V januári 1913 muž, ktorého pas niesol meno Stavros Papadopulos, vystúpil na viedenskej stanici z vlaku, ktorý prišiel z poľského Krakova. Pleť mal tmavšiu, veľké, vidiecky vyzerajúce fúzy a niesol veľmi obyčajný drevený kufor.
„Sedel som pri stole,“ napísal o niekoľko rokov neskôr iný muž, s ktorým sa mal novo prichádzajúci zísť, „keď sa po klopaní otvorili dvere a neznámy vstúpil. Bol nevysoký … chudý … zašedlá pleť pokrytá jamkami po kiahňach. .. v jeho očiach som nevidel nič, čo by pripomínalo priateľstvo.“
Pisateľom týchto riadkov bol disidentský ruský intelektuál, vydavateľ radikálnych novín Pravda. Jeho meno bolo Lev Trockij. Muž, ktorého opisoval, sa v skutočnosti nevolal Papadopulos. Narodil sa ako Josif Vissarionovič Džugašvili, priateľom bol známy ako Koba a teraz sa na neho spomína ako na Stalina.
Trockij a Stalin boli len dvaja z mnohých mužov, ktorí žili v roku 1913 v centre Viedne a ktorých životy boli predurčené formovať – alebo ničiť – väčšinu z 20. storočia.
Bola to nesúrodá skupina. Obaja revolucionári Stalin a Trockij boli na úteku. Sigmund Freud bol naopak už dobre známy. Tento psychoanalytik, vyznávaný svojimi stúpencami ako muž, ktorý otvoril záhady mysle, žil a prevádzkoval prax na ulici Berggasse.
Mladý Josip Broz, ktorý neskôr získal meno ako juhoslovanský vodca maršal Tito, pracoval v automobilke Daimler na predmestí Viedne. A potom tu bol dvadsaťštyriročný muž zo severozápadu Rakúska, ktorého sny o štúdiu maliarstva na viedenskej Akadémii výtvarných umení boli dvakrát zmarené, a ktorý teraz žil v ulici Meldermannstrasse neďaleko Dunaja. Istý Adolf Hitler.
Nad tým všetkým panoval z paláca Hofburg cisár František Jozef I., ktorý vládol od veľkého revolučného roku 1848. Arcivojvoda František Ferdinand, jeho menovaný nástupca, prebýval v neďalekom paláci Belvedere a netrpezlivo čakal na trón. Namiesto toho ale jeho zavraždenie v budúcom roku odštartovalo prvú svetovú vojnu.
Viedeň v roku 1913 bola hlavným mestom Rakúska-Uhorska pozostávajúceho z 15 národov a viac ako 50 miliónov obyvateľov. „Aj keď nebola doslova taviacim kotlíkom, bola svojím spôsobom akousi kultúrnou polievkou priťahujúcou ambiciózne osoby z celého cisárstva,“ povedala Dardis McNameeová, šéfredaktorka Vienna Review, jediného rakúskeho mesačníka, ktorý vychádza v angličtine. McNameeová vo Viedni žije 17 rokov.
„Menej ako polovica z dvoch miliónov vtedajších obyvateľov mesta boli miestni rodáci. Štvrtina bola z Čiech a Moravy, takže Čeština bola spoločne s nemčinou bežná na mnohých miestach,“ dodala s tým, že ľudia v cisárstve vtedy hovorili desiatkou rôznych jazykov. „Dôstojníci rakúsko-uhorskej armády museli byť schopní vydávať rozkazy v 11 jazykoch okrem nemčiny. Každý z nich mal tiež vlastný oficiálny preklad národnej hymny.“
A táto unikátna zmes tvorila vlastný kultúrny fenomén v podobe viedenských kaviarní. Legendy ich pôvod odvodzujú od vriec kávy, ktoré po sebe nechala osmanská armáda po neúspešnom tureckom obliehaní v roku 1683.
„Kaviarenská kultúra a debatovanie nad kávou je bytostnou súčasťou viedenského života dnes rovnako, ako tomu bývalo vtedy,“ vysvetlil Charles Emmerson, spisovateľ a výskumník ústavu medzinárodných vzťahov Chatham House.
„Viedenská intelektuálna komunita bola v skutočnosti dosť malá a každý sa poznal s každým. To poskytovalo možnosť pre výmenu názorov naprieč kultúrnymi hranicami.“ To podľa jeho slov hralo do kariet politickým disidentom a tým, ktorí boli na úteku. „Nebol to nijako hrozne mocný ústredný štát. Bol možno trochu lajdácky. Keď ste chceli nájsť miesto, kde sa v Európe ukryť a kde ste zároveň mohli nájsť veľa ďalších zaujímavých ľudí, potom Viedeň bola tou pravou voľbou.“
Freudovo obľúbené útočisko, Café Landtmann, stále stojí na bulvári obklopujúci historické vnútorné mesto. Trockij a Hitler navštevovali Café Central len niekoľko minút chôdze odtiaľ, kde si hostia dopriali tortičky, noviny, šach, ale predovšetkým rozhovory.
A hoci vtedy spoločnosti prevažne dominovali muži, svoj vplyv malo aj mnoho žien. Alma Mahlerová, ktorej manžel skladateľ zomrel v roku 1912, bola tiež komponistkou a stala sa múzou a milenkou umelca Oskara Kokoschku a architekta Waltera Gropiusa.