Sám Reinhold Messner o ňom povedal, že zvládol to, čo pred desiatimi rokmi považoval za nemožné. Syn nepálskeho šerpu a zdravotnej sestry z rakúskeho Innsbrucku mal odmalička výnimočný lezecký talent. Už keď mal päť rokov, všimol si jeho nadanie a cit pre rovnováhu známy horolezec Peter Habeler. Zo športového lezenia, v ktorom David zbieral ceny od deviatich rokov, sa v roku 2010 preorientoval na vysokohorské lezenie. A už o dva roky zdolal ako prvý na svete Compressor Route na patagónskej hore Cerro Torre voľným štýlom. Vznikol o tom film, ktorý pred pár dňami David osobne uviedol v Bratislave na festivale Hory a mesto.
Ako by ste opísali svoj život – splnený sen či skôr veľa tvrdej práce?
Určite je to splnený sen. Neviem si predstaviť nič lepšie, než keď sa vaša vášeň stane povolaním.
Mnohí ľudia si predstavujú, že horolezci vedú osamelý život. No vy ste kdesi povedali, že ani nepoznáte lezenie bez kamier. Od trinástich rokov ste pravidelne na titulkách športových časopisov, o vašom zdolávaní hory Cerro Torre nakrútili film Cerro Torre: Šanca snehovej vločky v pekle – takže osamelý život asi nevediete?
Určite by som sa neoznačil za osamelého, musím však dementovať, že by som nebol zvyknutý liezť bez kamier. Neviem, odkiaľ to pochádza, to som hádam nikdy nepovedal. Deväťdesiat percent môjho lezenia sa odohráva bez kamier, leziem s partnerom alebo sám. Ale osamelý sa necítim, mám veľa priateľov aj priateľku, ktorá sa tiež venuje lezeniu.
Aj ona je alpinistka?
Je z východného Tirolska a rada lezie po skalách, ale nie je profesionálna horolezkyňa.
Keď už sme pri horolezeckých partneroch, chválili ste svojho kamaráta Petra Ortnera za jeho spoľahlivosť. Aký by vlastne mal byť dobrý lezecký partner?
Partneri sú veľmi dôležití. Po prvé to musí byť dobrý kamarát, lebo zážitky v horách sú veľmi intenzívne a deliť sa o ne s niekým, kto nie je rád na ceste, by bol nezmysel. Preto chodím na cesty s ľuďmi, s ktorými si dobre rozumiem. A po druhé z hľadiska techniky lezenia je podstatné, aby sme mali podobný pohľad na hory. Každý človek sa pozerá na hory inak. Jeden povie: táto hora je pekná a druhý povie: nie je. Pre jedného je hora ťažká, pre druhého, naopak, ľahká. Treba mať rovnakú perspektívu, vtedy ľudia myslia podobne a funguje to dobre.
Ako dlho sa poznáte s Petrom Ortnerom?
Už šesť rokov. Peter je naozaj partner, s ktorým som v horách najčastejšie.
Povedali ste o ňom, že jeho jediná nevýhoda je, že sa nemôže vrhnúť do každej expedície rovnako egoisticky ako vy, pretože naňho doma čaká rodina. Je teda rodina pre horolezca akousi brzdou?
To si nemyslím. Brzda je to len vtedy, ak vy cítite, že vás to brzdí. Ak nechcete opustiť rodinu a chcete robiť niečo iné, vtedy je to brzda. Ale to je škoda, pretože v tom prípade by ste asi mali robiť niečo iné a horolezectvo bolo nesprávne rozhodnutie. Ak má však človek rodinu a chce ísť do hôr, musí urobiť kompromis. Ale aj kompromis môže byť perfektným riešením.
A čo vaša rodina, nemá o vás strach? Alebo si na vaše lezenie už doma zvykli?
Myslím, že si zvykli, vyrástli s tým. Nezačal som hneď ako horolezec alpinista, ale ako športový lezec. K alpinizmu som prešiel od športových súťaží. Športové lezenie, keď človek ovláda všetky zásady a pravidlá, je vlastne veľmi jednoduché. Len málokedy môže niečo dopadnúť zle. Nie je to také nebezpečné. V alpinizme treba mať na zreteli viacero faktorov a akceptovať ich. Samozrejme, že lezenie v horách je nebezpečnejšie ako lezenie v hale, ale začal som sa mu venovať až neskôr počas mojej kariéry a moja rodina s tým vyrástla rovnako ako ja.
A vy máte niekedy strach?
Vlastne nie. Som si vedomý nebezpečenstva. Mám strach z hadov, z hôr nie. Pred horami mám rešpekt, nie strach. Strach človeka ochromuje, spomaľuje ho a nedáva mu možnosť reagovať. Strach má človek, ktorý sa v horách nevyzná alebo sa necíti dobre. Ja sa snažím riziká minimalizovať.
Čítala som, že sa nepovažujete za hazardéra.
Tým teda nie som. Veci, ktoré robím, sú v zásade buď bezpečné, alebo som si rizika vedomý a akceptujem ho.
Ako sa dá riziko minimalizovať?
Napríklad keď človek vie, že lezie na východnú stenu, znamená to, že slnko bude na stenu svietiť veľmi skoro. Na vrchole je sneh a voľné kamene, takže človek musí vyraziť skoro, kým vyjde slnko. Poobede sa totiž sneh roztopí a môže uvoľniť kamene, ktoré by mohli spadnúť.
Človek sa zrejme musí dobre pripraviť…
Samozrejme, telesná aj mentálna príprava sú základom.
Ako vlastne trénujete? Chodíte do fitnescentra?
Keď som ešte liezol súťažne, chodil som do fitka, ale nemám to rád. Najväčší rozdiel medzi mnou a inými alpinistami je v tom, že ja som vyrástol ako športový lezec. To mi dalo veľa lezeckých zručností. Skala preto pre mňa nie je problém, skôr ľad a sneh, tam sa mám kde rozvíjať ďalej. Inak treba robiť všeobecný fitnes – behať, bicyklovať a tak.
Aj plávate?
Plávanie nemám rád, ale zato rád surfujem.
Nedávate si jednoduché ciele – Cerro Torre (3 133 m n.m.), Masherbrum (7 821 m n.m.) sú vraj pre horolezca technicky zložitejšie ako Mount Everest. Pritom vám nejde o rekordy, čo vás teda motivuje k takým komplikovaným cieľom?
Lezenie pre mňa viac súvisí s čímsi osobným než s rekordmi. Rekordy sú jednoduché na pochopenie, sú to jednoduché ciele. Ja nehľadám jednoduché ciele. Keď niekto povie, že zvládne sto metrov za desať sekúnd, tak ďalší cieľ je sto metrov za deväť sekúnd. Jednoducho byť rýchlejší. To je pre mňa príliš jednoduché…
A navyše: aký to má zmysel?
Aký to má zmysel, si musí každý rozhodnúť sám. Keď je motivovaný, dobre. Ale ja mám kdesi v hlave vždy ideu. A keď ako lezec stojím pred stenou, vždy si predstavím, ako ju môžem zliezť. Ako môžem logicky prepojiť štruktúry steny a nájsť najjednoduchšiu cestu cez túto stenu. To je pre mňa výzva. Na začiatku je to predstava v hlave, ktorú nikto nemôže vidieť. Keď som na ceste, je to idea, ktorá sa mení na skutočnosť. Dá sa znázorniť ako červená línia na fotke hory. Má to viac spoločné s umením než s rekordmi.
Raz ste zmienili horolezeckú DNA. Čo to je?
Ó, nespomínam si, v akej súvislosti som to povedal.
Hovorili ste, že pri Svetovom pohári v lezení chýba čosi ako horolezecká DNA…
Teraz by som to možno formuloval trochu inými slovami, ale lezenie na Svetovom pohári je iné ako to, čo robím teraz. V súťaži sa vyrovnávate so súpermi, aj keď ste kamaráti, jednoducho je to súťaž. Asi som tým myslel to, že pre súťaž nie je nevyhnutné to, čo je pre horolezcov podstatné. Športovci lezú tak, aby to bolo príťažlivé pre publikum, a nehľadia na to, či sú féroví. Musí to byť spektákel pre divákov, ale to je iná téma.
Sú alpinisti a športoví lezci akýmisi nepriateľmi či konkurentmi?
Nie, navzájom si rozumieme. Aj ja ešte stále leziem aj športovo pre radosť, ale alpinizmus mi dáva viac. Je to pre mňa kreatívny proces – to s tou líniou a predstavami o ceste.
Aké sú vzťahy medzi horolezcami navzájom – sú naozaj ako veľká rodina, ktorá si pomáha?
Áno aj nie. Napriek tomu, že obe disciplíny sú si veľmi podobné zo športovej stránky, sú tu obrovské rozdiely v spôsobe myslenia. Viete, čo sú horolezecké nity a skoby? Tie sú v športovom lezení niečo celkom normálne. V alpinizme je to nenormálne, použiť sa môžu skôr výnimočne. Napriek tomu, že alpinista aj športový lezec lezú, len ťažko si rozumejú. Aj pre mňa bolo ťažké preorientovať sa v myslení. Pochopiť, že alpinisti kladú dôraz na celkom iné veci ako športoví lezci.
Vraj vás vždy láka zliezť také hory, ktoré iní považujú za nezdolateľné. Prečo vás motivuje to, čo sa iným zdá nemožné?
Nejde o to, že iní to považujú za nemožné, ale o to, že sám musím zistiť, či je to nemožné. Keď sám poznám odpoveď, potom je pre mňa irelevantné klásť si tú otázku.
Vo svojom blogu píšete o Cerro Torre ako o tragicky krásnej hore, ktorú zdolať voľným lezením pre vás zo začiatku bolo ako obuť si o dve čísla väčšie topánky. Pekná formulácia. A film, ktorý o tomto vašom pokuse vznikol, vás vraj zmenil ako človeka aj ako alpinistu. Ako ste sa zmenili?
Kladiem dôraz na osobný štýl. Športový lezec na to tak nehľadí, ale v alpinizme ide hlavne o štýl. Mne ide o to, aby som zostal verný tejto myšlienke a štýlu. Keď ako lezec stojím pred stenou, predstavím si spomínanú líniu, štruktúry, ktoré spájajú skaly a ľad, miesto, kde budeme bivakovať, materiál, aký si vezmeme – zo všetkých týchto predstáv sa ukáže, aký štýl je na to vhodný. Štýl je spôsob, akým stenu zdoláme. Pre mňa je dôležité zostať verný tomuto štýlu a je to jedna z najdôležitejších lekcií, ktoré mi hora Cerro Torre dala. Aj keď zistím, že sa hora nedá zdolať štýlom, ktorý som si predstavoval, aj vtedy sa snažím zostať verný štýlu, pretože niekedy človek musí vedieť aj stroskotať.
Páčilo sa mi, ako ste v blogu Cerro Torre označili za učiteľa, ktorý to myslí dobre. Kedy ste vlastne začali blogovať? Myslím, že máte literárny talent.
Ani neviem, pred pár rokmi. Ale napísal som už aj dve knihy.
Viem, v roku 2010 High (Vysoko) a v roku 2013 vyšla Free. Der Cerro Torre, das Unmögliche und ich (Slobodný. Cerro Torre, nemožné a ja).
Píšem rád. Potrebujem spracovať veci a premýšľať o nich, reflektovať ich a to je niekedy hlbšie ako rozhovor. Pri rozhovore nevolí človek slová tak presne a premyslene, ako keď píše. Keď píšeš, je to vytlačené čierne na bielom a nedá sa to zmeniť. Pri písaní sa snažím o perfekcionizmus.
Kritici na margo vašej poslednej knihy konštatovali, že píšete "mlado, sviežo, inak“. Vraj ste brutálne úprimný.
Byť mladý a svieži nie je nič špeciálne. A brutálna úprimnosť asi väzí kdesi vnútri.
Máte vôbec čas venovať sa aj niečomu inému ako lezeniu?
Keď chcem, áno. Innsbruck je uprostred hôr, ale občas mám chuť niekam si zaletieť a idem si zasurfovať. Niekedy zájdem aj do kina, ale nie je to pre mňa až taká zábava.
Koľko času trávite na cestách?
V hlave som na cestách stále, lezenie vyžaduje totiž veľa príprav. Musím myslieť na to, čo si zobrať, a keď chystáme nakrúcanie s filmovým tímom, myslím na to, ako lezenie zdokumentujeme. Je to aj veľa administratívnej práce. Ale najviac času, samozrejme, trávim v horách.
Musí mať lezec nejakú špeciálnu životosprávu? Dodržiavate napríklad pravidlá, čo môžete a nesmiete jesť?
Nie, ja nemám skoro žiadne pravidlá. Keď človek načúva svojmu telu, vie, čo potrebuje jesť. Keď má chuť na rybu, mal by jesť rybu, keď chce byť vegetariánom, nech sa živí vegetariánskou stravou.
A čo jete vy horolezci v horách? Čo vlastne máte v ruksaku?
V zásade toho v ruksaku máme veľmi málo. Všetko, čo si nesieme, je totiž záťaž a záťaž nás spomaľuje. A keď je človek pomalý, potrebuje čas, takže zasa musí jesť. Preto sa snažíme vychádzať s materiálom minimalisticky, či už ide o lezecký výstroj alebo o jedlo. Jeme najmä müsli a tzv. travel lunch – to sú hlavne sušené či mrazené veci. Kaše, ktoré sa rozrábajú s vodou. Vodu si nenosíme, len varič, pomocou ktorého si roztopíme sneh.
Vyliezť na Cerro Torre voľne, bez použitia horolezeckých skôb či nitov, vraj bola výzva. Na blogu píšete, že to od vás vyžadovalo a zároveň umožnilo akýsi proces zrenia. Naučili ste sa čakať, kým naozaj budete zrelý na toto dobrodružstvo. Znie to až filozoficky…
Keďže horolezectvo súvisí so štýlom, vyžaduje to veľa premýšľania, a to rôznymi smermi. Pretože každý sa na hory aj na svet pozerá inak, z iného uhla.
Novinári na vás často obdivujú vašu mentálnu silu a budhistický pokoj. Váš dedo bol tibetský mních, ste s ním v kontakte?
Bohužiaľ, dedo zomrel, skôr ako som sa narodil. Ale v Nepále, odkiaľ pochádza môj otec, som bol už päťkrát, naposledy asi pred desiatimi rokmi. Tých päť ráz ma tam vzali rodičia na treking a tiež preto, aby sme navštívili rodinu. Tento rok na jeseň sa chystám do Nepálu znova – aj kvôli rodine a, samozrejme, kvôli lezeniu.
Ako to bolo s filmom o Cerro Torre – bol to váš nápad alebo vám to navrhol sponzor?
Bola to jedna z možností, ktorú som dal Red Bullu. Nie je to tak, že by mi sponzori navrhovali projekty. Som v privilegovanej skupine, ktorá si môže povedať, čo bude alebo nebude robiť. Moji sponzori to vedia, lebo s nimi spolupracujem už niekoľko rokov. Takže projekty navrhujem ja, ide o to, čo chce človek dokumentovať a čo nie. Niečo iba fotíme, iné veci aj filmujeme. Vždy sa o tom rozprávame.
Aký dôležitý bol pre vás tento film?
Rozpráva o troch rokoch môjho života, ktoré so sebou priniesli veľmi veľa zmien. Som naozaj veľmi spokojný, lebo film je veľmi úprimný, nič nezamlčiava ani neprikrášľuje. Bol som aj pri strihu a rôznych dôležitých rozhodnutiach režiséra. Som rád, že si za filmom môžem stopercentne stáť.
Snímka o vašom zdolávaní Cerro Torre žala úspechy na viacerých filmových festivaloch. Budete vo filmovaní svojich horolezeckých výkonov pokračovať aj ďalej?
Uvidíme, mojím cieľom nie je stať sa filmovou hviezdou, chcem liezť po horách. Filmovanie mi však umožňuje venovať sa lezeniu. Ak by takáto možnosť ešte prišla, premyslím si, či ju znova využijem alebo nie.
David Lama
Narodil sa 4. augusta 1990 v Innsbrucku. Jeho otec je nepálsky šerpa spod Mount Everestu, mama zdravotná sestra z Innsbrucku. David sa od 6 rokov venoval športovému lezeniu v rakúskom alpinistickom spolku na popud horolezca Petra Habelera, ktorý rozpoznal jeho talent. Na prvej lezeckej súťaži bol v 7 rokoch najmladším účastníkom (Hohe-Munde-Cup v Telfse) a skončil na druhom mieste. V 9 rokoch už vyhral juniorský pohár Alpenvereinu. Ako desaťročný zdolal v Slovinsku horu obťažnosti 8a – ako najmladší lezec, ktorý zvládol takýto stupeň náročnosti. V roku 2006 bol najmladším víťazom Svetového pohára v histórii. Po mnohých ďalších víťazstvách v lezeckých súťažiach sa v roku 2010 preorientoval na vysokohorské lezenie. Dosiahol tu množstvo prvenstiev spolu s Petrom Ortnerom a Stephanom Siegristom. Jeho najväčším úspechom je Compressor Route na Cerro Torre v Patagónie, kam spolu s Petrom Ortnerom v roku 2012 vyliezol voľným štýlom. Režisér Thomas Dirnhoffer o tom nakrútil film Cerro Torre: Nicht den Hauch einer Chance, ktorý tento rok predstavili na festivale Hory a mesto v Bratislave.