudnej diaľnice! Na púšti, tam je to zábava!“ zvolal a vždy, keď náhodou prekročil 120 km/hod. maximálne povolených na tejto konkrétnej ceste, auto začalo pípať. Po chvíli som si hovoril, že moje auto je top, pretože vie byť ticho. „Áno, niektorým ľuďom býva aj zle. Našťastie, doposiaľ sme vždy stihli zastať a otvoriť dvere. Nie ste práve prejedení, však?“ odpovedal dubajský Ind žoviálne na provokačnú otázku kohosi z našej rozjarenej partie. Nám v aute nevoľno nebýva a na safari sme sa fakt tešili. Na osobu to vychádza cca 70 USD, ale závisí aj od sezóny, od množstva ľudí v aute a podobne.
Foto: Dávid Popovič
Pred samotným safari ešte zastaneme na mieste, kde sa prenajímajú púštne štvorkolky. V jednom druhu sedia dvaja za sebou, do inej so strechou sa zmestia viacerí. Helmu nepotrebujete, šiltovku, slnečné okuliare a faktor 50+ na kožu však rozhodne áno. Je horúco ako v suchej fínskej saune a viem si predstaviť, že pri návrate z takejto jazdy má človek piesok doslova všade.
Vypúšťanie vzduchu – z pneumatík
Nowfal začne vypúšťať pneumatiky. My, čo jazdíme výlučne po asfalte, najprv nechápeme, u nás si pneumatiky väčšinou dofukujeme. Ale robí sa to preto, aby mali väčšiu styčnú plochu a menej sa zabárali do piesku. My zatiaľ sledujeme „štvorkolkárov“, pri niektorých turistoch je vidieť, že na tom sedia po prvýkrát, ale Arabi na štvorkolkách po piesku jazdia ako „ryba vo vode“. A čo nevidieť si „zaplávame“ aj my.
Foto: Dávid Popovič
Máva niekedy defekt, pýtam sa Nowfala. Nie, to sa nestáva, krúti hlavou chlapík s nápisom Orient tours na chrbte, stočí volant a vyjde na vrchol duny. Pneumatiky vraj zvyknú meniť po 50–60-tisíc kilometroch. Prudko zíde približne do polovice duny a auto sa bokom začne zosúvať po piesku nadol. Tak na toto je dobrý ten ochranný rám, ehm. Ženské jačia po slovensky „Nerob tooo!“, ako keby mal rozumieť. Ale on iste rozumie výške tóniny hlasu. Pridá plyn, auto sa vyhrabe z piesočného šmyku a ide sa ďalej. A takto to pokračuje tuším najbližšiu polhodinku plus približne pätnástich minút vyhradených na fotografovanie v púšti. Vonku je však stále ako vo vyhni a klimatizácia vo vozidle je naozaj super vec. Po krátkej fotoprestávke (nie je dobrý nápad brať si tenisky, budete ich mať plné piesku!) nasadáme a po chvíli jazdy jedna dáma z posádky zisťuje, že nemá mobil. Toto nie je dobré. Chlapík si už ani zďaleka nepamätá, na ktorej dune sme parkovali, pretože všetky vyzerajú rovnako. Zastaneme a s nádejou prehľadávame aspoň auto. Jej ruksak. Nič. Keď už to vyzerá beznádejne, Nowfal nájde mobil zapadnutý v škáre sedadla zo strany ručnej brzdy. Zošmykol sa jej z kolien počas dynamickej jazdy. Držte si mobily!
Foto: Dávid Popovič
Autá vraj servisujú každých 5-tisíc kilometrov a tú spotrebu na púšti si nechcem ani predstaviť. Po asfaltových okreskách toto, mimochodom, veľmi spoľahlivé a komfortné auto žerie tak 14 litrov na sto kilometrov, na piesku asi aj vyše dvadsať. Pri cenách ropy v arabských krajinách však náklady na palivo veľmi neriešia. Toyoty Land Cruiser využíva aj OSN, často v opancierovaných verziách pre ochranu posádok. Má povesť večného a nezničiteľného auta. U nás sa ako nové nepredáva, pre EÚ má vysoké emisie. Ale v Dubaji sa na to pozerajú inak…
Čo s ťavou? Manželka je lepšia
Zastavíme sa ešte na farme s ťavami (nie, nevymenil som za ne manželku, pretože ťavám smrdí z papule a hrby majú na nesprávnom mieste) a v miestnej turistickej oáze si sediac na koberci počas západu slnka dávame na večeru barbecue, ochutnávame ďatle, arabskú kávu, poniektorí aj šíšu. Všetko v cene tohto „zájazdu“. Pozorujeme derviša, ktorý sa celé minúty krúti a vykrúca ako naši politici, tancu sa hovorí „tanoura“ (po arabsky sukňa). Ale mužskú časť osadenstva viac zaujme brušná tanečnica, samozrejme.
Foto: Dávid Popovič
Pred cestou naspäť do hotela treba zas dohustiť pneumatiky, aby sme mohli na asfatke bezpečne zvýšiť rýchlosť. Áno, na spevnenej vozovke bez zákrut je to teraz naozaj nuda. Doma mi ten piesok pod kolesami normálne bude chýbať. Asi sa vyberiem so svojím vozidlom na Záhorie…
Znamená bláznivé jazdenie po dunách s čiastočne vypustenými pneumatikami.
